Teológ Piero Coda: Synodálny proces je najstrategickejšia cirkevná udalosť od Koncilu

Synodálny proces 2021-2023 s témou „Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, participácia a misia“ sa začal 9. a 10. októbra vo Vatikáne a od 17. októbra sa rozbieha v diecézach celého sveta. Pápežove slová v príhovore a v homílii počas otvorenia vo Vatikáne objasňujú, že zdôrazňovanie účasti všetkých veriacich „nie je voľbou demokratizácie“, ale „otázkou hlbokej identity“, hovorí Mons. Piero Coda, člen Teologickej komisie synody a odnedávna aj generálny sekretár Medzinárodnej teologickej komisie. Pre teológa, ktorý vyučuje na Univerzitnom inštitúte Sophia v talianskom Loppiane, je terajší synodálny proces „najdôležitejšou cirkevnou udalosťou po Druhom vatikánskom koncile“.

Prinášame celý rozhovor s Mons. Pierom Codom, ktorý pripravil redaktor talianskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News Fabio Calagrande.

Prečo pápež tak veľmi trvá na rozlišovaní medzi synodou a parlamentom?

Existuje nebezpečenstvo nedorozumenia. Je tu riziko myslieť si, že dať zažiariť synodalite v živote Cirkvi znamená otvoriť sa akejsi demokratizácii, kde v hre rozhoduje väčšina a menšina. Avšak nie, nie je to tak. Cirkev je udalosťou Ducha Svätého, a preto skutočným protagonistom synody je práve Duch Svätý, ktorý - ako vždy hovorí pápež František - harmonizuje rôznosti, zmieruje ich, zbližuje ich v jednote, ktorou je sám Kristus, živý a prítomný vo svojej Cirkvi. Preto uplatňovať synodálny postup znamená uplatňovať to, čím je Cirkev Cirkvou: Božím ľudom na ceste, symfóniou rôznorodosti, ktorá sa však spája v jednote, aby slúžila svetu.

Preto pápež tak veľmi zdôrazňuje nevyhnutnosť modlitby adorácie, potrebu počúvať Ducha?

Pápež pri otvorení prác synodálneho procesu aj na inauguračnej svätej omši povedal, že treba povzbudzovať k modlitbe adorácie. Táto súvislosť ma zachytila. Verím, že František nám chce pripomenúť, že život v Kristovi je v zásade a predovšetkým otvorením srdca a mysle každého človeka načúvaniu hlasu Ducha, klaňaniu sa Kristovej tvári, ktorá nás otvára neprebádateľnému tajomstvu Otcovej lásky. A toto znamená „adorácia“. Čiže byť otvorenými, vďačnými, uvedomovať si, že všetko dostávame z Otcovej lásky, že on nás miluje ako prvý, a že my sme na základe toho povolaní počúvať iných a rozdávať ďalej jeho lásku iným. Toto je ten koreň cirkevného života a je to aj koreň synodálneho procesu.

Prečo je tu synoda práve o synodálnej Cirkvi?

Myslím si, a nechcem byť prehnaným entuziastom, že ide o najdôležitejšiu, najstrategickejšiu cirkevnú udalosť od Druhého vatikánskeho koncilu. Koncil nás prinútil znovu objaviť Cirkev takú, aká je: ako jednotu v mene Otca, Syna a Ducha Svätého, spoločenstvo a poslanie. Dnes, po celej tej ceste, na ktorej sme našli novú energiu a získali skúsenosti, sme pripravení urobiť ďalší krok. Dnes môžeme uživotniť vo všetkých prejavoch spoločenstva a poslania Cirkvi túto účasť na Kristovom tajomstve, do ktorého sme včlenení milosťou krstu. Preto konať synodu o synodalite neznamená sústrediť sa na istú tému spomedzi mnohých iných, ale na najhlbšiu identitu Cirkvi ako spoločenstva a misie, ktorá sa stáva konkrétnou, historicky prenikavou, keď ju zdieľajú všetci. V skutočnosti je Cirkev taká len vtedy, keď ju všetci nesú na pleciach a všetci ju zdieľajú v srdci, v službe bratom a sestrám, najmä počnúc tými poslednými, vyraďovanými, a existenciálnymi a duchovnými perifériami našej doby.

Pokiaľ ide o účasť, pápež František vo svojom inauguračnom prejave uviedol, že je to „požiadavka viery, a nie štýlu“. Prečo toto upresnenie?

Podľa môjho názoru preto, lebo pápež chcel zdôrazniť, že účasť nie je len nepovinným doplnkom, teda nie je vecou cirkevnej kozmetiky, aby sme ukázali, že sme „politicky korektní“, schopní istej miery spolupatričnosti. Je to skôr otázka hlbokej identity. My sme totiž účastní na jedinom Kristovom tajomstve, sme s Kristom spoludedičmi - hovorí Nový zákon - nekonečného daru lásky, ktorý nám Otec dáva v Duchu Svätom. Buď teda uskutočňujeme túto účasť na živote milosti viery a lásky, na nádeji v Kristovi, alebo nie sme v plnej miere tým, čím by sme mali byť na základe milosti nášho krstu. Ide teda o otázku identity, a nie jednoducho len o cirkevnú kozmetiku.

Konštatuje teda Synoda, že doteraz sa na rozvoji Cirkvi plne nepodieľali všetci pokrstení?

Táto situácia je historickou skutočnosťou. V Cirkvi počas mnohých stáročí, v druhom tisícročí, od Gregoriánskej reformy až po Druhý vatikánsky koncil, z dôvodu potreby historického rastu, dozrievania, a to i v poslaní Cirkvi v zložitom svete, prevládala najmä pyramidálna vízia, sústredená na hierarchiu. To často zabraňovalo valorizovať všetky energie Ducha, ktoré sú prítomné v Božom ľude. Hoci tu boli veľkí svätci, veľké hnutia duchovnej obnovy, nezapojili sa do nich v plnej miere všetci členovia Kristovho ľudu. Druhý vatikánsky koncil hovorí o univerzálnom povolaní k svätosti, všetci máme rovnakú dôstojnosť Božieho ľudu, a preto historický moment, kairos, ako hovorí Ježiš v Novom zákone, teda Boží moment, je práve tento. Preto sa musíme snažiť otvoriť pôsobeniu Ducha, ktorý nás všetkých robí osobne spoluzodpovednými za túto veľkú udalosť milosti, ktorou je samotná skutočnosť, že Cirkev je na svete pre spásu všetkých.

Je to zároveň prvá synoda, ktorá sa koná podľa mechanizmu, v ktorom sa počúvanie Božieho ľudu stáva štrukturálnym...

Ako to definuje dokument Episcopalis communio, ktorý vydal pápež František práve pre obnovu inštitútu Biskupskej synody, ktorý si prial Pavol VI. po Druhom vatikánskom koncile, táto synoda sa rozvíja v určite novej podobe, ktorá zahŕňa tri hlavné fázy.  Fáza zapojenia celého Božieho ľudu, ktorá sa konkretizuje v živote miestnych cirkví. Potom tá slávnostná fáza biskupskej synody v plnom zmysle, kde sa zhromažďujú všetky inštancie, návrhy vyplývajúce z počúvania Božieho ľudu. A potom nasleduje fáza recepcie s návratom do miestnych cirkví a prijatie a tvorivá interpretácia základných línií, ktoré sa ukázali. Uvedomme si, že to nie je len novinka pre dynamiku tohto procesu, ale je to prvýkrát za dvetisíc rokov dejín Cirkvi, keď sa do udalosti tohto druhu má zapojiť celý Boží ľud. Preto si myslím, že musíme ďakovať Bohu, zaangažovať sa s maximálnou zodpovednosťou, aby nikto nezostal hľadieť spoza okna a aby to nebola premárnená príležitosť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb-