P. Dufka SJ: Dovolenkový odstup

Gréci používali na označenie odstupu od miesta, vecí či udalostí slovo apatheia. Išlo o odstup od okolitého sveta, ktorý vyrušuje, a od všetkého, čo zbytočne znepokojuje srdce človeka, čo doň vnáša obavy a strach. Boli presvedčení o tom, že v našom živote sa nevyhneme nedostatkom, zmenám, nepríjemným udalostiam, vzostupom a pádom.

Avšak netreba sa nimi príliš zaoberať. Nemali by mať nadmerný dosah na náš duchovný život. Istý nadhľad či odstup od udalostí nás vnútorne oslobodzuje. Niektorí autori rozlišujú medzi vonkajším a vnútorným odstupom.  

Skúsme si bližšie všimnúť tieto dva druhy odstupu, ku ktorým nám práve cestovanie v čase dovoleniek môže napomôcť.

1. Vonkajší odstup

Jednou z charakteristík dovolenkových pobytov je teda zmena miesta. Zmenu miesta pociťujeme ako nevyhnutnú pre psychohygienu nášho života. Človek si vo svojom obvyklom prostredí obyčajne neoddýchne. Preto je priam žiaduce na dovolenkové týždne opustiť miesto celoročného pôsobenia.

Opustenie miesta má význam nielen pre obnovenie našich duševných – psychických síl, ale aj pre nadobudnutie pravdivého pohľadu na uplynulé obdobie. Po dovolenke sa síce vraciame k bežným povinnostiam, ale s akýmsi novým nadhľadom. Problémy, v ktorých sme sa v minulosti priam utápali, sa po zmene miesta nadľahčia, ba niektoré sa časom i samé vyriešia.

Reflexia nad predošlým obdobím nás môže priviesť i k vďačnosti, ktorá je ďalším dôležitým prínosom dovolenkového odstupu. Vďačnosť nielen za možnosť odpočinku, ale i za dobre prežité predchádzajúce obdobie. Je užitočné všimnúť si i dobrá, ktorých sa nám v mnohých formách v nedávnej minulosti dostalo. Väčšina ľudí chápe prestávku v pracovnom nasadení ako istú odmenu za predošlú prácu. Aj to môže byť impulzom k vďačnosti za dar práce.

Toto všetko môže byť obsahom reflexie vďaka opusteniu miesta. Tento dištanc a hodnotenie vecí s istým odstupom má pre náš duchovný život veľký význam. Sv. Ignác odporúča každodenné spytovanie svedomia, ktoré sa má vykonávať na konci prežitého dňa. Je presvedčený o tom, že práve odstup od udalostí nám pomáha pravdivo ich posúdiť. Je potrebné venovať krátky čas duchovnému zastaveniu, ktoré má slúžiť na to, aby sme sa obzreli späť a pozorovali, ako bol v jednotlivých udalostiach prítomný Boh. Dovolenka a prázdniny nám umožňujú prezrieť si väčší úsek prežitého života.

2. Vnútorný odstup

Púštni otcovia v snahe dosiahnuť dokonalosť kresťanského života praktizovali vonkajší i vnútorný odstup radikálnejším spôsobom. Z miest plných profánnych  starostí odišli na púšť a v rámci vnútorného odstupu sa usilovali eliminovať hriešne návyky. V 4. storočí Evagrius Pontský systematicky zoradil 8 nečností, ktoré najčastejšie zotročujú človeka a ktorých sa usilovali zbaviť predovšetkým púštni otcovia. Usilovali sa nadobudnúť odstup od chamtivosti, zmyselnosti, lakomstva, hnevu, smútku, lenivosti, márnej slávy a pýchy.

Evagrius považoval tento vnútorný odstup, apatheiu, za prípravu na stretnutie s Bohom prostredníctvom modlitby. Predovšetkým sa sústreďoval na odstránenie rušivých momentov z našej mysle a srdca. Všímal si, ako niektoré udalosti, slová, zážitky či gestá natoľko vstupujú do mysle či srdca človeka, že ho oberajú o schopnosť uvažovať a konať rozvážne. Neskôr sa k týmto rušivým momentom pridruží celá séria strachov a obáv, ako sú strach zo všetkého nového, zo zosmiešnenia, zo zranenia, z osamelosti či z neznámej budúcnosti. Tieto sú schopné takmer úplne paralyzovať človeka. Bez istého odstupu od týchto rušivých elementov sa podľa Evagria človeku nikdy nepodarí nadviazať dôverný rozhovor s Bohom, nikdy človek nevnikne do krásy meditácie či kontemplácie. Medzi apatheiou a kontempláciou je podľa neho rovnaký vzťah ako medzi pravidelnou dobrou stravou a fyzickým zdravím. Fyzické zdravie je dôsledok zdravej životosprávy tak, ako je modlitba dôsledok apathei, odstupu od rušivých aspektov.     

Každé stretnutie človeka s Bohom prostredníctvom modlitby má svoju prípravnú fázu, na vykreslenie ktorej Evagrius používa niekoľko obrazov z knihy Exodus. Jedným z nich je známy príbeh Mojžiša. Keď raz hnal ovce na púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb.  Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni tŕňového kríka. Keď naň hľadel, videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára. Keď Pán videl, že Mojžiš prichádza, aby si to obzrel, Boh naňho z tŕňového kríka zavolal: „Mojžiš, Mojžiš! Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!” (Ex 3, 1 – 5) Mojžiš si mal zobuť obuv, ktorá bola zaprášená a zašpinená, pretože bola v kontakte so zemou, symbolom prízemných vecí. Toto je obraz, ktorý Evagrius využíva na vyjadrenie potreby vnútorného odstupu. Vyzuť sa z obuvi, ktorá je v kontakte s prachom zašpinených ulíc. Prach a špina sú symbolom hriechu a nečností, z ktorých sa človek musí vyzuť, mať od nich odstup, ak sa chce stretnúť s Bohom.

Duša sa má povzniesť nad  myšlienky týkajúce sa prízemných vecí. Nebude však toho schopná, ak sa nezbaví vášní, ktoré ju viažu k zmyslovým veciam. Vášeň  charakterizujú rôzne druhy silných emocionálnych reakcií. Môže byť výrazom intenzívnych pozitívnych alebo negatívnych stavov, ale ako príprava na stretnutie s Bohom prostredníctvom modlitby je skôr prekážkou ako pomocou[1].

Milí priatelia, i keď sa nám grécky výraz apatheia môže zdať trochu cudzí, je istým návodom na získanie vonkajšieho i vnútorného odstupu od skutočností, ktoré zbytočne znepokojujú náš život. Nech nám dovolenkové cestovanie aspoň čiastočne prispeje k nadobudnutiu tohto odstupu, aby to bol i čas stretnutia s Bohom.   

[1] Porov. G. Bardy „Apatheia“ in Marcel Viller, ed., Dictionnaire de spiritualité I., Paris 1937, 727-746.