Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Kto je Duch Svätý?

Zamyslenie na Slávnosť zoslania Ducha Svätého — TURÍCE (Jn 15, 26-27; 16, 12-15)

Dnes máme Turíce a preto je namieste sa pýtať: Kto je Duch Svätý? Je veľmi ťažké nájsť odpoveď na túto otázku. Patriarcha Antonij Bloom (1914-2003) spomína na svoje stretnutie s istým Japoncom. Japonec hovorí: „Myslím, že už chápem, čo sa hovorí v kresťanskej viere o Otcovi a Synovi, ale absolútne neviem pochopiť význam toho ctihodného vtáka!“

Aj pre mnohých kresťanov je tento „ctihodný vták“ veľkou neznámou. Veľkou neznámou bol aj v prvotnej Cirkvi. Keď prišiel Pavol do Efezu, našiel tam akýchsi učeníkov: „A im povedal im: „Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili?“ Oni mu odvetili: „Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý.“ (Sk 19, 2) U mnohých dnešných kresťanov je situácia lepšia, ale predsa nie ešte celkom uspokojivá. Ak je Duch Svätý Božím darom, mali by sme sa pokúsiť aspoň čosi z tohto tajomstva pochopiť. Kto je teda Duch Svätý?

1. Duch Svätý je tretia osoba Najsvätejšej Trojice. Toto jednoduché tvrdenie hovorí veľa. Boh je rodinou. Nie je nijakým osamoteným Bohom. Nie je Aristotelovým nehybným hýbateľom, ani narcisom filozofov, ktorý obdivuje len seba samého. Boh je spoločenstvo. V Bohu je dokonalé zdieľanie. Boh vyjadruje svoju podstatu v Slove – v Synovi. Syn dáva seba Otcovi v dokonalom odovzdaní sa bez výhrad. Obaja sa plne odovzdávajú jeden druhému.

Samota je v ľud­skom živote veľkým utrpením. Boh  však pozná šťastie spoločenstva. Ja a Ty, Otec a Syn, ktorí sa môžu na seba pozerať tvárou v tvár.

Keď sme my v našom ľudskom živote jeden pri druhom, ešte stále tu je prítomný tieň oddelenosti. V Bohu niet takej rozdvojenosti. Spoločenstvo v Bohu je dokonalé, nepozná tieňa. Je to zdieľanie jedného života. Je to poznanie druhej osoby v nenarušenej jednote. A týmto zázrakom je Duch Svätý - dve osoby, ktoré žijú jeden život. Duch Svätý je spojivo dokona­lej jednoty medzi Otcom a Synom.

Čo je touto silou, ktorá uskutočňuje toto nepravdepodobné pre nás ľudí? Máme na to meno. Je to láska. Láska je najväčšia moc na zemi. U Boha je láska viac než čosi. Je to Ktosi, Osoba – Duch Svätý.

Toto, čo sme si tu povedali, nie je len teória, je to aj prax. Má to svoje dôsledky. Nám darovaný Duch Svätý sa medzi nami prejavuje tak, ako to robí vo vnútri Najsvätejšej Trojice: robí aj z nás rodinu.

Keď apoštoli očakávali Ducha Svätého boli zjednotení vo vytrvalej modlitbe. Bolo to tušenie jeho príchodu a už v tomto tušení Duch Svätý konal tento zázrak zjednotenia: vytváral spoločenstvo. A potom, keď Duch Svätý prišiel, zázrak bol dovŕšený – zrazu rozumeli reči každého jednotlivca. Ľudia, doteraz rozdelení, sa zbližovali a chápali, čo tí druhí myslia. Duch Svätý nikdy nie je osobným darom, vždy chce vytvárať vospolnosť. Kto ďalej je Duch Svätý?

2. Duch Svätý je Duch, v ktorom ostáva medzi nami a v nás duch Kristov. Kedy sú dvaja ľudia blízko navzájom? Isteže nie vtedy, keď sa navzájom telesne dotýkajú. To by nestačilo. Judáš sa v Getsemani dotýkal telesne – bozkom – Krista a nebol s ním blízko. Dvaja ľudia sú si blízko len vtedy, keď sú jedno myslením. My máme byť zmýšľania Kristovho, máme byť druhým Kristom. Kedy sa to deje? Vtedy, keď sme pri ňom fyzicky blízko, ako boli napr. apoštoli? Pre nás to nie je jednak možné a potom apoštoli neboli dobrými nasledovníkmi Ježišovými, hoci boli pri ňom. Až vtedy sa takými stali, keď prijali jeho Ducha. Cesta k Otcovi vedie cez Krista a cesta ku Kristovi cez Ducha Svätého. Prijať túto skutočnosť, znamená premenu na troch úrovniach:

a. Prvou je môj vzťahu k Bohu. Kristov Duch nám hovorí, že Boh mi je Otcom! Ak tomuto uverím, zmizne strach, zmizne úzkosť a prestanú aj problémy v modlitbe.

b. Druhou rovinou je môj vzťah k ľuďom. Kristus prijímal každého, nikoho neodmietal. Začnem byť taktný a otvorený ku každému člo­vekovi. Len v Kristovom Duchu a skrze neho sme schopní prijať každého, s kým sa stretneme so skutoč­nou úctou, ktorej srdcom je láska.

c. A treťou úrovňou zmeny bude môj vzťah k veciam. Kristus žil v duchu pravdy a táto ho robila slobodným. Táto vnútorná sloboda nám dáva schopnosť používať veci tohto sveta bez toho, že by sme im otročili. Sv. František Assiský sa nesmier­ne tešil z vecí tohto sveta, lebo ich nevlastnil. Bol úplne slobodný. Ak lipneme na veciach, potom sme o ne ustarostení. Ak sme neprilipli k ničomu, nemusíme sa o nič ustarostene a úzkostlivo starať. Boh sa predsa o všetko postará.

„A nikto nemôže povedať Ježiš Kristus je Pán ak len nie v Duchu Svätom!” Čo to znamená Ježiš Kristus je Pán? Znamená to, že On a jeho myslenie je pre mňa všetko. On vo mne panuje. Kto ešte je Duch Svätý?

3. Pozrime sa na to, čo spôsobu­je: Duch Svätý je ten, ktorý nás robí svedkami. Máme byť ako Kristus svedkami pravdy, ktorá je ver­nosťou Božej láske. Máme sprostredkovávať túto pravdu ľudom.

Ako sa sprostredkovávanie pravdy, múdrosti a vedomostí deje? Sú na to rôzne spôsoby. Napríklad učiteľ v škole učí žiakov poučky z matematiky, psychológ už bu­de postupovať inak. A kresťan – ako sprostredkovateľ Božej pravdy? Jedinou metódou je svedectvo. Toto je metóda rodiča, kňaza, vychovávateľa. Ak chceme niekoho pres­vedčiť o náboženských pravdách, poučovanie, dokazo­vanie, nahováranie, debatovanie nepomôže. Ten, kto chce získať pre náboženskú  pravdu sa má sústrediť menej na debatu, a viac na svedectvo, menej na rozumkovanie, a viac na Ducha Svätého. Lebo vydávať svedectvo si nevyžaduje len kontempláciu alebo odovzdávanie vedomostí, lebo pri tomto sa vytvárajú dve sféry – „ja“ na jednej strane a pravda, o ktorej chcem svedčiť na strane druhej. Ale to neuspokojuje. Musí tu byť podávaná len jedna sféra a to je osoba, ktorá vlastní pravdu. A to sa deje len pod vplyvom Ducha Svätého – vedieť sa zjednotiť s hlásanou pravdou a túto pravdu aj žiť. Len ak sme naplnení všetkou pravdou, ktorou je Duch Svätý, môžeme vydávať svedectvo. Treba mať odvahu, aby sme mohli iným povedať pravdu, ktorou je Duch Svätý.

Púhe rozumkovanie je oveľa ľahšie, lebo pri ňom sme bezpečnejší. Svedok robí seba zraniteľným. Dáva do toho nielen svoj rozum, ale aj svoje srdce. Byť svedkom znamená byť neozbrojeným. A to bolí, keď naše svedectvo nie je prijaté. Bez pripravenosti trpieť takúto bolesť však niet apoštolátu. Môžeme sa skrý­vať za skvelé dôkazy a nebudeme zranení. Lenže takto nás iní nebudú počuť a my predsa chceme, aby nás počuli.

Teda ešte raz: Kto je Duch Svätý? Je to Duch Najsvätejšej Trojice, Duch Krista a Duch svedectva.

Nech nás tento Duch Svätý, pohýna, aby sme poznali nevyhnutnosť jeho prítomnosti v našom živote.