Aktuálnosť výzvy Svätého Otca dať si pôst od ohovárania

Na začiatku Pôstneho obdobia Svätý Otec František pri istej príležitosti povedal, že nás pozýva k pôstu, ale nie natoľko od jedla, ako od ohovárania a zbytočných rečí. Zdá sa, že táto výzva Svätého Otca je aktuálna i na Slovensku. Ohováranie je ako vrch ľadovca, pod ktorým sa často ukrýva hnev, nadradenosť a nepokoj vlastného vnútra. Skúsme si tieto nečnosti všimnúť trochu bližšie. Ich lepšie poznanie je prvým predpokladom k ich odstráneniu a celkom isto ovplyvní kvalitu našich slov.  

1. Hnev: Evagrius a Kassián už v prvých storočiach kresťanstva považovali hnev nielen za psychické rozpoloženie človeka, ale za zlého ducha, ktorý sa človeka zmocní, pretože našiel otvorenú bránu jeho srdca. Evagrius hovorí, že hnev je zúrivá vášeň, ktorá oberá človeka o zdravý rozum. Všíma si, ako sa v hneve človek mení. Nielen jeho tvár, ale celé uvažovanie sa akoby zatemní a z jeho úst vychádzajú jedovaté slová.

Atmosféra, ktorú vytvárajú nahnevaní ľudia, 

je napätá a ich slová sú ako jedovaté šípy. Evagrius hovorí, že tak, ako ťažké mračná zaťažujú atmosféru, tak hnev vnáša ťažobu do duše človeka a ako oblak zatieňuje slnečné lúče, tak hnev zatieňuje rozum a pravdivé poznanie. Je len prirodzené, že hnevom zatemnený rozumu formuluje slová, ktoré hlboko zraňujú často nevinných ľudí.

Kassián pozoruje, ako hnev oslepuje oči srdca a nedovolí vidieť slnko spravodlivosti. Tento autor zásadne odmieta akýkoľvek hnev, dokonca i tzv. spravodlivý. Každý hnev totiž zaslepuje duchovný zrak a znemožňuje pravdivé videnie. Hovorí, že človek prestane vidieť tak, akoby mal na očiach klapky a je úplne jedno, či sú z olova alebo zo zlata. Výsledok je rovnaký. Človek jednoducho nevidí.

Sv. Ignác toto klamstvo hnevu a nejasného videnia aplikoval predovšetkým na proces rozlišovania. Hovorí, že ak urobíme akékoľvek rozhodnutie v čase hnevu, vždy to bude rozhodnutie zlé. V hneve naše reakcie či výber slov majú vždy rozkladný charakter.  

2. Nadradenosť a pýcha: Ďalším neduhom, ktorý sa pod ohováraním ukrýva, je pocit nadradenosti a pýchy. I táto vášeň patrí do kategórie pokúšania zlého ducha a Evagrius ho pokladá za mimoriadne nebezpečné predovšetkým v náboženskom prostredí. Hovorí, že predmetom nadradenosti a pýchy môže byť všetko. Dokonca i dlhá modlitba, prísnejší pôst či askéza môže byť dôvodom k pocitu dôležitosti.

Nadradený a pyšný človek sa na všetko pozerá zo svojho Olympu a je len prirodzené, že na tomto vrchu vidí iba seba a sebe podobných jedincov. Je pod ich úroveň zostúpiť do nížin iného poznania, iných problémov alebo ťažkostí. A tak je prirodzené, že im nerozumie. Má len sploštené poznanie, ktoré mu vyhradil jeho Olymp a jeho pýcha mu nedovolí poznať viac a hlbšie. Z jeho obmedzeného poznania potom vychádza ohováranie a nekompetentná kritika.

Evagrius prirovnáva pyšného človeka k vysokému stromu, v konároch ktorého je veľmi málo drobného ovocia.  Obyčajne ho vyzobú vtáci a takýto strom nemá žiadny úžitok. Naproti tomu pokorného človeka prirovnáva k stromu, ktorého konáre obťažené ovocím sa takmer dotýkajú zeme. Sú na dosah každému, kto je nablízku. Pokora prináša bohaté ovocie myšlienok, slov i skutkov.

3. Nepokoj: Treťou skutočnosťou, ktorá sa pod ohováraním ukrýva, je vnútorný nepokoj. Ticho a mlčanie je pre každého človeka príležitosťou usporiadať si svoje myšlienky a city. Ak sa mu to nepodarí, alebo ak si na to jednoducho nenájde čas, skôr alebo neskôr sa takéto vnútro prejaví i navonok. Prílišná kritika či jedovaté slová na adresu iných ľudí sú neraz prejavom autoprojekcie, čiže neusporiadaného vnútra, ktoré takýto človek prenáša na iných.

Ján Kassian hovorí, že kto pozná seba samého, ľahko sa zdrží ohovárania, avšak ten, čo ohováranie nevie opustiť, ten je v skutočnosti ďaleko od tohto poznania.

Všíma si, ako v bežnom živote jestvuje istá vyváženosť medzi odpočinkom a prácou, medzi nocou a dňom, medzi daždivými a slnečnými dňami. Podobnú proporciu by sme mali zachovávať medzi mlčaním a hovorením. Ak túto vyváženosť porušíme a našim slovám nepredchádza vnútorné ticho, takéto slová neskôr oľutujeme. Sv. Bazil hovorí, že každé slovo, ktorému nepredchádza vnútorný pokoj a ticho, je zbytočné.  

Na záver si pripomeňme niekoľko zásad, ktoré môžu pomôcť pretransformovať   ohováranie na slová dobrej rady.

I. Každú radu či  napomínanie by mala predchádzať modlitba. Mala by byť službou tomu druhému a v žiadnom prípade by nemala byť násilnou korekciou.

II. Človek by mal byť vlastníkom toho, čo radí. Ak niekoho upozorňuje na vášne a zle návyky, tie by mal mať on sám dávno zvládnuté.  

III. Napomínanie nikdy neoberá človeka o slobodu. Naše slová majú byť službou a ponukou. Či bude akceptovaná, nezávisí od nás.  

IV. Radu treba dobre podložiť a vysvetliť, ale nikdy netreba hovoriť viac, ako je človek schopný prijať.

Milí priatelia, Svätý Otec František nás prednedávnom vyzval k pôstu od ohovárania. Skúsme sa v tomto čase viac zamerať na poznanie a kultiváciu nášho srdca, aby z neho vychádzali slová povzbudenia a dobrej rady.