Rozhovor s jubilujúcim kardinálom Jozefom Tomkom: Pán mi dal pokoj srdca

Otec kardinál, pred 70 rokmi, keď ste prijali z rúk kardinála Luigiho Tragliu kňazstvo v Lateránskej bazilike, v ten istý večer 12. marca 1949 ste poslali cez Vatikánsky rozhlas do vlasti novokňazské požehnanie. Vtedy sa nedalo prísť ani Vašim príbuzným do Ríma, ani Vám mať primičnú svätú omšu v rodnej farnosti. V najbližších dňoch prídete na Slovensko pri Vašom kňazskom i životnom jubileu. Kde ho budete sláviť? A s akými pocitmi budete nastupovať v Ríme do lietadla?

Boli spomenuté určité udalosti, ktoré sú vždy veľmi radostné pre každého kňaza a novokňaza. Pre mňa nemuseli byť až natoľko, z tej príčiny, že som tu nemal nikoho z príbuzných, lebo nedovolili. Takže z toho hľadiska to bolo smutné. Mal som potom primície v Bazilike sv. Pavla... Tam som mal štyroch našich košických seminaristov a nejakých ľudí zo Slovenska, čo len tak náhodou sa tam dostavili a niektorých, čo tu boli v Ríme. Takže mohlo sa to zdať smutné. Ale ja som ten smútok cítil tak tlmene, pretože tu bola radosť, predovšetkým. Radosť z tej prvej omše, radosť z kňazstva.

Nuž, teraz, ako to vždy býva, keď sú také jubileá,

si to uvedomujem, znovu celé tie okolnosti... Je to príležitosť poďakovať predovšetkým Pánovi. Vďaka. A to vďaka za dve také udalosti, ktoré sú pre každého dôležité. Samozrejme, ponajprv narodenie, vďaka za život, za ten fyzický život. A potom, kňazské svätenie. Vďaka za tú milosť svätenia. K tomu by sa azda bolo treba aj vrátiť, pretože to je dar Ducha, keď človek cíti, že dostáva Ducha, a to novým spôsobom, to je čosi veľké.

Tento dar ste niesli mnohé roky, v rôznych situáciách, misiách. Z dnešného pohľadu, možno sa to ani nedá tak v skratke zhrnúť, ale čo by ste považovali za osobitne cenné, alebo azda najcennejšie z tej životnej skúsenosti, čo Vám Pán Boh dal za tie roky?

Ja by som povedal predovšetkým, že napriek ťažkostiam, lebo život nebol ľahký, samozrejme, i napriek tomu odlúčeniu, napriek tomu mi Pán dal pokoj srdca. To je taký dar, keď ho človek získa, tak veru má čo ďakovať Pánu Bohu a musí si ho len pekne udržať a zveľaďovať. Zachovať si ten pokoj srdca.

Potom, druhý veľký dar, to bolo predovšetkým svätenie kňazské a potom svätenie na biskupa. Pretože to bolo v Sixtínskej kaplnke, bol som sám a svätil ma Ján Pavol II. Takže taká udalosť, a tam bola prítomnosť... tam už som tam mal voľakoho aj z rodiny pri tom, takže bolo to čosi aj také teplejšie. To bol veľký dar pre mňa, mimoriadne. Ale mohol som sa zas sústrediť na to, čo je centrálne, čo je duchovné, čo je osobné. Takže aj to akosi nebolo také dramatické a tragické, ale hlboké áno.

Čo by ste odkázali mladému človeku, dieťaťu 21. storočia, človeku, ktorý dnes začína vnímať vo svojom srdci, že ho Pán azda volá k službe druhým ako kňaz či misionár, alebo možno inak sa zasvätiť službe dobra a lásky, a takýto mladý muž, mladá žena, si uvedomuje, že má celý život pred sebou a stojí pred rozhodnutím nasadiť všetko?

No, to sú chvíle veľmi vážne a tam môžu prichádzať aj obavy, ako to bude, a ťažkosti, aj vnútorne, že človek je neistý ešte akosi naraz. Ja by som povedal len toľko: mať otvorené uši na Boží hlas. Uši a srdce. Pamätať si, že koniec koncov, tu ktosi ma volá. To nie je, že som len tak sám, na púšti, a nič tu nemám, nejaké zvláštne dôvody. Nie! Ktosi ma volá. Keď máme tento vnútorný cit, vnútorný hlas, tak veru treba na to veľmi dbať, zachytiť to, pestovať. A najmä pamätať, to čo povedal Kristus Pán: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som vyvolil vás“. Tak treba premôcť každý strach a smelo ísť dopredu, rozhodnutie spraviť, neodkladať. Vedieť že ťa Boh miluje... A že ťa miluje osobne. Osobnou láskou, nie len voľajako tak všeobecne. Boh keď miluje, tak miluje! To je vážne. Tak utvrdiť sa v tom je veľmi dôležité.

Otec kardinál, často navštevujete Slovensko. Tentoraz znovu prídete sláviť svoje kňazské i životné jubileum. Kam máte namierené, kde budete sláviť?

No kde by to mohlo byť, samozrejme? Teda ponajprv v Košiciach, lebo sa zídu aj viacerí kňazi, ako počúvam, čo bude slávnosťou, myslím, nielen pre mňa, ale slávnosťou pre kňazstvo. Takže už sa na to teším, samozrejme, to bude v sobotu. A potom v nedeľu nato zas bude slávnosť v Udavskom, v tej farnosti aj s tým farským spoločenstvom, kde som ja vyrástol. Mnohí už ma nepoznajú, pretože sú toľké roky, čo som preč, ale zas občas sa objavím, raz-dvakrát do roka. Takže, myslím, predsa len je to čosi domáce, rodinné. Takže idem osláviť pre mňa tú udalosť, to jubileum, osláviť doma, vo vlastnej farnosti. Budem predovšetkým ďakovať za dar života a za dar kňazstva.

Rozhovor pripravil Jozef Bartkovjak SJ