Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Ide o vzťahy

Zamyslenie na Slávnosť Najsvätejšej Trojice (Mt 28, 16-20)

Dnes máme sviatok Najsvätejšej Trojice. Tajomstvo Trojice nie je ľahké pochopiť. Je to záhada, nad ktorou si lámal hlavu už nejeden katolík, no márne. My si dnes skúsme zvoliť trocha iný prístup než snaha o jej pochopenie. Bude to otázka: O čo nám v učení o Trojici naozaj ide?

Škótsky filozof John McMurray pred vyše 50 rokmi (1961) napísal jednu knihu, ktorej pravdivosť potvrdil čas. Jej základná téza znie: „To, kto sme ako osoby, sa tvorí vo vzťahoch.“ Podľa neho základnou jednotkou človeka nie je „ja“ ale „ja a ty“. Človek do tohto sveta prichádza cez vzťah. A vzťah ho ďalej aj formuje. Najbližším vzťahom pre človeka, keď sa narodí, je jeho vzťah s matkou. Matka dieťa formuje tým, že mu napĺňa jeho potreby, ale zároveň ho aj učí, že nie všetko, čo si želá, je dobré a aj veci, ktoré sú dobré, mu nemusí vždy poskytnúť práve ona. Môže si ich zabezpečiť aj on sám. To pochopiteľne vytvára konflikt, no aj tento konflikt je vyjadrením lásky a má pre dieťa výchovný charakter. Dieťa sa takto cez vzťahy stáva osobnosťou.

Čo tým chce filozof povedať? To, čo každý z nás vie zo svojich skúseností. Nikto z nás nejestvuje sám od seba. Existujeme iba vo vzťahu k niečomu inému. To, čo nás robí šťastnými nie je pestovanie si len svojho „ja“. Veď len premýšľajme. Kedy si sa vo svojom živote cítil najlepšie? Nebolo to vtedy, keď si mal uspokojujúce vzťahy? A najhoršie? Nie vtedy, keď si vzťahy nemal!? Keď ťa niekto objal, alebo keď pre teba urobil niečo, čo si nečakal, toto sú skutočne významné chvíle pre každého z nás.

Sme v tom najlepšom, keď sme vo vzťahu; a naopak, keď nemáme vzťahy sme ľuďmi najmenej. Čo je najhoršou chorobou a najintenzívnejšou bolesťou tohto sveta? Byť bez vzťahov. Čo urobia s človekom, ktorého chcú veľmi potrestať? Zavrú ho do samotky. Tí, ktorí prežili bolesť rozvodu vedia, že tou najhlbšou bolesťou tohto procesu je povedomie, že im zlyhal vzťah. A aj keď to mnohí nepovedia, to, po čom ľudia tak strašne prahnú a čo tak strašne potrebujú je odpustenie a zmierenie.

O čom nám toto všetko hovorí? Hovorí nám to o jednoduchej veci: že nám ľuďom v živote nestačí len to, že jestvujeme. Aj zvieratá a stromy jestvujú. Pre nás je to málo. My túžime jestvovať vo vzťahoch. To, čo nás robí tým, čím naozaj sme, sú vzťahy. Prečo je tomu tak? Odpoveďou je dnešný sviatok Najsvätejšej Trojice. Preto, lebo sme stvorení na Boží obraz a podobu.

Zjavenie tajomstva o Trojici nám hovorí, že Boh je vzťah, a my – keďže sme jeho obrazom – sme to isté. Túžbu po vzťahoch máme ako pečať vtlačenú do systému našich neurónov. Boh je Otec, Syn a Duch Svätý, a bez ohľadu na to, čo všetko toto môže znamenať, na prvom mieste to znamená vzťah. Čo robí Boha Bohom je vzťah. Možno máš aj iné chápanie Trojice, a teológovia nám o Trojici hovoria mnoho iných, iste pekných a dôležitých vecí. No tým najdôležitejším dôvodom zjavenia učenia o Trojici je, že Boh je o vzťahu a preto aj my, ktorí sme boli stvorení na jeho obraz a podobu, sme vo svojej podstate tiež o vzťahoch.

Niet potom divu, že keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že Boh sa cez ňu narodí ako človek, jej povedal, že jeho meno bude Emanuel. Emanuel po hebrejsky znamená Boh s nami. Ježiš je teda Boh, ktorý si s nami ide utvoriť vzťah. A tiež nás neprekvapí, že Ježiš neskôr svojim učeníkom povedal: „Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi.“ A kto je priateľ? Je to človek, s ktorým mám životodarný vzťah. A  neprekvapí nás ani to, čo nám Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu: „A hľa ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.” Ježiš je Boh s nami.

V tomto zmysle nám dnešný sviatok Najsvätejšej Trojice vrhá svetlo na najmenej päť vecí z nášho života.

Po prvé: Trojica nám pomáha lepšie pochopiť základnú podstatu nášho bytia. Kto sme? Sme tvory, ktoré majú zúfalú, ale naozaj zúfalú potrebu byť vo vzťahu a najšťastnejšími sme vtedy, keď tieto vzťahy máme. Nie je to pravda?

Po druhé: Trojica nám poukazuje na nadradenosť lásky. Ak Boh je vo vzťahu a podstatou vzťahu je láska, láska je potom vec najväčšia. Odkedy je svet svetom máme tu básnikov a spevákov, ktorí nerobia nič iné, iba ospevujú lásku. Prahneme po láske a básnici a speváci sú našimi reprezentantmi v snahe toto naše prahnutie navonok vyjadriť.

Po tretie: Trojica nám poukazuje na to, ako máme ako ľudia vyzerať, a čo robiť, ak tak nevyzeráme. Sme stvorení na Boží obraz. Ak ten obraz v nás nevidieť, znova ho nastoľuje krst. Keď sme krstení v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého, znova sme začlenení do plného vzťahu s Bohom v Trojici.

Po štvrté: Trojica je bázou pre našu nádej. Spomeňme si, ako nám odpovedal starý katechizmus na otázku: „Prečo nás Boh stvoril?“ „Boh nás stvoril, aby sme ho poznávali, slúžili mu a milovali ho v tomto živote a aby sme boli šťastní s ním naveky v živote budúcom.” Koncom a cieľom nášho života je byť natrvalo vo vzťahu s Bohom, ktorý nás stvoril na svoj obraz.

A po piate: Trojica je vysvetlením nášho neustáleho nepokoja a ustavičného pocitu nenaplnenosti. Trojica nám ukazuje, že ak nemáš pri sebe toho, koho miluješ, tvoje srdce je nepokojné. Oddelenosť netoleruješ a svojho milovaného chceš mať stále pri sebe. Ak nie, hľadáš si náhrady. Podstatu tohto nepokoja nám pekne vysvetlil sv. Augustín: „Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Ak sa teda aj napriek svojim mnohým dobrým a hlbokým vzťahom cítiš neustále nepokojný a chcel by si ešte viac, nech ti je známe, že máš v sebe dieru, ktorú môže naplniť len Boh.

Trojica je kulminačným bodom, v ktorom sa raz všetko stretne. Učenie o Trojici nie je preto otázkou matematiky, ktorá by nášmu rozumu vysvetlila, ako je možné mať niečo, čo je jedno a tri zároveň. A možno to nie je otázka ani pre teológov, aj keď im by sme priestor pre uvažovanie o Trojici mohli nechať. Trojica je pre ľudí, ako ty a ja, ktorí celý svoj život túžia po hlbokých vzťahoch a pritom nechápu, prečo tomu tak je.