P. Peter Dufka SJ: Pripravme sa na dobrú smrť

Starostlivosť o duchovný život bol v centre pozornosti i mnohých teológov.  Podľa byzantských autorov je človek nekompletný, ak nerozvíja vzťah k Bohu, pretože mu chýba jedna z podstatných zložiek jeho osobnosti. Telo, intelekt a emócie treba udržiavať pri živote a raste jedlom, štúdiom a vzťahmi. Ale rovnako treba živiť i ducha,   a to práve vzťahom k Bohu, modlitbou. Inak nevyrastie, zakrpatie a zahynie.

O aktuálnosti týchto starých pohľadov na človeka som sa presvedčil, keď som v minulosti navštívil Indiu. Ľudia, ktorých som stretol, nevedeli pochopiť, že v Európe môžu jestvovať neveriace osoby, ateisti.  Kerala, v ktorej som strávil niekoľko týždňov, má len 20 percent kresťanov, dominantnými sú iné náboženstvá, ale ateistov tu nepoznajú. Nevedia si jednoducho predstaviť človeka, ktorý neverí v niečo presahujúce a ktorý sa takouto vierou nepripravuje na život po smrti.  

Vo Svätom písme a v kresťanskej terminológii sa stretávame so smrťou v troch rovinách.

1.       „Večná smrť“ – tento termín označuje  zatratenie, peklo. Ide o stav duše človeka po smrti, ktorá je odlúčená od Boha a o existencii ktorej jasne hovoria Ježišove slová: „Kým som bol s nimi,  ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia“ (Jn 17, 12). Synom zatratenia je človek, ktorý si svojimi skutkami, zlobou a zatvrdlivosťou srdca vyslúžil takýto stav duše.

2.      „Duchovná smrť“ sa viaže na situáciu človeka, ktorý má hriešne návyky a je otrokom nečností. Je natoľko navyknutý na zlo, že ono sa stane akoby jeho druhou prirodzenosťou. Bežne používame výraz: „To je zlý človek, daj si naň pozor.“ Nejde však o jeho definitívny stav, nakoľko je stále nažive a náprava, konverzia a duchovný život je u neho stále možný. 

3.     „Fyzická alebo telesná smrť“ je ukončenie života v ľudskom tele. Podľa duchovných autorov táto smrť nie je zďaleka tak nebezpečná, ako dve predchádzajúce. Ide totiž o to, že ak človek nepodľahne duchovnej smrti, ktorou je hriech, fyzická smrť je len prostriedok k inému životu. Ide o koniec a nový začiatok, ktorý nás tajomne včleňuje do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Ide o smrť, ktorá vedie k životu.

Svätá Terézia z Ávily raz povedala: „Zomieram, lebo nezomieram.“ Vyjadrenie, ktoré zdôrazňuje kontrast medzi stratou fyzického života pre plnú realizáciu toho duchovného. Život v tele je podľa nej „prekážkou“, ktorá oddeľuje od Boha a „bráni zjednoteniu duše s ním“. Preto tento život nazýva nedokonalým, málo vznešeným.

Poznáme príslovie: Aký život, taká staroba. Platí to však i v duchovnom zmysle. Ako človek žije, tak i odchádza z tohto sveta, tak zomiera. Skutočná duchovná kvalita človeka zažiari práve pri jeho odchode do večnosti. Na všetkých prítomných akoby zostúpi kus neba v momente ich smrti. I pohreb takýchto ľudí je skôr triumfom dobra a krásy ducha, ako smútočnou udalosťou.

Mentalita dnešného človeka vytláča smrť na perifériu, akoby nejestvovala. Kultúra smrti nechce hovoriť o smrti. Neraz sa pohrebné obrady uskutočnia len v úzkom kruhu rodiny, alebo sa vôbec neuskutočnia. Neďaleko našej školy žil manželský pár, ktorý sa do centra Ríma presťahoval z Benátok. Obaja manželia boli stredoškolskí učitelia – už na dôchodku,  veľmi vzdelaní, so živým záujmom o duchovný život. Vytvorili sme dlhoročné priateľstvo a pomerne často sme sa stretávali. Ale i napriek tomu ma Kristína o smrti svojho manžela neinformovala. Ba ani najbližší susedia o jeho odhode do večnosti nevedeli. V tichosti ho poslala na kremáciu. Vraj takto je to lepšie, menej boľavé, povedala.

V minulosti by bol takýto koniec života nebol možný. Ľudia sa nebáli bolesti zo straty človeka, zo smrti, ale báli sa zlej smrti, zlého odchodu do večnosti. Dodnes jestvujú bratstvá, ktoré chcú človeka dobre pripraviť na večnosť a fyzicky i duchovne ho sprevádzať až do poslednej chvíle na tejto zemi.    

Jeden z menej známych františkánskych autorov 17. storočia Benignus Juraj Smrtník je autorom diela Umenie dobrej smrti, ktoré vyšlo v roku 1697. Témam dobrého  konca kresťanského života sa venoval s takým nasadením a tak presvedčivo, že mu zostala prezývka Smrtník. Tento autor nebral fyzickú smrť ako niečo tragické alebo smutné, ale ako prirodzenú súčasť každého života, ktorý má svoj začiatok a koniec. Všíma si, ako sa na všetko dôležité v živote pripravujeme či už fyzickou alebo mentálnou prácou. Ten istý princíp vzťahuje i na smrť. Treba sa na ňu pripraviť. V časoch náboženských  rozpolteností národa povzbudzoval tento františkán svojich poslucháčov a čitateľov, aby si boli vedomí svojej krehkosti a pominuteľnosti, aby viedli dobrý kresťanský živo Na jednom mieste píše: „Príde čas, keď všetko utajené vyjde najavo... Pán sa pozrel z neba a uzrel mestá, dediny, zámky a kaštiele. Ledva našiel jedného človeka zo sto, desať osôb z tisícky ľudí, čo konajú pokánie a žijú životom viery. Našiel všetky mestá, celý svet plný klamstva, zloby, nenávisti, smilstva, závisti, reptania a vojen.“ A dodáva: „Smrť je zákon istý, jej hodina je neistá. Smrť príde na všetkých, spása len pre niektorých.”

Prípravu na dobrú smrť podľa neho charakterizujú predovšetkým 3 aspekty.         

1. Byť na ňu vždy pripravený, nech by mala akúkoľvek podobu a nech by kedykoľvek prišla.

2. S ľahkosťou a veselosťou znášať rôzne protivenstvá a utrpenia života.  Takýto postoj    zmýva naše hriechy a pripravuje naše srdce na stretnutie s Pánom.              

3. Zabúdať na krivdy a zo srdca odpustiť všetkým, čo nám  v minulosti ublížili.

Milí priatelia, nech nám dušičkové obdobie pomôže k tomu, aby sme dobre prežívali náš kresťansky život a aby sme nestrácali zo zreteľa náš posledný cieľ.