Pred 150 rokmi boli vyhlásené dogmy o primáte a o neomylnosti pápeža „ex cathedra“

Dogmatickú konštitúciu Pastor Aeternus schválilo po dlhých a zápalistých diskusiách 535 koncilových otcov jednohlasne, 83 otcov koncilu sa na hlasovaní nezúčastnilo. K schváleniu oboch dogiem došlo v posledný deň koncilu, ktorý bol pozastavený pre francúzsko-pruskú vojnu, ktorá vypukla 19. júla 1870. Konštitúcia Pastor Aeternus našla strednú cestu medzi názormi účastníkov koncilu. Vylúčila napríklad názor, že by sa neomylnosť mala vzťahovať tiež na encykliky, alebo iné vieroučné dokumenty. Kontrasty, ktoré vystúpili na povrch na koncile však vyústili do schizmy starokatolíkov.

Neomylnosť je v dogme definovaná s prísne stanovenými limitmi. Nie je daná Petrovmu nástupcovi ako súkromnej osobe, ale len keď úradne koná ako pastier a učiteľ všetkých kresťanov. Ako vysvetlil sv. Ján Pavol II. v jednej zo svojich katechéz na túto tému (pri generálnej audiencii 24. marca 1993), pápež pri takomto akte navyše nekoná ako keby mal autoritu sám v sebe a sám od seba, ale koná „zo svojej najvyššej apoštolskej autority“ a „skrze Božiu pomoc, ktorá mu je prisľúbená v blaženom Petrovi“.

Navyše nie je to za akýchkoľvek okolností, ale len „keď hovorí ex cathedra“ a iba v oblasti náuky vymedzenej na pravdy viery a morálky a tie, ktoré sú s nimi úzko spojené. Pápež teda v týchto prípadoch musí konať „ako pastier a učiteľ všetkých veriacich“, s  jasným vyjadrením úmyslu definovať určitú pravdu a požiadavky jej definitívneho prijatia všetkými kresťanmi.

Za 150 rokov, ktoré uplynuli od vydania  „Pastor Aeternus“ boli u pápežov vieroučné výroky tohto typu pomerne zriedkavé.  Urobil tak napr. pápež Pius XII. v roku 1950 pri vyhlásení dogmy o Nanebovzatí Panny Márie. Viacerí pápeži však nepoužili túto mimoriadnu formu magistéria.

(Viac v tal. článku Vatican News od Sergia Centofantiho)

-jb-