Peter Dufka SJ: Ako sa zbavovať zbytočného strachu

Obávame sa budúcnosti, možnej nezamestnanosti, neschopnosti pokryť všetky finančné náklady spojené s domácnosťou. Obavy môžu prerásť až do úzkosti. Ide o úzkosť  z choroby, straty síl, opustenosti, zo zranenia či odmietnutia.

Žijeme v spoločnosti, ktorá je bohatšia ako všetky iné v histórii, kde jestvuje celý rad poistiek a zabezpečení proti možným rizikám. No i napriek tomu nemálo ľudí  má pocit, že sú obkľúčení vecami, ktorých sa treba báť. Obavy a strach vo vyspelej spoločnosti neklesajú. Sú tak rozšírené, že psychológ Wolfgang Schmidbauer dokonca hovorí o „generácii strachu“.

Popri reálnych obavách spojených s existenčnými otázkami je nemálo i  nereálnych, vykonštruovaných v našej mysli či srdci. Neraz ide o úzkosti, ktorým nerozumieme, ale ktoré nás trápia. Anselm Grün v jednej zo svojich kníh uvádza 13 druhov strachu, ktoré sužujú dnešného človeka. Medzi nimi je strach z nového, zo zosmiešnenia, zo zranenia, z osamelosti či z neznámej budúcnosti atď[1].

Na eliminovanie týchto negatívnych emócií jestvuje nemálo 

moderných publikácií v oblasti psychológie. My sa však pokúsime siahnuť po diele takmer zabudnutého autora, ktoré výrazne napomáha v tejto oblasti. Ide o Ascetikón od Izaiáša z Gazy. Bol to autor žijúci v 5. storočí, ktorý však v oblasti duchovného života zanechal výraznú stopu.

Jeho dielo sa popri Svätom písme a apoftegmách cirkevných otcov stalo súčasťou duchovnej formácie mladých generácií a zaháňalo obavy a strach na duchovnej úrovni celé stáročia. Pôvodne pochádzal z Egypta, odkiaľ odišiel do Palestíny a usadil sa v oblasti Gazy.

Jeho dielo Ascetikón bolo v priebehu dejín citované veľakrát hlavne u cirkevných otcov Východu, ktorých diela sú dodnes považované za základy kresťanstva. V 16. storočí bolo toto dielo preložené do latinčiny a rozšírilo sa na kresťanskom Západe.  

Viacerí autori hovoria o aktuálnosti tohto diela hlavne dnes, kedy sa cíti istá potreba návratu k pôvodnej, originálnej podstate evanjeliového posolstva. Napriek pätnástim  storočiam, ktoré nás delia od vzniku tohto diela, si ono zachovalo mimoriadnu sviežosť.  Skúsme si v krátkosti všimnúť niekoľko rád, ktoré nájdeme v tomto diele.

1. Nadhľad a odstup

Izaiáš ako prostriedok zbavenia sa obáv či strachu odporúča na prvom mieste nadobudnutie nadhľadu a odstupu od všetkého, čo nás obklopuje. Gréci používali na označenie istého odstupu od vecí i udalostí slovo apátheia. Išlo o odstup od okolitého sveta, ktorý nás zbytočne vyrušuje. Izaiáš z Gazy vo svojom diele Ascetikón hovorí o odstupe od všetkého, čo zbytočne znepokojuje srdce človeka a čo doň vnáša obavy a strach. Hovorí, že v našom živote sa nevyhneme nedostatkom, zmenám, nepríjemným udalostiam, vzostupom a pádom.

Istý nadhľad či odstup od týchto udalostí nás vnútorne oslobodzuje. Nejde však len o vonkajší odstup, ale i vnútorný. Tu ide predovšetkým o slobodu od vášní a rôznych závislostí. Slobodu od hnevu, posudzovania, závisti a kritiky. Uvádza tiež prílišné presadzovanie vlastných názorov, neschopnosť prijímať názory iných, lásku k peniazom a k materiálnym veciam. I od nich treba podľa Izaiáša z Gazy nadobudnúť   slobodu.

Nadhľad a odstup sa niekedy i sám dostaví. S odstupom času sa neraz len pousmejeme nad vecami, ktoré nás trápili a ktoré sme skreslene videli. Neraz nám k tomu napomôže rozhovor s dôveryhodnou osobu, ktorá nie je emotívne vtiahnutá do nášho problému a jej pohľad môže byť pre nás oslobodzujúci.

Pre Izaiáša apátheia, neznamená nevšímavosť a necitlivosť voči okoliu, ale obmedzenie vonkajších a vnútorných podnetov, ktoré sa škodlivo alebo zbytočne dotýkajú srdca človeka. Je podmienkou toho, aby sme usmernili pozornosť na nás samotných a posilnili dôveru v Boha. Aby sme zvýšili citlivosť na Jeho prítomnosť v našom živote. Toto je hlavný dôvod apátheie. Ďalším prostriedkom eliminovania obáv a strachu je podľa Izaiáša z Gazy stabilita[2].

2. Stabilita

Pod týmto pojmom Izaiáš rozumie stálosť myšlienok a pozornosť voči vnútorným pohybom vo svojej duši. Na dosiahnutie tohto stavu je podľa tohto autora potrebné priľnutie k istému životnému stavu. Izaiáš nekritizuje nestabilnosť v zmysle cestovania a naberania nových poznatkov. Je predovšetkým proti vnútornej nestálosti, ktorá sa premieta do vzťahov voči Bohu i ľuďom.

Zdá sa, že práve tento druh stability je dnes v mimoriadnom ohrození. Žijeme totiž v konzumnej spoločnosti, kde množstvo vecí spotrebného charakteru po použití jednoducho vyhodíme. Keď ich nepotrebujeme a prestanú slúžiť, končia v koši. Doba opravovania a reparovania už skončila.

Tragédia však spočíva v tom, že túto logiku prenášame i do vzťahov s ľuďmi. I tu vyhadzujeme, neprijímame vysvetlenie, neopravujeme, ale  končíme. Veď čo, nájdem si nový vzťah, zaznieva neraz po rozchode či nedorozumení. Avšak táto mentalita konzumu a vyhadzovania v nás len umocňuje pocit neistoty, obáv a strachu[3].

Evanjelický pastor Dietrich Bonhoeffer napísal vo väzení sobášnu kázeň. Aby zdôraznil pozitívnu spojitosť lásky a manželstva, napísal: „Od tejto chvíle to nie je láska, ktorá posilňuje (živí) manželstvo, ale manželstvo posilňuje vašu lásku.  Potrebujete lásku a záväzok“.[4]

Naše obavy a strachy eliminuje skúsenosť nezištnej lásky, cez ktorú k nám prebleskuje kúsok neba a pomáha nám zakusovať lásku, ktorú má Boh k nám.      

Milí priatelia, dielo Ascetikón od takmer zabudnutého autora z 5. storočia Izaiáša z Gazy nestráca zo svojej aktuálnosti ani dnes. Upozorňuje na skutočnosti, ktoré všetci intuitívne cítime, že totiž istým odstupom od vecí a stabilitou môžeme eliminovať obavy a strachy, ktoré sa by sa chceli zmocniť nášho srdca. Nech sa nám to podarí v tomto novom roku.

[1] Porov. A. Grün, Proměň svůj strach, Praha 2008, 5-10

[2] Porov. Isaia di Gaza, Ascetikón, Napoli 2003, 37-38

[3] Porov. Isaia di Gaza, Ascetikón, Napoli 2003, 39-44

[4] W. Pable,  Duša muža, Trnava 2002, 48