P. Dufka SJ: Stretnutia

Otec mal veľmi rád dejiny a geografiu.  Napriek obmedzeným možnostiam cestovania z kníh a štúdií dobre poznal dejiny európskych hlavných miest, hoci nikdy ich nenavštívil. Teraz sa mi zdal akoby premenený. Mal som dojem, že si z Večného mesta odnáša zážitok, ktorý na ňom zanechal trvalé stopy.  

Všetky zážitky nemusia zanechať na človeku trvalé zmeny, ale všetky majú tri fázy, ktoré vyjadrujú slová začínajúce na písmeno „S“. Ide o stretnutie, sympatiu a stopy. Skúsme si ich všimnúť trochu bližšie.   

1.     Stretnutie

V bežnej reči pod pojmom stretnutie nerozumieme len schôdzku, ktorú možno zadefinovať priestorom a časom. Stretnutie charakterizuje predovšetkým duševný a duchovný kontakt s inou osobou. Pomaturitné stretnutie študentov nepriťahuje len istou kuriozitou fyzickej zmeny bývalých spolužiakov. Niektorí sa po viacerých rokoch zmenia na nepoznanie. To však nie je to podstatné na stretávke. Predovšetkým nás  zaujíma život týchto osôb, akí sú a kam sa posunul ich myšlienkový a hodnotový svet od času školských lavíc. 

Stretnutie je momentom, počas ktorého sa toto všetko dozvieme, alebo si to jednoducho prečítame z gest, reakcií, ba dokonca z očí či z ľudskej tváre. Neraz prvý dojem či pocit, ktorý prežijeme pri stretnutí, nám môže indikovať pravdu o človeku, ktorý po dlhom čase stojí pred nami.

Niečo podobné sa odohráva i pri stretnutí s umeleckým dielom, s oslovujúcou architektúrou alebo s obrazmi, ktoré sú krásne. I tu ide o stretnutie s človekom už nie prítomnosti, ale neraz dávnej minulosti. Veľké umelecké dielo sú odrazom veľkosti ducha jeho autora. Akoby sme mali pred sebou dušu a ducha autora, ktorý k nám svojím dielom prehovoril a v momente tohto stretnutia sa nás dotkol jemnosťou svojho srdca a tichou krásou.  

Tu však treba spomenúť i stretnutia s Božím Slovom, s Božími dotykmi prostredníctvom rôznych udalostí dňa či sviatosti. Neraz som si všimol tváre ľudí, ktorí vychádzali zo spovednice. Mal som dojem, akoby odchádzali zo stretnutia nielen s kňazom, ktorý vysluhoval sviatosť zmierenia, ale so samotným Bohom. Neraz som zachytil na ich tvárach akúsi iskru či tichú radosť. 

2.     Sympatia

Hneď po prvom stretnutí s človekom môžeme konštatovať sympatiu alebo nesympatiu. Slovo sympatia pochádza z gréckeho slova sympathea (συμπάϑεια) ktoré by sa dalo preložiť výrazom náklonnosť. Ide o stav toho, kto prežíva danú situáciu, či už príjemnú alebo bolestnú, s iným človekom.

Sympatia akoby otvárala možnosť mať účasť na duševnom a duchovnom bohatstve toho druhého. Uskutočňuje sa to cez vzájomný rozhovor, načúvanie, ale aj chvíľami ticha, ktoré sú prejavom hlbokého a vzájomného prijatia.

Poľský autor Michał Handzel v istom komentári zdôrazňuje používanie pojmu sympathea (συμπάθεια), ktorý je podľa neho dôležitý pre pochopenie mechanizmov priateľstva. Vysvetľuje, že cieľom priateľstva nie je kvantita vzťahov, ktorá zostáva len na plytkej horizontálnej úrovni a uzatvára sa v obmedzenom poznávaní jeden druhého.  Priateľstvo má i svoju vertikálnu rovinou, má niekam viesť a smerovať. Je to vzťah, ktorý má viesť k Bohu, k poznaniu Jeho vôle. Toto je podľa neho  zmysel priateľstva, a preto je lepšie byť sprevádzaný jedným človekom, ktorý vie múdro poradiť, ako stovkami povrchných a plytkých ľudí, ktorí hľadajú len príjemnosť vzťahu.

I s umeleckými dielami je to podobne. I tu môžeme prežívať sympatiu, náklonnosť, istú jednotu, ktoré sú podmienkou účasti na bohatstve umelca, ktorý dielo vytvoril. Ak sa v nás zobudí táto náklonnosť, záľuba  či sklon, akoby sme otvoril kanál, cez ktorý k nám môže prúdiť bohatstvo duchovného a duševného posolstva.  

Sympatiu, náklonnosť možno nadobudnúť podobným spôsobom i k duchovným veciam, k Bohu. Je zaujímavé, ako sa v staroslovienčine sv. prijímanie označuje slovom pričaščanie, akoby chcelo povedať stať sa účasťou, súčasťou toho, koho prijímame.                                                                                                    

Podobne je to i so slovom vkusíť, čo znamená ochutnať. Nevzťahuje sa len na schopnosť rozlišovať chuť jedla, ale vychutnávanie a zakusovanie vecí, ktoré takto hlbšie poznávame, hlbšie vnikajú do nás samotných.  My sami občas používame výraz „vychutnať si chvíľu, ktorá sa už nikdy nevráti“.                                                   

3. Stopy  

Stopy, ktoré zanechá na tvári stretnutie a sympatia s človekom, s umením či dokonca s Bohom vyjadruje dobre predmet dennej potreby – zrkadlo. Zrkadlo neposkytuje kópiu objektu, ale ho len odzrkadľuje. Objekt alebo predmet sa v ňom jednoducho odráža. Zrkadlo zachytáva obraz reality, na ktorú je nasmerované.

Presne takto je to i s človekom, ktorý sa stretne s inou osobou, s umeleckým dielom či samotným Bohom. Ak toto stretnutie sprevádza sympatia, náklonnosť, niečo z tohto objektu zanechá na človeku stopy, akoby sa zapísalo do jeho srdca, či už krátkodobo alebo natrvalo.

Lekári sú presvedčení o tom, že telo si všetko zapamätá a v staršom veku sa mnohé nedostatky či zanedbávania životosprávy objavia vo forme chorôb alebo fyzických či psychických nedostatkov. Podľa duchovných autorov je to podobne i s tvárou človeka. Všetky prežité udalosti, všetky bolesti i radosti sa do nej istým spôsobom zapíšu.

I Klement Alexandrijský hovorí o človeku ako o zrkadle, pričom používa výraz „zrkadlo duše“. Duša je podľa neho odraz a prejav neviditeľného svetla, všetkých utajených vecí, čo človek so sebou nosí. Tieto po istom čase vyjdú najavo. Zanechajú stopy na jeho tvári, z ktorej možno čítať ako z otvorenej knihy. Teofan Zatvornik preto nepoužíva pojem „osoba”. Namiesto tohto pojmu používa výraz „tvár”, pretože tvár podľa neho odráža celú podstatu osoby.  

Milí priatelia, nech sú naše dovolenkové destinácie príležitosťou na poznanie hodnotných ľudí, krásy umenia či prírody, ale i na poznanie Božieho ducha. Nech tieto stretnutia v nás vzbudia sympatiu a zanechajú trvalé stopy v našom srdci.