Spiritualita súčasného človeka: Duchovné putovanie

Niektorí ľudia si práve v tomto čase robia duchovné cvičenia a iní sa utiahnu na niekoľko dní do ticha a samoty. Toto sú podmienky na uskutočnenie duchovného putovania. Vďaka tichu a samote sa človek môže dostať na menej známe miesta svojej vlastnej duše. V tichu a samote sa vyplavia z nášho vedomia principiálne otázky, ktoré v kolobehu pracovného tempa v príbehu roka ľahko zanikajú. Ako indikátory tohto putovania nám môžu poslúžiť tri slová, začínajúce na písmeno P, a to: povolanie, pokušenie a prozreteľnosť. To jest, ako žijem moje kresťanské povolanie, ako čelím pokušeniam a ako vnímam prítomnosť Božej prozreteľnosti v mojom živote?

Povolanie

Tu máme predovšetkým na zreteli naše základné kresťanské povolanie, ktoré sa  realizuje v konkrétnej forme života. Niektorí autori pri zmienke o kresťanskom povolaní odporúčajú pohľad na jeho mníšske korene, nakoľko tento životný stav bol považovaný za kresťanský ideál. Počiatky mníšskeho života sa viazali na úplné oddelenie sa od spoločnosti. Bol to útek do púšte a neskôr autonómna existencia spoločenstiev, ktoré sa usilovali o intenzívny duchovný život.  

Je jasné, že to nikdy nebola forma života pre väčšinu kresťanov a len  malé množstvo ľudí realizovalo svoje povolanie takýmto spôsobom. Jestvuje istá tendencia oddeľovať kňazstvo od laického stavu, zasvätený život od života vo svete, ale keď sv. Ján Zlatoústy odporúča ísť po úzkej ceste, obracia sa na všetkých kresťanov. Zasvätená osoba, ako i laik, majú dosiahnuť rovnaké duchovné výšky.

Podľa majstrov duchovného života 

mnísi sú tými, ktorí chcú byť spasení, vedú život podľa evanjelia a nestratili zmysel pre askézu.  Toto by malo charakterizovať každého kresťana.  Ako opäť pripomína svätý Ján Zlatoústy: „Tí, čo žijú vo svete, hoci sú ženatí mali by sa podobať mníchom. Veľmi sa mýlite, ak si myslíte, že niektoré veci sa vyžadujú od svetských ľudí a iné od mníchov,“ pokračuje Ján Zlatoústy.  Mení sa iba forma modlitby, pôstu a askézy, ale podstata je nezmenená.

Akceptovanie ťažkostí a neľahkých podmienok v rodine, nedostatku či rozličných krížov, ktoré momentálne nevieme zmeniť ani odstrániť,  sú formy pôstu a askézy, ktoré posväcujú členov rodiny. Prichádzajú spontánne, neplánovane na rozdiel od mníchov, ktorí ich vyhľadávali. Obe formy však rovnako spôsobujú duchovný rast. A tak otázka nášho kresťanského povolania, ktoré je zušľachťované sériou ťažkostí, bolestí či krížov, môže byť prvou zastávkou pri našom duchovnom putovaní.  

Pokušenie

O otcoch púšte sa vie, že na toto izolované miesto neodišli len kvôli samote. Sv. Anton Pustovník popisuje množstvo pokušení, ktoré musel prekonať a ktoré sprevádzali jeho duchovný rast. Bez prekonávania duchovných prekážok nejestvuje žiadny duchovný pokrok a bez boja proti mocnostiam zla nejestvuje žiadne duchovné víťazstvo.

Zvláštne, že práve púšť bola v prvých storočiach kresťanstva považovaná za „príbytok démonov“ a bola známym miestom takýchto bojov. Neskôr sa púšť „príbytok zlých duchov“, preniesol do sŕdc ľudí, ktorí „žili podľa ducha tohto sveta ...ducha, ktorý pôsobí v neposlušných synoch“, ako píše sv. Pavol  (Ef 2,2). Mnísi už nemusia opustiť svet, aby tvárou v tvár bojovali so zlom, pretože miestom boja sa stalo srdce človeka.

Podľa evanjelia svätého Jána (3,16; 12,32) Boh miluje svet i napriek hriechu, i napriek jeho pekelnej vzbure voči Bohu. Otcovia Cirkvi dobre formulujú tento nepochopiteľný aspekt Božej lásky, keď tvrdia: „Boh môže urobiť všetko, len nie prinútiť človeka, aby ho miloval.“ „Božie kráľovstvo je medzi nami“, čo súčasne znamená, že jeho opak, peklo, je tiež medzi nami, ba dokonca v nás samotných. Nie je to nič iné ako miesto, z ktorého je Boh vylúčený. Toto peklo všetci veľmi dobre poznáme. Je to  svet zloby a vojny, ktorý je v rozpore s Bohom a je postavený na jeho odmietnutí. A tak otázka našej ukrytej zloby a duchovných bojov v našom srdci môže byť druhou zastávkou pri našom duchovnom putovaní[1].

Prozreteľnosť

Vedomie Božej prozreteľnosti a dôvera v Boha sa z nášho života neraz úplne vytráca. Skúsme si preto pripomenúť známu poviedku, ktorá práve o nej hovorí: 

Ďaleko na vidieku, blízko lesa, žil chudobný gazda. Mal krásneho bieleho koňa. Veľa obchodníkov sa zaujímalo o jeho kúpu, avšak farmár na predaj ani nepomyslel. Dedinčania mu často hovorili: „Máš také šťastie, že máš takého krásneho a vzácneho koňa.“ Gazda odpovedal: „Máte pravdu, tento kôň mi môže priniesť bohatstvo. „Nemôžete ale povedať, či mám šťastie, alebo nešťastie, pretože nik nevie, čo bude zajtra.“

Dedinčanom sa jeho odpoveď nepáčila. Jedného pekného dňa gazdov syn jazdil na koni, padol a vážne si polámal nohu. Dedinčania sa pristavili a syna začali ľutovať: „Jój, chudák chlapec. Toľké nešťastie. Teraz zostane takýmto hendikepovaným chudákom po celý život.“ Gazda zase odpovedal: „Je pravda, že môj syn je teraz chromý, ale nemôžete povedať, či mám šťastie, alebo nešťastie, pretože nik nevie, čo bude zajtra“.

Dedinčanom sa však jeho odpoveď nepozdávala. Po niekoľkých mesiacoch kráľ zo susedného kráľovstva napadol kráľovstvo, kde býval aj gazda so synom. Kráľ povolal všetkých mladých do boja. Výnimku dal len hendikepovaným a chromým ľuďom. Vojna gazdovho syna minula a dedinčania sa zas pristavovali pri ich dome a hovorili o šťastí, že gazda aspoň nestratí svojho jediného syna vo vojne.  Múdry gazda dookola opakoval svoju starú a overenú múdrosť. Toľko poviedka.

Vedomie Božej prozreteľnosti a dôvery v Neho sa z bohatej a dobre zabezpečenej spoločnosti ľahko vytráca. Zvláštne, že práve krízy, nedostatky či straty ju znova pomáhajú objaviť. A tak otázka viery a dôvery v Božiu prozreteľnosť v našom živote môže byť  treťou zastávkou pri našom duchovnom putovaní.

Milí priatelia, skúsme si v tomto čase prázdnin a dovoleniek rezervovať čas i na duchovné putovanie. Nech nám ticho a samota poslúži k tomu, aby sme hlbšie preskúmali naše kresťanské povolanie, aby sme lepšie spoznali stratégiu bojov v našom srdci a aby sme posilnili vieru v Božiu prozreteľnosť. 

[1] Porov. Paul Evdokimov, Le monachisme intériorisé, v Le millénair du Mont Athos 963-1963, Chevetogne 1963, 332-352.

(V rámci rubriky Vatikánskeho rozhlasu „Spiritualita súčasného človeka“ pripravil P. Peter Dufka SJ, profesor Pápežského východného ústavu v Ríme)