Myšlienky encykliky Fratelli tutti (1): Zveľaďovať morálne dobro

Pápež František ponúka odpoveď v encyklike Fratelli tutti, kde kladie ako spoločný menovateľ umožňujúci dialóg ľudskú dôstojnosť každého človeka. Tá je spoločná všetkým a nikomu ju nemožno odňať. Hoci sa kultúry svojím charakterom rôznia, nemá tu miesto nadradenosť ani kolektívne povýšenectvo, ale vzájomný rešpekt, výmena, spolunažívanie v rôznosti.

Podľa komentátora pápežových textov P. Antonia Spadara SJ, 

šéfredaktora časopisu La Civiltà Cattolica, encyklika Fratelli tutti vydaná v ôsmom roku pontifikátu pápeža Františka „predstavuje zbiehavý bod rozsiahlej časti jeho magistéria (porov. FT, 5). Bratstvo bolo prvou témou, na ktorú František poukázal pri začatí svojho pontifikátu, keď sklonil hlavu pred ľuďmi zhromaždenými na Námestí sv. Petra. Tam zadefinoval vzťah biskup-ľud ako «cestu bratstva» a vyjadril túto túžbu: «Modlime sa neustále za nás, jeden za druhého. Modlime sa za celý svet, aby tu bolo jedno veľké bratstvo». (Prvý pozdrav Svätého Otca, 13. marca 2013).“ (Spadaro, A.: Fratelli tutti. Una guida alla lettura, La Civiltà Cattolica, 4088, 17. okt. – 7. nov. 2020, s. 105).

Na preklenutie obdobia, kým bude pomerne rozsiahly text encykliky Fratelli tutti k dispozícii v oficiálnom slovenskom preklade, bude Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu postupne prinášať časti encykliky vybrané so zámerom inšpirovať k jej čítaniu. Spôsob prekladu je „rozhlasový“, kladie dôraz na zrozumiteľnosť textu pri jeho počúvaní.

Zveľaďovať morálne dobro

V 3. kapitole „Premyslieť a vytvárať otvorený svet“ je podkapitola s názvom „Zveľaďovať morálne dobro“, ktorá začína bodom 112. Pápež František v nej píše takto:

„... túžba a úsilie o dobro druhých a celého ľudstva znamená aj usilovať sa o dozrievanie osôb a spoločností v rozličných morálnych hodnotách, ktoré vedú k celostnému ľudskému rozvoju. V Novom zákone sa spomína ovocie Ducha Svätého (porov. Gal 5,22), definované gréckym termínom agathosyne. Označuje priľnutie k dobru, hľadanie dobra.

Ba čo viac, znamená to zabezpečovať to, čo má väčšiu hodnotu a je lepšie pre druhých: ich dozrievanie, ich rast v zdravom živote, stavanie na hodnotách, a nielen materiálny blahobyt. Existuje podobný latinský výraz: bene-volentia, teda postoj chcieť dobro druhého. Je to silná túžba po dobre, inklinovanie ku všetkému, čo je dobré a ušľachtilé, túžba, ktorá nás pobáda napĺňať život druhých tým, čo je krásne, vznešené, povzbudzujúce. (112)

V tejto línii sa vrátim k zdôrazneniu s bolesťou, 

že «už príliš dlho sme zotrvávali v morálnom úpadku, vysmievali sme sa etike, dobrote, viere, poctivosti, a nadišiel čas uznať, že táto veselá povrchnosť nám málo prospela. Ničenie všetkých základov spoločenského života nás postaví jedných proti druhým, aby sme bránili svoje záujmy» (Enc. Laudato si’, 229).

Obráťme sa, aby sme zveľaďovali dobro, pre nás samotných a pre celé ľudstvo, a tak budeme kráčať spoločne smerom k opravdivému a celostnému rastu. Každá spoločnosť potrebuje zabezpečiť odovzdávanie hodnôt, pretože ak sa toto nedeje, odovzdáva sa egoizmus, násilie, korupcia v jej rozličných podobách, ľahostajnosť a koniec koncov život uzavretý pred každou transcendenciou, obohnaný zákopom individuálnych záujmov. (113)

Hodnota solidarity

Chcem zdôrazniť solidárnosť, ktorej «dosiahnutie ako morálnej čnosti a sociálneho postoja, ktorý je plodom osobného obrátenia, si vyžaduje úsilie mnohých subjektov, ktoré majú zodpovednosť výchovného a formačného charakteru.

Mám na mysli predovšetkým rodiny, povolané k primárnemu a nenahraditeľnému výchovnému poslaniu. Ony tvoria prvé miesto, na ktorom sa žijú a odovzdávajú hodnoty lásky a bratstva, spolužitia a zdieľania, pozornosti a starostlivosti o druhého. Ony sú tiež privilegovaným prostredím pre odovzdávanie viery, počnúc od prvých jednoduchých gest zbožnosti, ktoré matky učia svoje deti.

Čo sa týka vychovávateľov a formátorov, ktorí v škole alebo v rozličných centrách združujúcich deti a mládež majú náročnú úlohu vychovávať deti a mladých, sú povolaní uvedomovať si, že ich zodpovednosť sa týka morálnych, spirituálnych a sociálnych dimenzií osoby. Hodnoty slobody, vzájomného rešpektu a solidarity sa môžu odovzdávať už od najútlejšieho veku. [...]

Aj pracovníci kultúry a prostriedkov spoločenskej komunikácie 

majú zodpovednosť na poli výchovy a formácie, predovšetkým v súčasných spoločnostiach, v ktorých je čoraz viac rozšírený prístup k informačným a komunikačným nástrojom» (Posolstvo na 49. svetový deň pokoja, 1. jan. 2016, 6). (114)

V týchto okamihoch, v ktorých sa zdá, že sa všetko rozpúšťa a stráca konzistentnosť, nám prospieva apelovať na solídnosť, ktorá vychádza z vedomia toho, že sme zodpovední za krehkosť druhých pri hľadaní spoločného údelu. Solidarita sa konkrétne prejavuje v službe, ktorá môže nadobúdať veľmi rozličné formy, čo sa týka spôsobu, ktorým sa ujímame druhých.

Služba je «do veľkej miery staranie sa o krehkosť. Slúžiť znamená starať sa o tých, ktorí sú krehkí v našich rodinách, v našich spoločnostiach, našom národe». Pri tejto úlohe je každý schopný «odložiť nabok svoje potreby, očakávania, svoje túžby po všemocnosti, tvárou v tvár konkrétnemu pohľadu tých najkrehkejších. [...] Služba pozerá vždy do tváre brata, dotýka sa jeho tela, cíti jeho blízkosť, až do tej miery, že ňou v niektorých prípadoch "trpí", a snaží sa o pozdvihnutie brata. Z toho dôvodu nie je služba nikdy ideologická, lebo neslúži ideám, ale osobám» (Homília pri svätej omši v Havane, 20. sept. 2015).“ (115)

-jb, mkr-