Aj dnes Peter buduje Cirkev - Thajsko a Japonsko v spomienkach kardinála Tomka

Kardinál Jozef Tomko

Ježiš Kristus, vtelený Boží Syn, prišiel pred viac ako dvetisíc rokmi na svet, hlásal svoju náuku v malej krajine na západnom pobreží Ázie, zhromaždil svojich veriacich a postavil im na čelo dvanástich apoštolov. Tých rozposlal do sveta s príkazom rozširovať jeho učenie o Božom kráľovstve a o spáse, ktorú ľuďom priniesol svojou obetnou smrťou na kríži a vzkriesením.

Apoštoli a učeníci vypočuli jeho príkazy: „Iďte do celého sveta, učte všetky národy...“ Tak vznikla Cirkev ako spoločenstvo veriacich v Ježiša Krista, pod vedením Dvanástich na čele s Petrom, ktorého ustanovil za Skalu: „Ty si Peter, to je Skala, a tejto Skale postavím svoju Cirkev“. Vypočuť si z evanjelia slová tejto histórie na miestach, kde zazneli, zanechá v otvorenom srdci hlboký dojem.

Podobný zážitok som prežil pred mnohými rokmi v podzemí 

baziliky sv. Petra pri hrobe prvého apoštola, keď som  pod oltárom čítal starý nápis v gréckej reči: „Petros eni“ – „Tu je Peter-Skala“, tu je jeho hrob. Tu sa zastavila každá reč v našej skupine vybraných návštevníkov a archeologických pracovníkov, ktorí miesto upravili.

Tieto spomienky mi prišli na pamäť, keď dnešný Petrov nástupca podnikol cestu do Ázie, konkrétne do hlavného mesta Thajska Bangkoku a potom ešte ďalej na východ, do Japonska (do troch veľkých miest: Tokia, Nagasaki a Hirošimy). Na niektoré miesta a udalosti si ešte pamätám a pokúsim sa ich privolať záujemcom.

Thajsko som nakrátko navštívil prvý raz roku 1970 a potom viac krát na svojich cestách do Ázie. Bangkok je akoby križovatka na všetky smery. Krajina Thajsko (Thailand) má vyše 65 miliónov obyvateľov a skladá sa z viacerých etnických národností či kmeňov. Nábožensky prevláda budhizmus, na jeho čele stojí najvyšší patriarcha.

Budha nie je boh, ale jednoduchí ľudia ho takmer stotožňujú s bohom. Budhizmus je ľudská snaha povzniesť sa bližšie k absolútnu. Budha sa pri tom hľadaní čohosi mravne vyššieho a duchovného hodne priblížil kresťanskej náuke a asketike. Aj pojem rozplynutia sa v nirváne ako vrchol bytia je výraz túžby po pokoji v Bohu, ktorý si vyprosujeme my kresťania.

Samé meno Budha znamená „osvietený“, „prebudený“. Žil v severovýchodnej Indii v rokoch 558-478 pred Kristom. Založil spoločenstvo mníchov, ktoré sa časom rozdelilo na dva prúdy, jeden buduje viac na laikoch a je progresívnejší, druhý je skôr tradicionálny a sústreďuje sa okolo mníchov. To sú dva „povozy“, ako oni nazývajú širšiu a užšiu cestu, čiže „návod“ na život.

Hlavné mesto Bangkok leží pri mori, má osem miliónov osemsto tisíc obyvateľov. Je to obrovské ľudské mravenisko, kde sa nájde bohatstvo i chudoba, umenie i bieda, zábava i nemravnosť. Býval som zväčša na nunciatúre. Tak som poznal niektoré katolícke rodiny. Môj čínsky priateľ Johny Sue mal obchod s turistickými a náboženskými pamiatkami, bol hlboko veriaci. Dal postaviť dva väčšie a štyri menšie kostoly.

Koncom devätnásteho storočia kráľ Rama V. dovolil náboženskú slobodu, ale počas druhej svetovej vojny japonskí okupanti zabili thajských mladých kresťanov. Arcibiskup z Thare mi vyrozprával ako očitý svedok  za detstva ich mučenícku smrť, keď som pri ich zabalzamovaných pozostatkoch neďaleko rieky Mekongu slúžil svätú omšu.

V Bangkoku som navštívil aj staručkú slovenskú misionárku sestru Bošňákovú.  Spomínaný Johny “Gems” (tak ho volali) ochorel na rakovinu, ale sa mu ešte podarilo s rodinou navštíviť Lurdy a Rím, kde mal možnosť osobne pozdraviť Svätého Otca. Chorého som ho navštívil v jeho dome v Bangkoku, ale tesne po mojej návšteve spokojne umrel v kruhu svojej peknej rodiny.

Veľmi zaujímavú cestu som podnikol na sever krajiny k čínskym hraniciam na pomedzi „zlatého trojuholníka“, kde v lesoch žijú horské kmene a s pomocou slonov zvážajú stromy ku schodným cestám. S misionárom sme sa na džípe dostali až k našim novokresťanom. Tí si postavili na stĺpoch vyvýšený kostolík, nechávajúc pod podlahou voľný priestor pre prípad dažďa.

Na vstupnom schodišti sme postavili oltár, odkiaľ som po anglicky kázal, misionár to prekladal do thajčiny a katechéta do domáceho jazyka. Táto omša s dvojprekladovou kázňou a krásnymi spevmi vyobliekaných žien v tomto horskom prostredí bola naozaj misionárska! Doplnila ju potom moja slávnostná bohoslužba pre početné delegácie v katedrále mesta Chag-mai, kam prišli aj prisťahovalci z čínskeho kmeňa Hmong.

Pápež František nemal dosť času a možnosti na takú širšiu návštevu, lebo ho čakalo ešte Japonsko, na ďalekom východe. Ja som pricestoval do tejto modernej ázijskej krajiny až po odchode Jána Pavla II., lebo som chcel vidieť a bližšie poznať ten podnikavý a pracovitý národ, ktorý dáva prácu aj mnohým prisťahovalcom z ázijských ale aj z juhoamerických krajín, odkiaľ prichádzajú mnohí veriaci kresťania. Našich katolíkov je z celkového počtu 126 miliónov obyvateľov ani necelých pol percenta, to je 536 tisíc.

Celebroval som pre nich svätú omšu spojenú s birmovkou v malom kostolíku na pokraji Tokia. Na cestu zo stredu mesta som potreboval po diaľnici skoro dve hodiny. Po liturgii bolo malé občerstvenie a potom priateľské stretnutie, po ktorom sa už mnohí museli vydať na spiatočnú cestu k rodinám na vzdialených perifériách. Veriaci potrebovali teda skoro celú nedeľu na toto stretnutie, ktorého stredobod bola eucharistia. Ako tu ináč vybudovať farské spoločenstvo?

Po návšteve Tokia som cestoval špeciálnym rýchlym vlakom, ktorý je zázrakom techniky, popod zasneženú Fudžijamu do mesta Kyoto. Je to mesto s bohatou históriou a mnohými šintoistickými chrámami a palácmi. Ja som však potom letel na juh, do mesta Oita, kde na misii v Bepu pracovali naši slovenskí saleziáni don Suchán, Foltín a starký Figura. Aj títo naši krajania tam nechali dobré meno.

Katolícku cirkev v Japonsku založil v Nagasaki sv. František Xaverský. On vlastne priniesol do Japonska Ježiša Krista a jeho evanjelium. Onedlho nastalo kruté prenasledovanie, ktoré si vyžiadalo veľa obetí a mučeníkov. Kresťania sa museli stiahnuť do podzemia, ale zachovali si vieru v rodinách po tristo rokov, hoci nemali medzi sebou kňazov. Keď po troch storočiach mohli slobodne prísť noví misionári, kresťania preskúmali ich pravú vieru, keď sa ich pýtali, či veria v Pannu Máriu a či majú so sebou podobizeň rímskeho pápeža.

Návšteva pápeža Františka je po pamätnej ceste Jána Pavla II. naozaj misijnou vzpruhou pre Cirkev v Japonsku, aby po dlhom útlaku rozvinula svoju misijnú činnosť pre dobro japonského obyvateľstva. Technický a hospodársky rozvoj bez duchovného omladenia nestačí. To platí v Japonsku, v celej Ázii, aj na našom Slovensku. Svojou cestou dnešný Peter,  pápež František, buduje Cirkev.