Sestra Maria Laura Mainettiová by mohla byť blahorečená aj bez mučeníctva

Dekrét o mučeníctve schválil pápež František 19. júna 2020. Božia služobníčka sestra Maria Laura Mainettiová (civilným menom Teresina Elsa) sa venovala vzdelávaniu, formácii a duchovnému sprevádzaniu i materiálnej pomoci deťom a dospievajúcej mládeži. Žila na severe Talianska v oblasti Sondria, v horskej oblasti susediacej so Švajčiarskom. Bola aj predstavenou komunity Kongregácie dcér Kríža - Sestier sv. Andreja.

Sestra Maria Laura zomrela vo veku 60 rokov násilnou smrťou. Z úkladnej vraždy spáchanej 6. júna 2000 v obci Chiavenna pri Sondriu boli usvedčené a odsúdené tri ešte nedospelé dievčatá, vo veku 16 a 17 rokov, zapojené v satanistickom kulte.

V osudnú noc sestra Maria Laura odišla z kláštora, aby pomohla dievčine, ktorá jej telefonovala, že po znásilnení zostala tehotná a súrne potrebuje pomoc. Bol to však podvod na vylákanie sestry z kláštora. Dievčatá ju v tmavej uličke omráčili úderom do hlavy a zavraždili ju zasadením 19 bodných rán nožom. Ako neskôr uviedli, išlo o satanistický rituál spojený so „zmluvou krvi“, ktorú dievčatá uzavreli „akoby z nudy“, v bare pri pive.

Zatiaľ čo tri páchateľky po odpykaní si trestov vo väzení už začali svoje životy odznova, ich obeť sa v blízkej budúcnosti dočká blahorečenia. Postulátorka kauzy Francesca Consoliniová však v rozhovore pre talianske médium Vatican Insider vysvetlila, že blahorečenie nevychádza len zo samotného faktu násilnej smrti, ale ide tu aj o dokázané duchovné osobnostné kvality sestry Marie Laury Mainettiovej. Posledné slová, ktoré vyšli z úst rehoľníčky, boli: „Pane, odpusť im...“.

Postulátorka kauzy blahorečenia Francesca Consoliniová pochádza z Milána a spolupracovala už na 33 kauzách blahorečenia, v 20 prípadoch bola priamo autorkou spisu „pozície“. V rozhovore pre Vatican Insider odpovedá aj na nasledujúce otázky: 

Taliansko si pamätá sestru Mariu Lauru Mainettiovú ako obeť satanistického rituálu. Čo je však o nej dobré vedieť mimo jej zavraždenia?

„Postavu sestry Marie Laury treba oddeliť od faktu z čiernej kroniky, ktorým sa tlač zaoberala doširoka. Počas týchto rokov som ako postulátorka objavila ženu, ktorá žila základ charizmy Dcér Kríža, čiže úplnú disponovanosť voči chudobným, chorým a predovšetkým mladým, ktorých videla ako krehkých a nechránených. Do hĺbky som čítala niektoré poznámky, ktoré si sestra zapisovala viac menej pre seba. Z týchto písomností vychádza najavo, že bola vždy pripravená dať sa do pohybu, vyhrnúť si rukávy, nechať sa zakaždým vyrušiť, aby priniesla pomoc a útechu.

Písala: usilujme sa žiť pohostinnosť voči tomu, kto ti telefonuje, kto klope na naše dvere. Hovorila, že sa treba nechať „vyrušovať“ ostatnými, aj keď to narúša všetky plány, pretože Boh žije ukrytý práve v tom ľudsky nie najpríjemnejšom bratovi. Keď prijímame toho, kto nás vyrušuje, nie sme to my, kto evanjelizuje, ale to my sme evanjelizovaní, reflektovala sestra Maria Laura. Nedá sa chápať jej mučeníctvo bez tejto optiky. (...)

V písomnostiach, o ktorých som hovorila, spomínala, že treba mať odvahu byť osobami „skonzumovanými“, čiže premenenými na pokrm pre bratov, stať sa chlebom. Ochota darovať život sa rodí z tohto neustáleho daru, mučeníctvo nie je faktom samým o sebe, ale korunovaním istej cesty života.“

Francesca Consoliniová z odkazu osobnosti sestry Marie Laury Mainettiovej zdôrazňuje aj nasledovné:

„To, čo je ešte aj dnes veľmi aktuálne, je myslím výchova, ktorú sestra Maria Laura odovzdávala mládeži, osobitne svojim bývalým žiačkam, ktoré poznala ako deti a s ktorými udržiavala množstvo korešpondencie aj keď už boli dospelé, vydaté, matkami. Učila ich prijať život v rozličných aspektoch s nasadením, pokojom, dôverou v zajtrajšok. Mala veľmi rada mladých a oni ju veľmi milovali, hľadali a nachádzali v nej osobu, ktorá im dávala isté odpovede.

Mladí sú častokrát tak trochu rozkolísaní, nerozhodní, nepokojní. Sestra Mainettiová bola schopná ponúknuť im správne odpovede v jednotlivých chvíľach. Vidieť to v listoch, ktoré sme zhromaždili pre kauzu blahorečenia: mnohí jej písali o radu v čase ťažkostí, niekto preto, že prežíval žiaľ z úmrtia. Vedela vliať dôveru a nasmerovať aj neveriacich smerom k plnosti viery. Je pekné ako napríklad píše jednej bývalej žiačke: rob všetko s nadšením, v pokojnej vízii života. Nezáleží na tom, aby sme robili veľkolepé veci, ale tie každodenné maličké veci bez sužovania sa a úzkosti.“

„Jej spolusestry napríklad rozprávali, že večer, keď boli unavené, sa stávalo, že nejaký chudobný človek zaklopal na dvere, a to aj v dosť zúboženom stave. Sestra Maria Laura bola tá prvá, ktorá sa dala do práce. Postarala sa oňho, umyla ho a navarila mu. Keď prišli chudobní, pýtali si ju, až napokon jedna sestra povedala: „Vidím, že máš mnoho kamarátov“. - „Nie, toto je môj Ježiš“, odpovedala jej. (...)

Svoju službu vykonávala diskrétnym spôsobom, bez toho, aby svojej láske k blížnemu robila reklamu. Mnohí objavili jej osobu až po smrti, aj keď omnoho viac ľudí, vrátane biskupa, farára a spolusestier, ju považovalo za svätú aj počas života.“

Z toho, čo hovoríte sa zdá, že sestra Maria Laura Mainettiová by mohla byť blahorečená aj bez mučeníctva. Je to tak?

„Myslím, že jej kauza svätosti by sa mohla začať aj zvyčajným spôsobom, cestou dokazovania cností. Každý mučeník, ako svätí, sa vyznačuje cnosťami: evanjelizácia, profesionálnosť, ako v prípade lekárov zavraždených v misijnej krajine; spravodlivosť, ako Romero a Puglisi. Každý má nejakú charakteristickú vlastnosť, ktorá závisí od kontextu. V prípade sestry Mainettiovej je konotáciou láska k blížnemu. Toto ju urobilo mučeníčkou, no ešte skôr sväticou.“

-zk-