Piata pôstna kázeň kard. Cantalamessu: Majte odvahu, Ja som premohol svet!

P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap

MAJTE ODVAHU: JA SOM PREMOHOL SVET!

Piata kázeň, Veľký pôst 2023

„Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Ctihodní otcovia, bratia a sestry, toto sú jedny z posledných slov, 

ktoré Ježiš adresuje svojim učeníkom predtým, ako sa s nimi rozlúčil. Nie sú to tie zvyčajné slová „majte odvahu!“ adresované tým, ktorí zostávajú, od niekoho, kto sa chystá odísť. Ježiš hovorí: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.“ (Jn 14, 18).

Čo znamená „prídem k vám“, ak sa ich chystá opustiť? Akým spôsobom a v akom postavení k nim príde a zostane s nimi? Ak človek nepochopí odpoveď na túto otázku, nikdy nepochopí pravú podstatu Cirkvi. Táto odpoveď je prítomná ako akási opakujúca sa téma v rozlúčkových rečiach Jánovho evanjelia a je dobré si vypočuť verše, v ktorých sa stáva hlavným odkazom. Urobme tak s pozornosťou a dojatím, s akým deti počúvajú otcove slová o najcennejšom majetku, keď sa im ho chystá zanechať:

„A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (14, 16 – 17).

„Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (14, 26).

„Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku“ (15, 26 – 27).

„Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám“ (16, 7).

„Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám“ (16, 12 – 14).

Ale čo je to a kto je ten Duch Svätý, ktorého sľubuje? Je to on sám, Ježiš alebo niekto iný? Ak je to on sám, prečo hovorí v tretej osobe: „keď príde Tešiteľ...“; ak je to niekto iný, prečo hovorí v prvej osobe: „prídem k vám“? Dotýkame sa tajomstva vzťahu medzi Zmŕtvychvstalým a jeho Duchom. Vzťahu takého blízkeho a tajomného, že sa niekedy zdá, akoby ich svätý Pavol stotožňoval. V skutočnosti píše: „Pán je Duch“, ale potom plynule dodáva: „a kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2 Kor 3, 17). Ak je to Duch Pánov, nemôže to byť čisto a jednoducho Pán.

Odpoveďou Písma je, že Duch Svätý sa skrze vykúpenie stal „Kristovým Duchom“; je to spôsob, akým Zmŕtvychvstalý teraz pôsobí v Cirkvi a vo svete, keďže je „podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1, 4). Preto môže povedať učeníkom: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel“ a dodať: ale „nenechám vás sirotami“.

Musíme sa úplne zbaviť vízie Cirkvi, ktorá sa postupne sformovala a stala sa dominantnou vo vedomí mnohých veriacich. Nazývam ho deistickým alebo karteziánskym pohľadom pre jeho príbuznosť s pohľadom na svet karteziánskeho deizmu. Ako bol v tomto pohľade chápaný vzťah medzi Bohom a svetom? Viac-menej takto: Boh najprv stvorí svet a potom sa stiahol a nechal ho vyvíjať sa podľa zákonov, ktoré mu dal; ako hodiny, ktoré niekto natočil dostatočne na to, aby bežali donekonečna samé. Akýkoľvek nový Boží zásah by tento poriadok narušil, preto sa zázraky považujú za neprípustné. Boh by sa pri stvorení sveta podobal niekomu, kto vypustí balónik do vzduchu, pričom on sám zostane na zemi.

Čo tento názor znamená, keď sa aplikuje na Cirkev? Že Kristus založil Cirkev, vybavil ju všetkými hierarchickými a sviatostnými štruktúrami, aby mohla fungovať, a potom ju opustil, odchádzajúc do svojho neba, vo chvíli svojho nanebovstúpenia. Ako niekto, kto potlačí malý čln do mora a sám ostane na brehu.

Ale nie je to tak! Ježiš nastúpil do člna a je v ňom. Jeho posledné slová z Matúšovho evanjelia treba brať vážne: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Pri každej novej búrke, vrátane tej dnešnej, nám opakuje to, čo povedal apoštolom v epizóde utíšenia búrky: „Čo sa bojíte, vy maloverní?!“ (Mt 8, 26). Či nie som s vami? Môžem sa potopiť? Môže sa ten, ktorý stvoril more, potopiť do mora?

S radosťou som si všimol, že v Pápežskej ročenke je pod pápežovým menom uvedený len titul „rímsky biskup“; všetky ostatné tituly – vikár Ježiša Krista, najvyšší veľkňaz univerzálnej Cirkvi, prímas Talianska atď. – sú uvedené ako „historické tituly“ na nasledujúcej strane. Zdá sa mi to správne, najmä pokiaľ ide o „vikára Ježiša Krista“. Vikár je ten, kto koná v neprítomnosti hlavy, ale Ježiš Kristus nikdy nebol a nebude neprítomný vo svojej Cirkvi. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním sa stal „hlavou tela, Cirkvi“ (Kol 1, 18), a takou bude až do konca sveta: pravým a jediným Pánom Cirkvi.

Jeho prítomnosť nie je takpovediac morálna či pomyselná, nie je to vládnutie v zastúpení. Keď nemôžeme byť osobne prítomní na nejakej udalosti, zvyčajne hovoríme: „Budem prítomný duchovne!“, čo nie je veľkou útechou a pomocou pre tých, ktorí nás pozvali. Keď o Ježišovi hovoríme, že je prítomný „duchovne“, táto duchovná prítomnosť nie je o nič menšou formou ako tá fyzická, ale je nekonečne skutočnejšia a účinnejšia. Je to prítomnosť vzkrieseného, ktorý pôsobí v sile Ducha, pôsobí v každom čase a na každom mieste a pôsobí v nás.

Keby sa v súčasnej situácii narastajúcej energetickej krízy objavila existencia nového, nevyčerpateľného zdroja energie; keby sa konečne zistilo, ako využívať slnečnú energiu podľa ľubovôle a bez negatívnych účinkov, aká by to bola úľava pre celé ľudstvo! No Cirkev má vo svojom poli pôsobenia takýto nevyčerpateľný zdroj energie: „silu z výsosti“, ktorou je Duch Svätý. Ježiš o ňom mohol povedať: „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16, 24).

V dejinách spásy je moment, ktorý veľmi pripomína Ježišove slová pri Poslednej večeri. Je to Pánova reč, ktorú hovorí prostredníctvom proroka Aggea:

„V siedmom (mesiaci), dvadsiateho prvého (dňa) mesiaca, prehovoril Pán prostredníctvom proroka Aggea takto: Povedz júdskemu námestníkovi, Salatielovmu synovi Zorobábelovi, a veľkňazovi, Josedekovmu synovi Jozuemu, a zvyšku ľudu toto: Kto je ešte medzi vami taký, čo videl tento dom v jeho predošlej sláve? A za čo ho pokladáte teraz? Či sa nezdá vašim očiam ako nič? Teraz sa však vzmuž, Zorobábel, hovorí Pán, a vzmuž sa, veľkňaz Josedekov syn Jozue, vzmuž sa tiež všetok ľud krajiny, hovorí Pán, a pracujte, lebo ja som s vami, hovorí Pán zástupov. Slovo, ktoré som s vami uzavrel, keď ste vychádzali z Egypta, a môj duch ostane medzi vami nebojte sa!“ (Ag 2, 1 – 5).

Je to jeden z mála starozákonných textov, ktorý možno presne datovať: je zo 17. októbra 520 pred Kr. Nezdá sa nám, že Aggeovými slovami opisuje súčasnú situáciu Katolíckej cirkvi a v mnohých ohľadoch aj celého kresťanstva? Tí z nás, ktorí sú dostatočne starí, si s nostalgiou spomínajú na časy tesne po skončení druhej svetovej vojny, keď boli kostoly v nedeľu plné, vo farnostiach sa konali svadby a krsty, semináre a rehoľné noviciáty oplývali povolaniami... „A za čo (ho) [Cirkev] pokladáte teraz?“ môžeme povedať spolu s Aggeom? Nestojí za to tráviť čas opakovaním zoznamu súčasného zla, toho, čo sa niektorým zdá byť len ruinou, podobnou ruinám starovekého Ríma, ktoré máme všade okolo seba v tomto meste.

Nie všetko bolo zlato, čo sa kedysi blyšťalo a čo máme sklon ľutovať. Keby bolo všetko zlato, keby tie plné semináre boli vyhňami svätých pastierov a tradičné vzdelanie, ktoré sa v nich odovzdávalo, pevné a pravdivé, nemali by sme dnes toľko škandálov, nad ktorými by sme museli smútiť... Ale nie som tu na to, aby som o tom hovoril, a určite nie som na to najlepšie kvalifikovaný. To, čo by som chcel vyzdvihnúť, je napomenutie, ktoré prorok v ten deň adresoval izraelskému ľudu. Nenabádal ich, aby sa ľutovali, aby rezignovali a pripravili sa na najhoršie. Nie; hovorí podobne ako Ježiš: „vzmuž sa ... všetok ľud krajiny, hovorí Pán, a pracujte, lebo ja som s vami, hovorí Pán zástupov!“.

Ale pozor! Toto nie je vágne a sterilné pobádanie k odvahe. Prorok už predtým povedal, čo je „práca“, do ktorej sa majú pustiť. A keďže sa nás to týka zblízka, vypočujme si aj predchádzajúce Aggeovo orákulum ľudu a jeho vodcom:

„Toto hovorí Pán zástupov: Tento ľud vraví: „Ešte neprišiel čas stavať Pánov dom.“ Pán však prehovoril prostredníctvom proroka Aggea takto: „Pre vás je už čas bývať vo vykladaných domoch, kým tento dom je pustý? Nuž, teraz toto hovorí Pán zástupov: „Všimnite, si, ako sa vám vodí! Siali ste veľa, málo ste zvážali; keď ste jedli, nenasýtili ste sa; keď ste pili, nenapojili ste sa; obliekaním ste sa nezohriali a kto robil za mzdu, dával mzdu do deravého vrecka.“ Toto hovorí Pán zástupov: „Všimnite si, ako sa vám vodí! Choďte do hory, dovezte, drevo a stavajte dom! Budem v ňom mať záľubu a oslávim sa, hovorí Pán“ (Ag 1, 2 – 8).

Raz vyslovené Božie slovo sa stáva aktívnym a aktuálnym zakaždým, keď sa znovu ohlasuje. Nie je to len obyčajný biblický citát. My sme teraz „tento ľud“, ktorému je Božie slovo adresované. Čo sú pre nás dnes „vykladané domy“ (niektoré preklady hovoria: „dobre zariadené“), v ktorých sme v pokušení mlčať? Vidím tri sústredné domy, jeden v druhom, z ktorých musíme vyjsť, aby sme vystúpili na vrch a obnovili Boží dom.

Prvý dom, dobre krytý, ošetrovaný a zariadený, je moje „ego“: moje pohodlie, moja sláva, moje postavenie v spoločnosti alebo v Cirkvi. Je to najťažšie zbúrateľná stena, najlepšie zamaskovaná. Je také ľahké zameniť svoju česť za česť Boha a Cirkvi, pripútanosť k mojim predstavám za pripútanosť k čistej a jednoduchej pravde. Nemyslím si, že ani ja, ktorý toto teraz hovorím, by som bol výnimkou. Sme v tejto našej škrupine ako priadka morušová vo svojej ulite: okolo nej je všetko hodváb, ale ak priadka morušová nerozbije škrupinu, zostane húsenicou a nikdy sa nestane motýľom, ktorý lieta.

Nechajme však túto tému bokom, pretože máme veľa príležitostí o nej počuť. Druhým dobre vykladaným domom, z ktorého treba vyjsť, aby sme pracovali na „dome Pánovom“, je moja farnosť, môj rehoľný rád, hnutie alebo cirkevné združenie, moja miestna Cirkev, moja diecéza... Nechápme to zle. Beda, keby sme nemali lásku a náklonnosť k týmto konkrétnym skutočnostiam, do ktorých nás Pán postavil a za ktoré sme možno zodpovední. Zlo je absolutizovať ich, nevidieť mimo nich nič iné, zaujímať sa len o to, kritizovať a pohŕdať tými, ktorí nezdieľajú rovnakú zodpovednosť. Stručne povedané, stratiť zo zreteľa katolicitu Cirkvi. Zabudnúť na to, ako často hovorí Svätý Otec, že „celok je väčší ako jeho časť“. Sme jedno telo, telo Kristovo, a v tomto tele, ako hovorí Pavol, „ak... trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 26). Aj synoda by mala slúžiť tomuto účelu: aby sme si uvedomili problémy a radosti celej Katolíckej cirkvi a podieľali sa na nich.

Prejdime však k tretiemu dobre vykladanému domu. Opustiť ho je ťažšie preto, že nám po stáročia vštepovali, že opustiť ho by bolo hriechom a zradou. Nedávno som počas týždňa modlitieb za jednotu kresťanov čítal svedectvo jednej katolíčky z nábožensky zmiešanej krajiny. Keď bola mladá, farár ju učil, že už len fyzicky vstúpiť do protestantského kostola je smrteľný hriech. A predpokladám, že to isté sa hovorilo aj na druhej strane múru o vstupe do katolíckeho kostola.

Hovorím, samozrejme, o dobre vykladanom treťom dome, ktorým je konkrétne kresťanské vyznanie, ku ktorému patríme, a robím to v ešte čerstvej spomienke na mimoriadnu a prorockú udalosť ekumenického stretnutia v Južnom Sudáne vo februári minulého roka. Všetci sme presvedčení, že časť slabosti našej evanjelizácie a pôsobenia vo svete je spôsobená rozdelením a vzájomným bojom medzi kresťanmi. Stále sa vyskytuje to, čo hovorí Boh cez proroka Aggea:

„Hľadel si za množstvom, a bolo z toho málo; doviezli ste to domov, odfúkol som to. Prečo? – hovorí Pán zástupov. Pre môj dom, ktorý je pustý, kým každý z vás beží do svojho domu“ (Ag 1, 9).

Ježiš povedal Petrovi: „Na tejto skale postavím svoju Cirkev“. Nepovedal: „Postavím svoje cirkvi“. Musí existovať taký význam slova, v ktorom to, čo Ježiš nazýva „moja Cirkev“, zahŕňa všetkých veriacich v neho a všetkých pokrstených. Apoštol Pavol má formulku, ktorá by mohla splniť túto úlohu obsiahnuť všetkých, ktorí veria v Krista. Na začiatku Prvého listu Korinťanom vyslovuje svoj pozdrav: „všetkým, čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás“ (1 Kor 1, 2).

Určite sa nemôžeme uspokojiť s touto jednotou, ktorá je taká rozsiahla, a pritom taká nejasná. A to odôvodňuje angažovanosť a konfrontáciu, aj doktrinálnu, medzi cirkvami. Nemôžeme však ani pohŕdať a ignorovať túto základnú jednotu, ktorá spočíva v tom, že sa odvolávame na toho istého Pána Ježiša Krista. Kto verí v Božieho Syna, verí aj v Otca a Ducha Svätého. Je veľmi pravdivé to, čo bolo opakované pri viacerých príležitostiach: „to, čo nás spája, je dôležitejšie ako to, čo nás rozdeľuje“.

V prípadoch, keď nemôžeme nesúhlasiť s používaním Ježišovho mena a so spôsobom, akým sa ohlasuje evanjelium, nám môže pomôcť prekonať odmietnutie to, čo povedal svätý Pavol o niektorých, ktorí ohlasovali evanjelium „z nevraživosti, nie úprimne“. „Čo na tom?!“ – napísal Filipanom – „Len nech sa akýmkoľvek spôsobom, či už pod dajakou zámienkou, alebo úprimne zvestuje Kristus. A ja sa tomu teším a budem sa tešiť“ (Flp 1, 16 – 18). Nezabúdajúc na to, že aj kresťania iných denominácií nachádzajú na nás katolíkoch veci, ktoré nemôžu schvaľovať.

Aggeovo proroctvo o obnovenom chráme sa končí žiarivým prísľubom: „Väčšia bude sláva tohto posledného domu ako prvého, hovorí Pán zástupov, a na tomto mieste budem dávať pokoj, hovorí Pán zástupov“ (Ag 2, 9). Netrúfame si povedať, že takéto proroctvo sa splní aj pre nás a že Boží dom, ktorým je Cirkev budúcnosti, bude slávnejší ako ten minulý, ktorý teraz oplakávame; môžeme však v to dúfať a prosiť Boha v duchu pokory a pokánia.

Nechýbajú povzbudivé znamenia: jedným z najviditeľnejších je hľadanie jednoty medzi kresťanmi. Arcibiskup Justin Welby v rozhovore s katolíckym novinárom po návrate z Južného Sudánu povedal: „Keď vidíme, že cirkvi spolupracujú, že cirkvi, ktoré sa v minulosti považovali za nepriateľov, navzájom sa napádali a upaľovali si kňazov, odsudzovali sa tými najbrutálnejšími slovami: keď sa to deje, znamená to, že sa deje niečo duchovné. Dochádza k oslobodeniu Božím duchom, ktoré dáva veľkú nádej“.[1]

Proroctvo z knihy proroka Aggea, ktoré som komentoval, ctihodní otcovia, bratia a sestry, je spojené s osobnou spomienkou a prosím vás o odpustenie, ak si ju tu dovolím znovu pripomenúť, keď ju už možno niektorí z vás počuli odo mňa pri inej príležitosti. Robím tak s istotou, že prorocké slovo sa vracia, aby uvoľnilo svoju dávku dôvery a nádeje zakaždým, keď sa s vierou ohlasuje a počúva.

V deň, keď mi môj generálny predstavený dovolil opustiť vyučovanie na Katolíckej univerzite, aby som sa mohol naplno venovať kázaniu, bolo v liturgii hodín proroctvo z knihy proroka Aggea, ktoré som komentoval. Po modlitbe posvätného čítania som prišiel sem, do Baziliky svätého Petra. Chcel som sa pomodliť k apoštolovi, aby požehnal moju novú službu. V istom momente, keď som bol na námestí, sa mi to Božie slovo mocne vrátilo do mysle. Obrátil som sa k pápežskému oknu v Apoštolskom paláci a začal som nahlas hovoriť: „Odvahu, Ján Pavol II, odvahu, kardináli, biskupi a všetok cirkevný ľud: pracujte, lebo ja som s vami, hovorí Pán.“ Mohol som to povedať nahlas, pretože pršalo a okolo mňa nikto nebol.

Až na to, že o niekoľko mesiacov neskôr, v roku 1980, som bol vymenovaný za kazateľa pápežského domu a ocitol som sa v prítomnosti pápeža, aby som začal svoj prvé pôstne obdobie. To slovo vo mne opäť rezonovalo, nie ako citát a spomienka, ale ako živé slovo pre tú chvíľu. Spomenul  som si, čo som v ten deň robil na Námestí svätého Petra. Potom som sa obrátil na pápeža, ktorý v tom čase počúval kázeň v bočnej kaplnke, a dôrazne som zopakoval slová proroka Aggea: Odvahu, „vzmuž sa, Ján Pavol II, vzmužte sa, vy kardináli, biskupi a Boží ľud: hovorí Pán, a pracujte, lebo ja som s vami, hovorí Pán zástupov. Môj duch ostane medzi vami!“. A z výrazu jeho tváre sa mi zdalo, že toto slovo spôsobilo to, čo hlásalo: odvahu, (hoci Ján Pavol II. bol posledným človekom na svete, ktorému by bolo treba pripomínať odvahu!)

Dnes sa odvažujem znova hlásať toto slovo s vedomím, že to nie je len citát, ale stále živé slovo, ktoré sa vracia, aby zakaždým splnilo to, čo sľubuje. Odvahu, pápež František! Vzmužte sa, bratia kardináli, biskupi, kňazi a veriaci Katolíckej cirkvi a pracujte, lebo ja som s vami, hovorí Pán. Môj Duch ostane medzi vami!"

Prajem všetkým svätú Veľkú noc plnú pokoja a nádeje.

(Preklad Cyril Jančišin)

-mj-

[1] V “The Tablet”, 11. februára 2023, s. 6.