Biblické postavy (4): Herodes

Nový zákon spomína niekoľko historických osobností, ktoré nesú meno Herodes. 

Prvým z nich je Herodes Veľký. V roku 45 pred Kristom, v dvadsiatom piatom roku svojho života sa stal najprv guvernérom Galiley. O päť rokov nato bol v Ríme oficiálne korunovaný za kráľa a územiu zahrnujúcemu Galileu i Judeu vládol tridsaťtri rokov. Vystupuje v Matúšovom evanjeliu o Ježišovom narodení. Tam je predstavený ako zákerný krutovládca, ktorý s úlisnou zdvorilosťou prijíma mudrcov z východu, a vzápätí v chorobnom strachu o svoju pozíciu necháva vyvraždiť Betlehemské deti. Hoci o tomto krvavom incidente mimobiblické pramene mlčia, Herodesovo paranoidné chovanie je v starovekých textoch doložené dostatočne.

Vie sa o ňom, že z obavy o svoju moc nechal popraviť i dvoch vlastných synov – Alexandra a Aristobula. Okrem krutosti a nie vždy úspešného lavírovania medzi snahou zapáčiť sa rímskej moci a získať si priazeň židov sa Herodes Veľký do dejín zapísal hlavne čulou staviteľskou aktivitou. Za jeho najvýznamnejšie iniciatívy sa počíta obnova Jeruzalemského chrámu, stavba prístavu v Cézarei Prímorskej, vybudovanie paláca Herodium niekoľko kilometrov južne od Jeruzalema i postavenie pevnosti Masada na pahorkoch západne od Mŕtveho mora.

Po smrti Herodesa Veľkého bola vláda nad územím jeho kráľovstva rozdelená na štyri časti, Salome, sestra Herodesa Veľkého dostala mestá Jamnia, Ashdod a Phasaelis. Ďalšie tri pripadli Herodesovým synom, ktorí tiež niesli meno svojho otca: Herodes Archelaus, Herodes Antipas a Herodes Filip II. Zatiaľ čo Archelaus a Antipas boli synovia tej istej ženy, Maltaky, Herodes Filip II. bol ich nevlastný brat, syn Kleopatry Jeruzalemskej.

Herodes Archelaus sa stal následníkom trónu v Jeruzaleme a panoval nad Judskom, Samáriou a Idumeou. Z evanjelistov ho pod menom Archelaus spomína iba Matúš, keď zdôvodňuje Jozefovo rozhodnutie vrátiť sa z Egypta nie do Jeruzalema, ale do Galiley. Práve pre svoju krutosť a politickú neschopnosť bol Archelaus rímskou mocou zosadený už v roku 6 po Kristovi a moc nad jeho územím prebrali rímski prokurátori.

Herodes Filip II. bol až do roku 34 nášho letopočtu tetrarchom Iturey a Trachonitidy, ako to uvádza evanjelista Lukáš v súvislosti so začiatkom pôsobenia Jána Krstiteľa. Okrem tejto Lukášovej zmienky však už Filip, plným menom Herodes Filip II. v Novom zákone nevystupuje. Nie je to Filip, ktorému Herodes Antipas prebral manželku Herodiadu. Tá bola pôvodne ženou iného Filipa, ktorého historici označujú Herodes Filip I.

Ten istý autor, Lukáš, vo svojej druhej knihe, v Skutkoch apoštolov, spomína ešte Agripu. Jeho plné meno bolo Herodes Agripa I. Bol to vnuk Herodesa Veľkého a syn Aristobula, ktorého nechal vlastný otec popraviť. Agripa I. bol teda tiež nevlastný synovec Archelaa, Antipasa i Filipa. Agripa I. vládol v Judsku a je to on, kto podľa údajov v dvanástej kapitole Skutkov apoštolov nechal popraviť Jakuba, Jánovho brata a prenasledoval rodiacu sa Cirkev (Sk 12,1-3).

V súvislosti so súdnym procesom s apoštolom Pavlom v Cézareji Prímorskej sa ale v Skutkoch apoštolov spomína už iný Agripa. Je to jeho syn, plným menom Herodes Agripa II.

Príslušníkmi herodesovskej dynastie sa to v Novom zákone len tak hemží. No zatiaľ čo Herodes Veľký najviac šokuje čitateľa svojou krutosťou, najväčšiu pozornosť venujú evanjelisti jeho synovi, Herodesovi Antipasovi.

Ako jeden zo spomínanej trojice následníkov Herodesa Veľkého, Herodes Antipas až do svojej smrti v roku 39 vládol nad Galileou a Pereou. Práve tento Herodes podľa Marka, Matúša i Lukáša, nesie zodpovednosť za popravu Jána Krstiteľa. V deň spomienky Jánovej smrti, teda 29. augusta, sa v liturgii číta Markova verzia tejto udalosti a je ťažké ubrániť sa otázke, prečo inak veľmi úsporný a stručný evanjelista Marek venuje toľko pozornosti morbídnej epizóde, z ktorej sa radostná zvesť obvykle doluje za pomoci zložitej homiletickej akrobacie.

Indície k Markovmu autorskému zámeru je treba hľadať v samotnom texte. Marek v úryvku Herodesa opakovane označuje slovom kráľ. Z histórie však vieme, že Antipasovi na rozdiel od jeho otca Herodesa Veľkého už tento titul nenáleží. Bol iba tetrarcha. Herodes tancujúcej dievčine vehementne sľubuje polovicu kráľovstva. Žiadne kráľovstvo v skutočnosti  nemal. Z rímskej blahovôle smel spravovať len časť niekdajšieho kráľovstva, a síce Galileu a Pereu. Opakované zmienky o kráľovi a kráľovstve u muža, ktorý kráľom nie je a zjavne sa ako kráľ nechová, sú v evanjeliovom texte jasným znamením irónie. Pomocou nej a vďaka ostrému kontrastu medzi Herodesovým nemorálnym správaním na hostine a zázračným nasýtením veľkého zástupu hneď v najbližšom pokračovaní príbehu evanjelista upriamuje našu pozornosť na toho, kto je skutočným kráľom a kto sa ako kráľ naozaj kráľovsky stará o zverený ľud a dáva zaň svoj vlastný život – na Ježiša.