Pápež bude vo Fatime prosiť o pokoj na Ukrajine a vo svete

Vatican news

Pápež František sa do slávnej mariánskej svätyne vracia po druhýkrát. Po prvý raz pricestoval pri príležitosti 100. výročia zjavení v máji 2017, aby kanonizoval dvoch mladých vizionárov Františka a Hyacintu Martových. Tohtoročná niekoľkohodinová zastávka vo Fatime, kam sa pápež presunie vrtuľníkom v sobotu 5. augusta, bola pridaná neskôr, keďže apoštolská cesta pôvodne plánovala len zastávku v Lisabone na SDM. Rozhodnutie Svätého Otca súvisí s tragédiou vojny, ktorá je skúškou pre „sužovanú Ukrajinu“, bombardovanú ruskou armádou, ale aj pre mnohé zabudnuté vojny, ktoré prebiehajú vo svete.

Práve v posolstve fatimským pastierikom bola zjavená žiadosť o zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Dňa 25. marca 2022, niečo vyše mesiaca po vypuknutí vojny, sa pápež František pri príležitosti zasvätenia Ruska a Ukrajiny modlil v Bazilike sv. Petra slovami:

„Stratili sme cestu k pokoju. Zabudli sme na poučenie z tragédií minulého storočia, na obete miliónov ľudí, ktorí padli vo svetových vojnách. Nedbali sme na záväzky, ktoré sme prijali ako Spoločenstvo národov, a zrádzame sny národov o mieri a nádeje mladých... Ty, Hviezda morská, nedovoľ, aby sme stroskotali v búrke vojny... Zbav nás vojny, ochráň svet pred jadrovou hrozbou.“

Fatima a história pápežov

Portugalské zjavenia sú spojené s pontifikátmi pápežov 20. storočia a prelínajú sa s ich osobnými životami. Počas prvej svetovej vojny 5. mája 1917 sa pápež Benedikt XV. rozhodol k Loretánskym litániám pridať zvolanie „Kráľovná pokoja, oroduj za nás“. O niekoľko dní neskôr, 13. mája, sa uskutočnilo prvé zjavenie Panny Márie vo Fatime. Udalosť, ktorá sa stala v ten istý deň, keď pápež v Sixtínskej kaplnke vysvätil biskupa Eugenia Pacelliho, ktorý sa stal jeho nástupcom. Po tom, ako sa stal pápežom Piom XII., 31. októbra 1942, zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie „národy rozdelené kvôli chybám alebo nezhodám“.

Pápež Pavol VI. bol v máji 1967 prvým pápežom, ktorý sa pri príležitosti 50. výročia zjavení vybral na púť do Fatimy v Portugalsku, ktoré ešte žilo v režime diktátora Salazara. Niekoľko dní pred odchodom pápež Montini vysvetlil: „Duchovným motívom, ktorý chce dať tejto ceste pravý zmysel, je modliť sa za pokoj, znovu, pokornejšie a živšie“. A vo svojej homílii vo Fatime povedal: „Ľudia, nemyslite na plány ničenia a smrti, na revolúciu... myslite na projekty spoločnej útechy a solidarity. Ľudia, myslite na vážnosť a veľkosť tejto hodiny, ktorá môže byť rozhodujúca pre dejiny súčasných a budúcich generácií“.

S Karolom Wojtylom sa príbeh Fatimy a posolstvo pastierikov, ktoré bolo až do roku 2000 držané v tajnosti, neoddeliteľne spojili so životom Petrovho nástupcu. Ján Pavol II. bol 13. mája 1981 o 17.17 na Svätopeterskom námestí vážne zranený pri atentáte, ktorý spáchal turecký terorista Ali Agca. Poľského pápeža priviezli zakrvaveného a na pokraji smrti na Polikliniku Gemelli. Svoje prežitie považoval za zázrak, a o devätnásť rokov neskôr napokon zverejnil tretiu časť fatimského tajomstva, pričom opis videnia „biskupa v bielom“, ktorý kráča zničeným mestom a nakoniec je zabitý, pripisuje pápež Wojtyla sebe. Počas svojho dlhého pontifikátu Ján Pavol II. navštívil portugalskú svätyňu trikrát, v roku 1982, v roku 1991 a napokon vo Veľkom jubilejnom roku 2000.

Aj jeho nástupca Benedikt XVI. sa počas svojej návštevy Portugalska v roku 2010 vybral na púť do Fatimy a povedal: „Mýlil by sa ten, čo by si myslel, že prorocké poslanie Fatimy sa skončilo“. Pri tejto príležitosti, počas spiatočného letu, odpovedajúc na otázku novinára, pápež Ratzinger hovoril aj o kríze zneužívania: „Pokiaľ ide o nové veci, ktoré môžeme dnes objaviť v tomto posolstve, je tu aj skutočnosť, že nielen zvonku prichádzajú útoky na pápeža a Cirkev, ale utrpenie Cirkvi pochádza práve zvnútra Cirkvi, z hriechu, ktorý je v Cirkvi. Aj toto bolo vždy známe, ale dnes to vidíme skutočne desivým spôsobom: že najväčšie prenasledovanie Cirkvi neprichádza od nepriateľov zvonku, ale pramení z hriechu vo vnútri Cirkvi, a že Cirkev má preto hlbokú potrebu znovu sa učiť pokániu“.

(Z článku VN A.Tornielli spracovali o. Martin Jarábek a Miroslava Holubíková)