Srdce Ježišovo – prameň nášho života

Mesiac jún sa nám už tradične spája s úctou k Božskému Srdcu a Božské Srdce sa nám zasa tradične spája so svätou Máriou Margitou Alacoque, veľkou apoštolkou úcty k nemu. Neboli by sme však dôslední ani spravodliví, keby sme si kult Božského Srdca spájali iba s ňou.

O Pánovom Srdci, ako o prameni nášho života a svätosti sa v Cirkvi začalo hovoriť už oveľa skôr, minimálne od stredoveku. Cirkevní Otcovia, učitelia, mystici a mystičky nám zanechali nádherné texty, ktoré aj po storočiach dokážu nadchnúť, občerstviť a zapáliť láskou.

Tu si dovolím spomenúť sv. Bonaventúru, františkána, neskôr kardinála a Učiteľa Cirkvi, ktorý žil v 13. storočí. Raz sa ho brat Egídius opýtal, ako môže dosiahnuť večný život, keď nemá žiadne teologické vzdelanie. Bonaventúra mu na to odpovedal: „Ak Boh udelí človeku aspoň milosť milovať ho, to úplne postačí. Taká starenka môže milovať Boha dokonca viac, než profesor teológie.“

Bonaventúra veľmi miloval Pána a veľmi chcel, aby ho milovali aj ostatní, preto pozýval k Božskému srdcu ako k živému prameňu aj týmito slovami:

„Uvažuj i ty, vykúpený človek, kto, aký veľký a aký je ten, ktorý kvôli tebe visí na kríži; ktorého smrť dáva život mŕtvym a nad smrťou ktorého plače nebo i zem a pukajú aj tvrdé skaly. Z boku Krista, spiaceho na kríži, mala byť utvorená Cirkev a malo sa naplniť Písmo, ktoré hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“

Preto Boh vo svojej prozreteľnosti dovolil, aby jeden z vojakov prebodol ten svätý bok a otvoril ho. Z neho vytiekla krv a voda a vyliala sa ako výkupné za našu spásu. Vytryskla z prameňa, totiž z hĺbky srdca, aby udelila sviatostiam Cirkvi moc dávať život milosti. A pre tých, ktorí už majú život v Kristovi, aby bola nápojom zo živého prameňa, ktorý vyviera k večnému životu.

Vstaň teda, Kristova priateľka, postav si ako holubica hniezdo v skalnej pukline. Tam neustále bdej ako vrabec, ktorý si našiel domov; tam ako hrdlička ukrývaj mláďatá čistej lásky; tam pritlač svoje pery a čerpaj vodu zo Spasiteľových studníc. To je ten prameň, čo vyteká uprostred raja a delí sa na štyri ramená, vlieva sa do nábožných duší a zavlažuje celú zem.

K tomuto prameňu života a svetla sa ponáhľaj so živou túžbou, nech si ktokoľvek, duša oddaná Bohu a z celého srdca k nemu volaj:

«Večný a neprístupný, slávny a sladký tok prameňa, ktorý sa ukrýva pred zrakom všetkých smrteľníkov! Tvoja hlbina je bezodná, tvoja výška nekonečná, tvoju šírku nik nedokáže zmerať, tvoju čistotu nič neskalí. Z teba vychádza rieka, ktorá obveseľuje Božie mesto, aby sme ti s hlasným jasotom spievali chválospevy a z vlastnej skúsenosti vydávali svedectvo o tom, že v tebe je zdroj života a že iba v tvojom svetle uzrieme svetlo.»“

Dajme však na chvíľu priestor aj ženám, ktoré sa do histórie Cirkvi zapísali ako veľké mystičky, opojené Kristovou láskou až do vytrženia. Patrí medzi ne aj sv. Veronika Giuliani, kapucínska stigmatizovaná mystička 18. storočia. Jej liturgická spomienka sa slávi 9. júla.

Pre svoje mystické zážitky, ktorých sa jej dostalo, si musela veľa vytrpieť vo vlastných radoch. Bolo jej odopreté prijímanie sviatostí, musela žiť oddelene od ostatných spolusestier, a nesmela s nimi ani hovoriť.

Za svoje poslanie si zvolila mať účasť na Kristovom utrpení za odprosovanie hriechov sveta. Jeden zo svojich mystických zážitkov opísala nasledovne:

„Počas svätej omše som veľmi túžila po utrpení. Začula som hlas, ktorý mi s určitosťou hovoril: «Otvor oči svojej mysle, aby tvoj rozum dobre prenikol do tejto náuky.» Vravím: «Pane, nevidím knihu, ktorú mám čítať, ani náuku, ktorej sa mám naučiť. Daj mi pochopiť, čo chceš.» Vtom mi Pán ukázal svoje rany a riekol:

«Toto je kniha, v ktorej má tvoja myseľ stále čítať. Moje otvorené Srdce je príbytkom pre vyvolených; je hlasom, ktorý zaznieva všetkým a všetkých volá, aby prišli k tomu prameňu života. Ale oni sa robia hluchí. Zabudli na mňa a zotrvávajú v krátkych a prázdnych pôžitkoch. Ak teda vravíš, že ma chceš milovať, neodchádzaj odtiaľ. Neodchádzaj odtiaľ.»“