Arcibiskup Cyril Vasiľ : První den mise kardinála Czerného na Ukrajině

Poslechněte si jeho svědectví o prvním dni této cesty kard. Czerného, středě 16. března.

Textový prepis svedectva košického eparchu arcib. Cyrila Vasiľa SJ.

Celé včerajšie stretnutie bolo panorámou okamihov, stretnutí, osudov a zážitkov. Začali sme našu návštevu alebo cestu na východ v obci Vyšné Nemecké, stretnutím s miestnym duchovným, s jeho rodinou, na fare, ktorá bola prvým útočiskom hneď v prvých dňoch, v prvý deň vojny. A vlastne cez príbeh tohto kňaza, ktorý potom rozbehol obdivuhodnú aktivitu dobrovoľníctva na hranici, sme spoznali ten prvý bezprostredný kontakt. Ja otca Františka častokrát nazývam hrdinom proti svojej vôli, pretože sa stal mediálnou tvárou vo chvíli, keď na hranici ešte nebol prakticky nikto a keď sa jeho dom stal útočiskom matiek s deťmi a keď začínal organizovať svoju prvú pomoc s rybárskym stolíkom, ktorý si rozložil na hraničnej čiare.

Ďalšie bolo stretnutie s dobrovoľníkmi, ktorí na slovenskej strane sú už viac-menej zorganizovaní a stále viac preberá celú organizáciu pomoci aj štátny aparát, ktorý v svojich jednotlivých zložkách potom už presúva tých, ktorí prechádzajú cez hranicu, do ďalších záchytných centier v Michalovciach a potom v Košiciach. Navštívili sme faru v Sobranciach, kde sa podzemie chrámu i ďalšie prenajaté priestory stali akousi prekládkou tovaru, ktorý dnes prúdi cez ukrajinskú hranicu. Jednak všeobecne poskytujúc ho ukrajinským orgánom alebo Charite, alebo potom aj cielene pre jednotlivé biskupstvá, farnosti alebo kláštory, ktoré sa stali miestom útočiska desiatok, stoviek rodín. To boli tie zážitky z tej slovenskej strany.

Potom po stretnutí s úradnými činiteľmi, colníkmi a predstaviteľmi štátnej správy sme prešli na ukrajinskú hranicu, kde nás už čakal miestny mukačevský gréckokatolícky biskup vladyka Nil Luščak, v sprievode aj reprezentantov štátnej správy, a prvá naša cesta viedla do Užhorodskej katedrály, do katedrály, ktorá je symbolická. Je v nej pochovaný aj mučeník, mukačevský biskup Teodor Romža, obeť NKVD v rokoch, keď sa toto územie stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. A aj naša spoločná modlitba s kardinálom pri jeho pozostatkoch, pri jeho relikviách v katedrále, mala tiež akýsi symbolický rozmer. Tento muž študoval v Ríme, neskôr sa stal veľmi mladý biskupom a bol po dvojnásobnom atentáte zavraždený v nemocnici a po jeho smrti teda mohla prejsť aj celá Mukačevská eparchia do jurisdikcie Moskovského patriarchátu. Má to tiež istý symbolický význam, aj táto spomienka.

Ďalšia naša návšteva viedla do farskej budovy, kde sme stretli kňaza, ktorý ubytováva rodiny z Charkova, z Chersonu, z Kramatorska. Bolo zaujímavé vidieť tie úplne protichodné reakcie ľudí: žena, ktorá rozpráva s veľkým nadšením, až entuziazmom aj s dôverou vo víťazstvo Ukrajiny, ale v tom entuziazme je až akási potreba vyhovoriť sa alebo vyjadriť svoju nádej, alebo presný opak chlapca, ktorý nejakým spôsobom úplne apaticky nereaguje na nijaké vplyvy, takže je to otázka pre psychológov. Celá škála ľudských reakcií.

Je zaujímavé vidieť, že sme stretávali väčšinou ľudí z východnej Ukrajiny, ktorí sú dnes ubytovaní na tejto Zakarpatskej Ukrajine, sú to často ľudia hovoriaci po rusky. Napríklad aj tá častá otázka predstaviteľa miestnej správy bola: správajú sa tu k vám dobre? Nevyčítajú vám, že hovoríte po rusky? A ich odpoveď bola: práveže nie, my sme veľmi dojatí tým, že sa k nám správajú ako k vlastným alebo ako k ľuďom. Takže to bol ďalší takýto rozmer.

Po návšteve vo farnosti, kde vlastne ide o ubytovávanie jednotlivých rodín, sme navštívili veľké športové centrum, ktoré oblastná správa premenila na záchytný tábor, už aj s veľmi dobre premyslenou sieťou distribúcie utečencov – tých, ktorých posielajú ďalej, tých, pre ktorých hľadajú ubytovanie v rodinách, ale súčasne dve veľké telocvične alebo športové sály boli premenené na také dormitóriá, kde sú na zemi matrace. A stovky ľudí, vo veľkom poriadku a v istom tichu, čo pre mňa bolo prekvapujúce, bez akéhosi chaosu alebo bez vnášania nepokoja tam čakajú, nocujú, niektorí tam ostávajú dlhšie, niektorí kratšie.

Bolo zaujímavé vidieť naozaj najprv takú ostýchavosť tých ľudí a potom zase aj ochotu sa porozprávať, podeliť sa aspoň so svojimi skúsenosťami, zážitkami. Tých zážitkov je veľa, ktoré rozprávajú aj nám dobrovoľníci z hranice, od situácií, keď manželka chce zavolať mužovi, ktorý je vojakom, že teda už prešla cez našu hranicu, a telefón zdvihne už jeho spolubojovník, ktorý hovorí, že už padol... Pre tých, ktorí nechali svojich starých rodičov, pretože sú invalidní na vozíku a teda jeden z rodičov odviezol len manželku s deťmi bližšie ku hranici a vráti sa domov...

Situácie, ktoré zaberajú celú škálu ľudských emócií a osudov. Tých, ktorí možno sú naozaj chudobní s jednou taškou alebo ľudia aj bohatí, ktorí zaparkujú svoj Lexus a idú robiť dobrovoľnícku službu do centra prvej pomoci a triedenia utečencov. Takže naozaj je tu celá škála ľudskosti. A ako to býva v podobných situáciách, krízové situácie vyťahujú z človeka to najlepšie aj to najhoršie. My sme mohli vidieť to najlepšie, ale istotne existujú aj príklady možno niekedy tej ľudskej zloby, ktorá sa prejaví ešte viac, ale samotná táto situácia je prejavom zloby alebo zla, ktoré sa zakorenilo v ľudských srdciach a ktoré má svoje ďalekosiahle korene.

Našu návštevu sme zakončili návštevou užhorodského seminára - po návšteve katedrály -, kde momentálne sú prakticky štyri semináre, pretože sa doňho utiahli aj seminaristi zo seminárov Redemptoris Mater z Vinnicje, z Kyjeva a takisto aj z Mukačeva, kde je druhý seminár, takže momentálne je tento seminár plný bohoslovcov a takisto aj niektorých rodín, dokonca ľudí, ktorí sú myslím z komunity Neokatechumenátnej, Taliani alebo Španieli s početnými rodinami, ktorí takisto našli útočisko v seminári.

Takže táto naša krátka cesta nám v podstate priblížila celú panorámu situácií, osudov, príbehov. Príbeh matky-vojačky, ktorá odniesla svoje deti na hranicu. Posunula ich za čiaru, nech sa o ne niekto postará, ona sa musí vrátiť do služby... Takže je to situácia, ktorú ľudstvo zažilo možno už mnohokrát, ale v tejto chvíli ju vidíme našimi očami, prechádza cez naše ruky a je na území, ktoré považujeme za bezpečné v tejto chvíli. Dojal ma dokonca aj taký bežiaci slovenský nápis na slovenskej pasovej kontrole: „Ste už na Slovensku, posuňte si hodinky o jednu hodinu dozadu, ste v bezpečí, vítame vás!“ Možno malý znak prijatia, očakávania, ktorý tak isto je znakom dnes drobných skutkov ľudskej súdržnosti.

Přepis zhotovila slovenská redakce Vatican News