Biblické postavy (1): Duch svätý

Sotva môže byť vhodnejší čas na začiatok nového pravidelného cyklu o biblických postavách, než je predvečer sviatku Turíc. Slávnosť zoslania Ducha Svätého upriamuje našu pozornosť na niekoho, kto sa – na prvý pohľad – len ťažko vtesná do kategórie „postava“. Krátky slovník Slovenského jazyka uvádza pod heslom „postava“ niekoľko významov, pričom primárne odkazuje na ľudské telo, na človeka a jeho viditeľnú podobu či na ľudskú osobnosť. Podľa týchto kategórií sa teda Duch Svätý, na zoznam biblických postáv sa nedostane. Ak sme však pod slovom „biblická postava“ ochotní zahliadnuť aktívny subjekt, ktorý slobodne koná a svojím počínaním vstupuje do vzájomných vzťahov s inými osobami, potom je Duch Svätý ako biblická postava nielen prijateľný, ale aj azda aj ten najvhodnejší kandidát na nový začiatok.

Duch Svätý ako aktívny činiteľ zo všetkých novozákonných kníh najviac vystupuje v Skutkoch apoštolov. Táto kniha nás sprevádzala po celé veľkonočné obdobie jednak v prvom čítaní každej nedele, ale tiež v liturgii všedných dní.

V prvej kapitole je silueta Ducha Svätého ešte pomerne nejasná, ale hneď od začiatku je zrejmé, že pôsobí ako autonómny subjekt, a teda nie ako nejaká abstraktná nadprirodzená sila či mocnosť.

Neuchopiteľné pôsobenie Ducha, ktoré prevyšuje možnosti ľudského vyjadrovania sa dostáva do popredia hlavne v popise toho, čo sa v deň Turíc odohralo medzi zhromaždenými učeníkmi v Jeruzaleme. Moc Ducha tu pisateľ vystihuje pomocou obrazu prudkého vetra i ohňa. A dozvedáme sa, že Duch dáva učeníkom schopnosť hovoriť mnohými jazykmi. V súvislosti s týmto príchodom Ducha biblický autor s odkazom na starozákonného proroka hovorí o vyliatí. I ďalej sa autor skutkov opakovane vyjadruje ako boli učeníci naplnení Duchom, alebo ako ktosi z nich hovoril plný Ducha. Mohlo by sa nám teda zdať, akoby Ježišovi učeníci prijali predsa len akúsi „duchovnú moc“.

Pozorné čítanie Skutkov apoštolov nás ale nenechá pri tomto abstraktnom pojatí. S odvíjajúcim sa príbehom prvotnej cirkvi totiž môžeme sledovať, že o Duchu Svätom sa pisateľ Skutkov opakovane vyjadruje ako o osobe. Duch Svätý priamo oslovuje Ježišových učeníkov a pobáda ich ku konkrétnym krokom. Tak tomu je napríklad v prípade Filipa, apoštola Petra či v spoločenstve učeníkov v Antiochii. Dozvieme sa i to, že niektorí ľudia svojimi postojmi Duchu Svätému protirečia.

Keď ale Skutky apoštolov čítame ďalej a ďalej, neunikne nám jedna pozoruhodná skutočnosť. Explicitných zmienok o Duchu Svätom je stále akosi poredšie. Tu i tam sa spomenie, že učeníci boli naplnení Duchom, alebo konali z vnuknutia Ducha, jeho prejavy sú ale čím ďalej tým menej nápadné. Zatiaľ čo v prvých kapitolách je spomínaný opakovane,  v dvanástej ani štrnástej kapitole sa o ňom nehovorí. Dokonca od dvadsiatej druhej kapitoly už o ňom nepadne ani slovo. Iba v záverečnej, dvadsiatej ôsmej kapitole spomenie apoštol Pavol Ducha Svätého v súvislosti s citovanou pasážou z proroka Izaiáša.

Čím to asi bude? Duch Svätý sa na začiatku opakovane spomína ako ten, kto je naplnením prisľúbení. Je to on, kto z nesmelých Galilejčanov urobí neochvejných svedkov Ježišovo zmŕtvychvstania. Je to on, kto otvára rodiacu sa cirkev pohanom. Jeho pôsobenie je spočiatku neprehliadnuteľné. Tí, na ktorých zostupuje, sú zrazu schopní toho, čo bolo pre nich doposiaľ nemysliteľné. Prečo však znaky jeho pôsobenia postupne slabnú, až sa úplne strácajú. Určite to nebude tým, že by mocnému Božiemu Duchu dochádzali sily. Zdanlivé „vytrácanie sa“ Ducha Svätého z príbehu prvotnej cirkvi je v skutočnosti veľmi významným posolstvom o logike Božieho pôsobenia v dejinách spásy.

Každý človek prirodzene túži po tom, aby po sebe zanechal nejakú významnú stopu. Majiteľ firmy chce, aby bola jeho značka na trhu trvalo známa. Riaditeľ školy je rád, ak sa na jeho meno bude v dobrom pamätať čo najdlhšie. Prírodovedec či archeológ sníva o tom, že jeho meno navždy zapíše do dejín nejaký významný objav. Všetci v rámci svojich vlastných možností túžime zanechať po sebe stopu. Stručne povedané, my ľudia prirodzene obsadzujeme priestor, do ktorého vkročíme.

Boh koná inak. Je pôvodcom a darcom všetkého, čo existuje. Nedá sa ale zachytiť ani uvidieť. A evanjelista Ján hovorí: „Boh tak miloval svet, že poslal svojho Syna“ (Jn 3,16). Vrcholným prejavom Otcovej lásky nie je presadzovanie seba, ale poslanie Syna. A ako koná Syn? Ten istý evanjelista Ján zachycuje jeho slová: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám“ (Jn 16,7). Otec ustupuje do úzadia a posiela Syna. I Syn ustupuje do úzadia a posiela Ducha. A ako sa prejavuje On, prisľúbený Duch? Jeho prítomnosť sprevádzajú mocné úkazy, ale nepohlcuje tých, ktorých naplňuje. Naopak, umožňuje aby oni boli schopní hovoriť i konať. Neobsadzuje priestor, On ho vytvára.