Jubilujúci kardinál Jozef Tomko: Vzťah k sv. Cyrilovi a Metodovi ma vždy popchýnal

P. Jozef Bartkovjak SJ – Vatikán

Vo Svätom roku 1950 sprevádzal Jozef Tomko po Ríme skupinu amerických Slovákov, ktorí na jubilejnú púť pricestovali loďou cez Neapol. Zaviedol ich vtedy aj do Baziliky sv. Klementa. Ako sa zrodila myšlienka zveľadiť miesto hrobu sv. Cyrila oltárom?

Bol to nielen záujem „historického pozorovateľa“, vysvetľuje kardinál Jozef Tomko:

„Aj čosi iné, moje srdce ma k tej otázke a k tomu miestu vábilo. Keď som viedol niektorých ľudí ukázať im, ako to tam vyzerá, bolo to všetko rozpadnuté... a ja som sa za to skoro hanbil... A hovorím: «Pozrite sa, čo sa tu deje, tak to predsa nemôžeme nechať! To by sme boli veľmi slabí Slováci. Bolo by treba to všetko obnoviť, veď to nie je taká hrozná práca. A ja by som sa aj na to podujal.»“

Americkí Slováci sa chopili iniciatívy, pokračuje v rozprávaní kardinál:

„Boli to vzácni ľudia. ... Na čele našich slovenských tzv. osád - oni farnosti volajú osady - boli ešte niektorí slovensky cítiaci kňazi, čo sa už narodili v Amerike v našich rodinách vysťahovalcov, čiže v istom zmysle i našich praotcov. Takže, dalo sa to uskutočniť - a „de facto“ sme sa do toho dali.“

Na zrealizovanie zámeru bolo potrebné získať povolenie talianskych pamiatkových úradov, spomína na udalosti spred vyše 70 rokov kardinál Tomko:

„Potreboval som na to súhlas zvláštnej komisie na talianskom Ministerstve kultúry, tá jediná mohla dať povolenie s niečím hýbať, niečo upravovať a podobne. Ale členom tejto komisie bol našťastie aj rektor môjho kolégia – Nepomucéna - Mons. Bontempi. Prelát, Talian, človek, ktorý mi chcel dobre...

Bontempi bol človek veľmi učený, čo mal cítenie pre tieto veci. Keď som mu o tom porozprával, on sám osobne ma viedol a dal do spojenia s tou komisiou, takže sme dosiahli povolenie veľmi rýchlo. Iní bádatelia mi vraveli: «No počkaj..., uvidíš aké sú to ťažkosti, keď sa jedná s rímskym štátnym úradom, takým vysokým ako je ministerstvo»...

Keďže o dva roky bolo ďalšie jubileum a mali prísť naši pútnici znovu, záležalo nám na tom, aby sme našich ľudí mohli priviesť a upevniť im v pamäti, o čo tu ide, čo sa snažíme opraviť a upraviť. Takže úprava oltára bola nielenže vec slušnosti, ale povedal by som, povinnosti, našej vnútornej povinnosti. Čo budeme hovoriť o Cyrilovi a Metodovi, a pritom necháme ich hrob takto?“

Kardinál Jozef Tomko vo svojom byte v Ríme (foto: Jozef Bartkovjak)

Povolenie sa napokon podarilo vybaviť pomerne rýchlo, „takže sme ďakovali Pánu Bohu“, dodáva kardinál. Nasledovala realizácia projektu podľa odborného návrhu: oltár z mramoru, svietniky z bronzu a pozlátený kríž.

„Bolo veľmi dôležité, aby to bolo primerané. Ešte sa pamätám, ako som išiel nachádzať ten materiál, najmä mramory, až k Tivoli pod vrchmi, čo sú tu pri Ríme. A tak sme mohli všetko dať do poriadku a tej kontrole, ktorá bola veľmi prísna, ukázať, že berieme veci veľmi vážne, a že nám záleží tak isto ako im, aby sme tam dali ozaj materiály priliehavé tej dobe a priliehavé skutočnosti.

Takže pamiatkové úrady nám dali povolenie práve pre to. No a samozrejme, tí naši „kulturtrégri“ tu v Taliansku, teda tí, čo spravovali tie miesta, videli, že tam nič neutratia, že tam len získajú, lebo začali na tieto miesta chodiť pútnici, boli to zväčša americkí Slováci.“

K miestu v podzemí dnešnej Baziliky sv. Klementa, na ktorom pochovali sv. Konštantína Cyrila po jeho smrti 14. februára 869 v Ríme, majú živý vzťah viaceré slovanské národy. Už pred oltárom postaveným Slovákmi v roku 1952 tam bola mozaika od Bulharov a tiež spoločná pamätná tabuľa slovanských národov.

Aké boli reakcie na oltár po jeho slávnostnom požehnaní pred sedemdesiatimi rokmi, 5. júna 1952? Kardinál Jozef Tomko spomína:

„My sme to akosi tak rozbehli, ale naraz sa aj iné slovanské národnosti priznali k náväznosti na Cyrila a Metoda. Takže zároveň sa rozšírila tá úcta, ktorá nás viedla, celý náš záujem, nielen osobný, národný, slovenský, ale aj slovanský. Úcta k sv. Cyrilovi a Metodovi sa hodne osvietila a rozohriala, takže myslím, že to bola prozreteľnosť Božia, že sa nám to takto podarilo.“

Pútnik k hrobu sv. Cyrila musí zostúpiť do hĺbky pod bazilikou, do histórie a do symbolickej sféry koreňov. S akými pocitmi prichádzate na toto miesto? Čo to vo vás vyvoláva? Kardinál Jozef Tomko odpovedá:

„Ten pocit, že sme čosi objavili... Objavili sme vzťah k vlastnej histórii, k tej najkrajšej našej národnej histórii, vzťah k Cyrilovi a Metodovi, takmer hmatateľný. To sa nedá opísať. Keď si teraz otvorím knižku svojho životopisu „Na životných cestách“, nájdem si práve tieto stránky, ako to opisujem... keď chcem oživiť ešte dnes svoje vzťahy, čo ma naviazali na Rím, a práve na tieto cyrilo-metodské miesta.

Samozrejme, že pre mňa vec Cyrila a Metoda nie je vec nejakej „písačky“.  Pre mňa je to vzťah, povedal by som, životný, ktorý mi čosi dodával, a vždy ma popchýnal, nútil, aby som úcte svätého Cyrila a Metoda venoval pozornosť vo svojom živote náboženskom, ale aj národnom. Keď som potom mával aj prejavy, ... tak to išlo zo srdca.“

-jb, mh-