Sv. Jozafát (4): Mučenícka smrť

Milí poslucháči, práve minulú nedeľu uplynulo 400 rokov od mučeníckej smrti svätého Jozafáta v meste Vitebsk. Spomedzi miest polockej archieparchie, práve Vitebsk bol mestom, ktoré malo voči  Jozafátovi mimoriadne nepriateľský postoj. Zavraždenie Jozafáta bolo vopred pripravené a všetko bolo dobre premyslené. Hlavní organizátori vraždy, aby si zabezpečili alibi, ešte deň pred vraždou opustili mesto. Týmto spôsobom sa chceli zbaviť zodpovednosti a celú tragédiu zvaliť na pospolitý ľud, aby to vyzeralo ako davová hystéria, ktorá vznikla spontánne a ktorú mal Jozafát vyprovokovať. Do pripravovanej vraždy boli zapojení aj právnici, aby sa na tieto veci pozreli z právnickej  stránky a aby poradili, ako možno zodpovednosti uniknúť.

Bola nedeľa, 12. novembra. Jozafát bol v chráme na utierni, ktorá je prípravou na slávenie svätej liturgie. Signálom pre spustenie vražednej akcie malo byť udretie na radničný zvon. Po tomto zaznení sa ozbrojení ľudia začali zhromažďovať okolo chrámu a biskupského domu, takže do hodiny sa ich zbehlo niekoľko tisíc. Dav začal vykrikovať: „Zabiť ho! Zabiť ho!“ Krik toľkej masy bolo pochopiteľne počuť aj v chráme, čo pôsobilo rušivo, preto Jozafát odišiel z chrámu predčasne, po skončení utierne, no ešte pred modlitbou prvej hodinky. Hoci zo zástupu sa ozývali výkriky, jednako ľudia dovolili prejsť Jozafátovi do domu bez ujmy. Arcibiskup prikázal svojim blízkym a domácemu služobníctvu, aby sa za žiadnu cenu nezamiešali do nijakej provokácie či potýčky s davom. Tí sa v strachu zamkli a Jozafát odišiel do svojej izby, kde si ľahol na podlahu a modlil sa.  

O tom, čo sa dialo ďalej, sa dozvedáme zo svedectiev očitých svedkov, ktorí vypovedali pri procese blahorečenia nasledovne: „Podgurážení ľudia začali rúbať plot dookola domu a strieľali po nás. Niektorých z nás poranili, hoci my sme im neurobili nič zlé, lebo Boží sluha nám vyslovene zakázal použiť zbraň. Keď Jozafát začul veľký krik, prežehnal sa a predstúpil pred ľudí so slovami: „Deti, prečo bijete mojich sluhov? Ak máte niečo proti mne, hľa tu som.“ Vtedy sa nik neodvážil položiť naň ruky. Avšak zo susednej miestnosti sa vyrútili dvaja, jeden udrel Jozafáta po hlave dubovou palicou a druhý mu zaťal do hlavy sekerou. Keď spadol na zem, všetci, čo tam boli, začali ho ďalej biť a bodať zbraňami. Boží sluha zdvihol ruky a zvolal: „Bože môj!“, akoby chcel povedať: nezapočítaj im tento hriech. Keď to začuli, vyvliekli ho na dvor, puškou naň vystrelili a naďalej ho bili palicami. Pľuvali naňho, trhali z neho odev a vytrhávali mu vlasy. Až teraz, keď ho vyvliekli z domu na dvor, spustila sa naplno hystéria davu.

Mnohí nechali voľný priechod svojim emóciám, nadávali už mŕtvemu Jozafátovi, tupili jeho telo, dvíhali ho zo zeme a škodoradostne sa mu prihovárali: „Vstávaj, vladyka! Nie je náhodou nedeľa? Treba ti kázať, arcibiskup, vstávaj!“ Aby toho nebolo málo, ktosi zabil psa, ktorý bol na biskupskom dvore a takto kusy rozštvrteného psa pohádzali na telo Jozafáta. V istej chvíli, keď z neho trhali odev, vrahovia si všimli, že mŕtvy má pod vrchným odevom odev z vrecoviny, ktorý nosieval ako prejav pokánia. To ich zmiatlo, takže zaváhali, či tento usmrtený človek je vôbec Jozafát. Veď je arcibiskup, a cirkevní hodnostári nezvyknú nosievať tak drsný odev. Nahé telo potom vyvliekli na vrch, k nohám i ku krku mu priviazali kamene a odtiaľ ho zhodili do rieky Dvina, na mieste, kde bola najhlbšia, aby sa telo nenašlo.

Hystéria davu vyprchala a na celé mesto zaľahol akýsi ťažký mrak. Jeden z obyvateľov mesta, vyznaním kalvín, svedčil: „Hoci som kalvín, vydávam svedectvo a pokladám za zázrak, že spolu s ďalšími dvoma svedkami, ktorí už nežijú, videl som akýsi ohnivý oblak na biskupským domom, v ktorom bol arcibiskup zabitý. Oblak po polhodine zmizol“.

Vopred naplánovaná Jozafátova smrť nepriniesla obyvateľom mesta očakávanú úľavu. Práve naopak. Doľahol na nich strach, neistota, všetci sa zrazu cítili byť vinní. Chodili po uliciach ako živé mŕtvoly a s nikým nebolo reči. Napriek tomu, že bola nedeľa, v meste zavládla tak ťažká atmosféra, že ešte aj po piatich rokoch od tragédie rímskokatolícky farár  vo Vitebsku spomínal, že v tú nedeľu v celom meste nebola slúžená liturgia. Nik nebol v stave slúžiť. Mučenícka smrť Jozafáta však začala rýchlo prinášať ovocie, početné úprimné obrátenia tých, ktorí naňho položili ruky.