P. Federico Lombardi: Výzva sexuálnych zneužívaní

Výzva sexuálnych zneužívaní. Čo urobil pápež od stretnutia vo februári 2019

V rámci prípravy na kongres vo Varšave

V súčasnom svete sa musí Cirkev postaviť tvárou v tvár veľkým výzvam. Tá najzásadnejšia sa týka viery a ohlasovania Boha a Ježiša Krista v dnešnom svete s jeho obrovskými kultúrnymi a antropologickými premenami. Sú tu však aj špecifické výzvy, ktoré veľmi hlboko vplývajú na život Cirkvi a jej evanjelizačné poslanie. Jednou z tých najkritickejších v posledných desaťročiach, pretože zranila dôveryhodnosť Cirkvi a tým aj jej autoritu a schopnosť hodnoverne ohlasovať evanjelium, sú prípady sexuálneho zneužívania maloletých členmi kléru. Vrhá to tieň nedôslednosti a neúprimnosti na inštitúciu Cirkvi, na cirkevné spoločenstvo ako celok. Toto je skutočne veľmi vážne.

Časom a skúsenosťami, počnúc prípadmi sexuálneho zneužívania maloletých – ktoré sú najzávažnejšie –, sme sa naučili rozšíriť perspektívu v rozličných aspektoch, takže dnes častejšie hovoríme o zneužívaní „zraniteľných“ osôb a vieme, že by sme ho mali vnímať ako zneužívanie nielen sexuálne, ale aj ako zneužívanie moci a svedomia, ako na tom mnohokrát trval pápež František. Okrem toho si treba uvedomiť, že problém zneužívania v jeho rôznych rozmeroch je všeobecným problémom ľudskej spoločnosti, v krajinách, kde žijeme a na rôznych kontinentoch, a nie sú to problémy výlučne Katolíckej cirkvi. Naopak, ten, kto to objektívne a podrobne študuje, badá, že sú tu veľmi rozmanité regióny, miesta a inštitúcie, kde je tento problém dramaticky rozšírený.

Zároveň je správne, že sa osobitne zaoberáme týmto problémom v Cirkvi, z dôvodu – ako už bolo spomenuté – jej dôveryhodnosti a dôslednosti. Cirkev vždy veľmi trvala na svojom učení o sexuálnom správaní a úcte k človeku. Preto, aj keď vidíme, že to nie je problém výlučne Cirkvi, musíme ho brať absolútne vážne a chápať, že má hrozivú závažnosť v kontexte života Cirkvi a ohlasovania Pánovho evanjelia.

Obzvlášť, že je to oblasť, kde je v hre hĺbka a pravdivosť vzťahu s osobami, ktorých dôstojnosť treba mať v hlbokej úcte. Ako kresťania a katolíci sa hrdíme tým, že prisudzujeme dôstojnosti ľudskej osoby zásadnú úlohu, pretože človek je obrazom Boha. A tak skutočnosť jej zneužívania, nedostatku úcty, považovania druhých za predmety, nepozornosť k ich utrpeniu a podobne, je znakom zlyhania práve v základnom bode našej viery a našej vízie sveta.

V nedávnej reforme kánonického trestného práva je jeden aspekt, ktorý sa môže zdať čisto formálny, ale v skutočnosti je z tohto hľadiska veľmi významný. Trestné činy zneužívania sú zahrnuté do oblasti trestných činov „proti životu, dôstojnosti a slobode človeka“. Nie sú to čisto len „hanebnosti“ či veci „nehodné duchovných“, ale zdôrazňuje sa, že z pohľadu Cirkvi musí byť dôstojnosť človeka daná do centra a musí sa rešpektovať, pretože je Božím obrazom a tak ako Boží obraz. Toto je absolútne zásadné. Skutočnosť nášho obrátenia, aby sme oveľa vážnejšie brali načúvanie a rešpektovanie každého jedného človeka, aj maličkého či slabého, je jedným z dôležitých bodov cesty obrátenia a očisty Cirkvi v našich časoch tak, aby bola dôveryhodná.

Stretnutie v roku 2019: zodpovednosť, ručenie, transparentnosť

Bez toho, aby sme museli znovu rozoberať celú históriu dramatických udalostí a postojov Cirkvi k sexuálnemu zneužívaniu, môžeme pre zjednodušenie spomenúť „samit“ z februára 2019. Bol zvolaný pápežom ako globálny moment, v ktorom sa celá Cirkev prostredníctvom zástupcov všetkých biskupských konferencií a mužských i ženských rehoľných kongregácií zišla v akte spytovania svedomia a záväzku, aby účinnejšie pokračovala na ceste obnovy.

Organizácia tohto stretnutia, ktorého písomnosti boli publikované vo Vatikánskom knižnom vydavateľstve LEV pod titulom Consapevolezza e purificazione (Povedomie a očista), sa točila okolo troch hlavných bodov.

Predovšetkým uvedomelosti a zodpovednosti ohľadom problému, otázok súvisiacich so sexuálnym zneužívaním maloletých a nielen ich; dôležitosti načúvať a do hĺbky porozumieť, so spolucítením a spoluúčasťou, dôsledkom, utrpeniu a závažnosti toho, čo sa v tejto oblasti stalo a deje. Čiže načúvanie a súcit sú východiskovým bodom postoja, ktorý treba zaujať. Ďalej je samozrejme nutné vykonať spravodlivosť za to, čo bolo spáchané ako trestné a škodlivé pre druhých. Potom je to pripravenosť predchádzať, aby sa tieto zločiny už nestávali – alebo prinajmenšom boli čím zriedkavejšie – a aby táto dramatická realita bola pod kontrolou. To predpokladá formovať všetkých v okruhu cirkevného spoločenstva a aj špecificky kompetentné osoby, aby mohli konať a byť referenčným bodom pri riešení problému. Stručne povedané: uvedomelosť a zodpovednosť pri spoločnom riešení problému.

Ďalším veľmi dôležitým a kľúčovým bodom je „nesenie zodpovednosti“ (v angličtine sa veľa spomína accountability - ručenie, vydanie účtu) a prekonanie kultúry zakrývania alebo utajovania. Jedným z dramatických aspektov tejto krízy je to, že vyniesla na povrch, na známosť verejnosti  mimoriadne vážne skutočnosti, ktoré – aj keď sa niekedy vedelo, že sa dejú – boli systematicky (a často s takmer „prirodzeným“ prístupom) držané v tieni alebo zakrývané, z hanby alebo na obranu cti dotknutých rodín či inštitúcií a podobne. Preto je potrebné prekonať postoj ukrývania a namiesto toho vydať účet z toho, čo sa stalo, a to aj zo strany zodpovedných osôb. Keďže táto skutočnosť zatajovania bola rozšírená viacmenej na všetkých úrovniach, ale ešte závažnejšie na úrovni zodpovedných – predstavených komunít, biskupov a tak ďalej –, je ďalším z absolútne nevyhnutných krokov vynesenie vecí na svetlo a zabezpečenie, aby všetci vydávali účet zo svojich činov a bola tu istota, že sa smeruje k vyjasneniu, zodpovednosti a spravodlivosti.

A potom, a to je tretí bod, o ktorom sa na konferencii veľa hovorilo, je „transparentnosť“ ako dôsledok toho, čo sme povedali. To neznamená len vedieť, že tu boli a že tu sú trestné činy, hovoriť o tom a venovať tomu dôraz. Samozrejme uznanie pravdivosti faktov je základná vec, avšak transparentnosť znamená aj poznať a informovať o tom, čo sa robí pre to, aby sa na problémy reagovalo, aké sú postupy, ktorými Cirkev vo všetkých svojich dimenziách čelí týmto situáciám, aké sú opatrenia, ktoré prijíma, aké sú závery rozsudkov proti vinníkom atď. Týmto spôsobom si aj cirkevné a občianske spoločenstvo uvedomí, že sa tu nielen zviditeľňujú viny a zločiny, ale že tu existuje celá cesta, do ktorej sa spoločenstvo vedome zapája, a ktorou na tieto problémy reaguje.

Dôležité kroky urobené po stretnutí v roku 2019

Pokým však stretnutie v roku 2019 malo byť spoločným východiskovým bodom, treba uznať, že po ňom sa skutočne urobili početné kroky, ktoré naplnili všetky hlavné záväzky prijaté v roku 2019 pápežom a centrálnym vedením Cirkvi. Čoho sa to týka?

Predovšetkým, už koncom marca 2019 boli vyhlásené nové zákony a usmernenia týkajúce sa Vatikánu a Svätej stolice, ktoré rozširujú ponímanie zneužívania v zmysle nielen maloletých, ale aj „zraniteľných osôb“. Potom, 9. mája 2019 bol vyhlásený nový zákon, ktorý má veľký význam pre celú Cirkev, Motu proprio Vos estis lux mundi – „Vy ste svetlo sveta“, – v ktorom pápež nariadil, aby sa vo všetkých diecézach zriadili úrady, ktoré budú prijímať udania a iniciovať postupy, ako reagovať na zneužívania. Nielen to: zaviedol aj povinnosť pre všetkých kňazov a rehoľníčky nahlasovať akékoľvek zneužívanie, o ktorom by sa dozvedeli, a pozval k tomu i laických členov Cirkvi.

Všetci kňazi a rehoľné sestry sú teraz podľa svojho svedomia povinní nahlásiť prípady zneužívania maloletých, o ktorých by sa dozvedeli, a to nielen tie, ktoré sa týkajú maloletých, ktoré sú najzávažnejšie, ale aj tie, ktoré sa týkajú iných zraniteľných osôb alebo iné zneužívania s použitím násilia. A aj laici sú vyzvaní, aby tak urobili, a musia vedieť presné miesto, kde môžu predložiť udanie. To je veľmi rozhodný krok. Prirodzene je potrebné skontrolovať, či sa plne uplatňuje, ale už teraz je to zákon pre celú Cirkev. Ide o absolútne zásadný krok vykonaný pápežom, pravdepodobne najdôležitejší v tejto oblasti za posledných takmer dvadsať rokov. Nielen to: ten istý zákon stanovuje aj postup ohľadom udaní týkajúcich sa predstavených na najvyšších stupňoch – rehoľných generálnych predstavených, biskupov, kardinálov... – nielen zo zneužívania, ale aj v prípadoch „zakrývania“. Takže otázky zodpovednosti a vydania účtov sa riešili radikálne.

Okrem toho bolo v decembri 2019 zrušené „pápežské tajomstvo“ ohľadom dokumentov týkajúcich sa sexuálneho zneužívania, a to umožňuje spoluprácu aj s civilnými orgánmi spôsobom jasnejším a voľnejším než predtým. Takže viac „transparentnosti“. Ďalej, v júli 2020 bolo dokončené a vydané známe Vademecum, ktoré bolo hlasno žiadané, a ktoré sám pápež označil za jeden z prvých cieľov stretnutia v roku 2019. Vypracovala ho Kongregácia pre náuku viery: je to pekný, veľmi bohatý dokument, ktorý nehovorí nič nové, ale pekne usporadúva a jasne vysvetľuje, pre potreby každého biskupa a každej zodpovednej osoby, všetky body, ktoré potrebujú vedieť a čo majú robiť v rôznych situáciách. Je to nástroj, ktorý bol skutočne nevyhnutný. Keď bol vydaný, veľa sa o tom nehovorilo, ale bol to jeden zo zásadných bodov požadovaných na stretnutí v roku 2019, a bol splnený.

Ešte čerstvejšie, na Turíce tohto roku 2021, bola vydaná nová VI. kniha Kódexu kánonického práva, ktorá obsahuje viacmenej všetko trestné právo Cirkvi, preformulovaná a usporiadaná tak, že nové normy, ktoré sa v priebehu rokov vytvorili v oblasti zneužívania, ako aj v iných oblastiach, sú teraz zhromaždené v Kódexe kánonického práva usporiadaným spôsobom, kým predtým zostávali „roztrúsené“ v celom rade intervencií a dokumentov.

Teraz – trváme na tom – možno povedať, že práve toto sú tie hlavné veci, ktoré sa očakávali od pápeža a Svätej stolice po stretnutí v roku 2019. A boli splnené.

Možno dodať, že v tom istom období, v novembri 2020, bol zverejnený aj rozsiahly „Report McCarrick“, po tom, čo bola z vôle pápeža podrobne preštudovaná celá záležitosť mimoriadne závažného škandálu, ktorý otriasol Cirkvou v Spojených štátoch i celou Cirkvou: ako bolo možné, že sa páchateľ zneužívania dostal až na vrchol cirkevnej zodpovednosti, ako arcibiskup Washingtonu a kardinál. Aj túto publikáciu možno považovať za bolestný, ale veľmi odvážny krok v smere transparentnosti a vôle vydať účty zo zločinov a zodpovednosti aj na najvyšších miestach Cirkvi.

Stojíme teda pred obrovským, náročným a bolestivým problémom, ktorý sa týka dôveryhodnosti Cirkvi. Vôbec však nie je pravda, že sa nič neurobilo, alebo že sa nič nerobí, alebo sa robí málo. Dá sa, a aj to treba pokojne povedať na rovinu, že univerzálna Cirkev sa postavila k tomuto problému a rieši ho, že podnikla potrebné kroky a stanovila normy, postupy a pravidlá na jeho správne riešenie.

Cesta pred nami: od noriem k praxi

Toto prirodzene neznamená, že je všetko hotové, pretože, ako vieme, jedna vec je stanoviť normy, vzťažný rámec, a druhá vec je zmeniť realitu ich uvedením do praxe. Nadchádzajúci kongres cirkví Stredovýchodnej Európy, ktorý sa uskutoční v septembri vo Varšave a bude venovaný ochrane maloletých a zraniteľných osôb, sa bude niesť presne v tomto smere. Totiž v každej geografickej a cirkevnej oblasti, ktorá má z historického a kultúrneho hľadiska spoločné aspekty a problémy, je potrebné zamyslieť sa nad tým, kde sa nachádzame a aké sú konkrétne spôsoby účinného pretavenia usmernení univerzálnej Cirkvi do reality. Toto sa už uskutočnilo v iných regiónoch: napríklad zhruba pred rokom sa konal veľký kongres Latinskej Ameriky v Mexiku. Potom pandémia narušila mnohé programy a spôsobila oneskorenia. Avšak na viacerých kontinentoch a vo viacerých regiónoch sa už koná – alebo sa už vykonalo – to, čo je teraz na programe ohľadom stredovýchodu Európy. Ide teda o základný krok na spoločnej ceste univerzálnej Cirkvi, ktorý sa svojou špecifickosťou týka tejto geografickej, kultúrnej a cirkevnej oblasti.

Na záver to zhrňme. Urobilo sa veľa, na úrovni všeobecných predpisov a tiež konkrétnych skúseností. Niekde viac, niekde menej. Stretnúť sa je potrebné, aby sa poznatky dali do obehu a chápali sa praktické a účinné spôsoby riešenia problémov. Sme na ceste a zostaneme na ceste, ale na ceste, ktorá je vo svojej podstate dostatočne jasná, a na ktorej sa treba hýbať svižne a bez zneistení, aby sa uzdravili utrpenia, vykonala spravodlivosť, predišlo sa zneužívaniam, obnovila sa dôvera a hodnovernosť spoločenstva Cirkvi v jej vnútri i v jej misii pre dobro sveta.

Federico Lombardi SJ

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu)

-

Taliansky jezuita páter Federico Lombardi je riaditeľom Nadácie Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. V minulosti bol dlhoročným generálnym riaditeľom Vatikánskeho rozhlasu, riaditeľom Tlačového strediska Svätej stolice a Vatikánskeho televízneho centra. Bol tiež provinciálom talianskych jezuitov a v súčasnosti je poradcom generálneho predstaveného Spoločnosti Ježišovej a rehoľným predstaveným komunity redaktorov časopisu La Civiltà Cattolica v Ríme.

V problematike prevencie a boja proti rozličným formám zneužívania sa P. Federico Lombardi angažuje dlhodobo, najmä v spolupráci s Pápežskou komisiou na ochranu maloletých a s Centrom na ochranu maloletých pri Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Aktívne sa podieľal na organizovaní a moderovaní významného stretnutia zástupcov biskupských konferencií celého sveta na túto tému, zvolaného pápežom Františkom do Vatikánu vo februári 2019.

-jb, mh-