Peter Dufka SJ: Ticho a samota môže byť príležitosťou

Dnešný človek pozná veľmi dobre osamelosť, ale nepozná samotu. Pozná stavy izolovanosti, opustenosti a nezáujmu iných, ale nepozná tichú radosť osamelých miest.

Neraz sa z úst dnešného človeka vyderie povzdych: Žijeme ťažké časy. Niektorí ľudia sa pýtajú: Čo máme robiť? Veď takúto situáciu sme ešte nezažili. Odpoveď duchovných otcov by bola jednoznačná: Nerob nič iné ako to, čo si robil doteraz. Sv. Ignác odporúča v čase nepokoja – v čase dezolácie nerobiť žiadne rozhodnutia, pretože akékoľvek rozhodnutie by sme v stave vnútorného nepokoja urobili, celkom isto bude zlé. Púštni otcovia by poradili to isté a možno by odporučili jedinú aktivitu, ktorá je v takýchto prípadoch užitočná: hlbšie preskúmanie svojho vlastného vnútra, vlastného srdca. V nútenej izolácii, ktorú niektorí prežívajú, sú na to ideálne podmienky. Naše srdce je jediná realita, ktorú máme plne v moci, a  ktorou môžeme podstatne prispieť nielen k zmene nášho vnútra, ale i k zmene nášho najbližšieho okolia. To sa nám však podarí len v tichu a samote.

Dnešný človek pozná veľmi dobre osamelosť, ale nepozná samotu. Pozná stavy izolovanosti, opustenosti a nezáujmu iných, ale nepozná tichú radosť osamelých miest.

Skúsme si všimnúť niekoľko aspektov dobre prežívanej samoty, ktoré vychádzajú z tradície púštnych otcov.

1. Samota 

Čo je vlastne samota? Nie je to smutná osamelosť. 

U púštnych otcov sa stretávame s izolovanými miestomi, na ktoých žili pustovníci. Boli to pustovne, kde títo ľudia  poznávali pravdu o sebe samých i o Bohu.  Avšak pustovňu do istej miery potrebuje každý človek, ak chce hlbšie nazrieť do svojho vlastného vnútra. Nejde natoľko o vonkajší priestor, i keď i ten je potrebný. Je to skôr vnútorný odstup od rušivých vecí. Je to viac stav, nie miesto. Dá sa prežiť nielen v samote domácnosti, ale i v tichu auta, v ktorom sa vraciame z práce, zablokovaní v nekonečnej kolóne áut, alebo v dlhom rade pred lekárňou či obchodom. I takýto priestor sa môže stať miestom vnútorného  ticha, samoty a nie nevyhnutne miestom hnevu a nervozity. 

Mnícha a pustovníka necharakterizovalo putovanie z miesta na miesto, ale  putovanie do jeho vlastného vnútra.  Ticho a samota sú predovšetkým postojmi mysle a srdca. Je to vnútorný pokoj, ktorý si treba strážiť a neraz dokonca vydobyť. Žijeme  tiež v dobe neuróz, strachu, obáv, psychoterapie, liekov na upokojenie i na zlepšenie nálady.    

Vnútorné ticho a odstup od vecí je prirodzeným liekom ktorý nie len uzdraví, ale otvára i nové cesty a riešenia. Podobne, ako hodnotným slovám predchádza mlčanie, tak uváženým skutkom predchádza čas izolácie a samoty.

2. Pokušenia

Pustovníkov vždy prekvapilo, koľko rušivých momentov sa zrazu objavilo v samote. Od pochybností o jej užitočnosti, cez nevyhnutné povinnosti, ktoré treba práve teraz riešiť. Neskôr objavili prítomnosť duchovných síl, ktoré ich od cesty do vlastného vnútra jednoducho odvádzali. Každá duchovná cesta sa stretáva s prekážkami, ktoré nemajú len prirodzený pôvod. Púštni otcovia hovoria o množstve duchovných prekážok a nástrah, ktorými zlý duch sťažuje a znepríjemňuje prežívanie užitočnej samoty. 

Pokušenia môžu byť nepatrné, len akoby šuchot listov na strome, ale môžu mať podobu i silne rušivých momentov. Môžu prísť aj bez zvuku v rôznych maskovaných podobách, ale isté je, že prídu. Neraz majú podobu strachu a prílišných ľudských ohľadov, ktoré majú veľa podôb. Najčastejší z nich je strach zo zosmiešnenia či z pohŕdania. Ale i takéto obťažné putovanie do vlastného vnútra v konečnom dôsledku človeka formuje, vedie ho k pokore, ku kenosis – vzdaniu sa seba samého, k eliminovaniu vlastného egoizmu.

3. Stretnutie s Bohom

Každý človek je vo svojej podstate mních, je monos, čo znamená sám pred Bohom. Nikto ho v tomto vzťahu s Bohom nezastúpi. Ticho je podporným mostom na budovanie vzťahu medzi človekom a Bohom, avšak tichú radosť zo stretnutia s Ním nenájdeme v prvej fáze ticha či samoty. Treba prejsť samotou odstupu od veci, samotou rušivých myšlienok či pokušení. Až potom zakúsime samotu s Bohom, ktorá je vzťahom, modlitbou či priateľstvom s Ním.  

Je prirodzené, že si to vyžaduje čas. Stretnúť neznamená jednoducho kontaktovať tak, ako to umožňujú mobilné telefóny. Na kontaktovanie stačí niekoľko sekúnd. Veď koľko času treba na poslanie správy cez SMS, cez WhatsApp alebo Messenger? Ale komunikácia a vzťah sa tvoria inak. Tie si vyžadujú čas. Keď niektorým východným kresťanom vytýkali ich dlhé modlitby a liturgie, jeden z duchovných otcov povedal: Veď aj športovec a hudobník potrebujú čas, aby sa rozcvičili a až potom podajú dobrý  výkon. To isté platí i o čase modlitby. I naše srdce potrebuje čas na to, aby zachytávalo    jemné podnety Božieho ducha.

Udalosti dňa alebo prežitého obdobia nie sú len nezmyselné náhody, podobne ako Božie slovo nie je len napísaná alebo vyslovená veta. Za udalosťami i slovami je prítomná osoba, na vnímie ktorej nás ticho môže naladiť. Až v takejto harmónii človek spozná, že modlitba nie je množstvo slov, ako skôr mlčanie a počúvanie toho, čo hovorí Boh.

Sv. Augustín napísal: In interiore homine habitat veritas. Vo vnútri človeka prebýva pravda. Pravda o Bohu, o nás samotných, ale i o veciach, ktoré potrebujeme riešiť.  Len vo vnútornom tichu môžeme počuť hlas svedomia a rozlíšiť ho od hlasov vlastného egoizmu a hedonizmu. Skutočnou naliehavosťou dnešnej doby je stretnúť Boha a absorbovať jeho prítomnosť v tichu, kde nám On sám hovorí.  

Ticho a samota môže byť príležitosťou na putovanie do nášho vlastného vnútra. Môže to byť príležitosť na pravdivé poznanie toho, čo robíme a čo máme robiť v budúcnosti.