Biblické postavy (8): Eva I.

Stvoriteľ utvoril z hliny zeme človeka, vdýchol mu život a umiestnil ho v rajskej záhrade, aby ju obrábal a strážil, ale tiež, aby slúžil a ochraňoval (Gen 2,7.15). Už vo chvíli, keď sa človek začal zúčastňovať na diele Stvoriteľa tým, že dával všetkým tvorom mená, však Boh usúdil, že človeku nie je dobre samému (Gen 2,18), ale potrebuje pomoc, ktorá sa

 mu vyrovná.

Slovo pomoc v bežnom použití obvykle evokuje niečo vedľajšie, niečo druhoradé a často i trochu nevítané. K pomoci sa obvykle uchyľujeme až vtedy, keď si sami nevieme rady, lebo to už inak nejde. I prvá pomoc je niečo, čo by človek v živote najradšej nikdy nepoužil. Hebrejské slovo ezer, ktoré používa biblický príbeh o stvorení však nemá s podobnými negatívnymi konotáciami nič spoločné. V Biblii nie je pomoc trpne prijímané nutné zlo. Pomoc či pomocník – ezer je veľmi dôležitá funkcia. V kontexte zápasov a bojov toto slovo označuje spojenca a vo väčšine prípadov, ako napríklad v mnohých žalmoch, je ako pomoc či pomocník vzývaný sám Najvyšší.

Pomoc – ezer, ktorú Adam potrebuje, je teda odkazom na samotného Boha. Keď teda Stvoriteľ v knihe Genezis konštatuje, že Adam potrebuje pomoc, ktorá mu bude podobná, nenaznačuje tým, že by bol Adam neschopný či nešikovný. Nechystá sa mu nanútiť barličku, ktorú bude musieť trpne znášať, lebo mu bude pripomínať jeho nedostatočnosť, ale hodlá mu ešte viac otvoriť prístup k plnosti života.

Väčšina prekladov označuje časť Adamovho tela, ktorú Stvoriteľ používa k získaniu takejto pomoci, slovom rebro. Predstava zakrivenej rebrovej kosti viedla niektorých starovekých komentátorov biblického textu k názoru, že žena by sa mala pred mužom skláňať, pretože i rebrová kosť je ohnutá. Biblický text však žiadnu oporu k takému názoru neposkytuje. Hebrejské slovo (cela), ktoré je v príbehu použité, totiž skôr než jedinú rebrovú kosť označuje celý bok, či polovicu. Aj grécka Septuaginta prekladá hebrejský výraz na tomto mieste slovom pleura, ktoré znamená bok. Mimochodom, to isté grécke slovo používa evanjelista Ján keď hovorí o Ježišovom prebodnutí na kríži. V tejto súvislosti isto nikomu nenapadlo predstavovať si len jednu rebrovú kosť.

Adamova pomoc je teda takpovediac jeho druhou polovicou. Naviac, doposiaľ Božiu stvoriteľskú činnosť v knihe Genezis popisovali tri slovesá: stvoriť – bara, urobiť – asa a sformovať – jacar. To posledné z nich, ktoré popisuje tiež prácu hrnčiara, vyjadruje, ako Stvoriteľ z prachu zeme sformoval človeka Adama. V prípade ženy však prichádza na rad ešte iné, štvrté sloveso – postaviť, vybudovať – bana. Vzájomný vzťah medzi Adamom a jeho pomocou je teda vzťahom podobnosti, intimity a komplementarity, ktorá sa dostáva do daru, ale zároveň i buduje. Až v tomto vzťahu je človek utvorený z prachu zeme prvýkrát označený ako muž. I jeho pomoc, jeho polovička, je prvýkrát označená ako žena. Obidvoch – muža i ženu možno definovať len na základe vzťahu jedného k druhému.

Po Adamovom obdivnom zvolaní nasleduje dodatok, o ktorom sa nedá jednoznačne povedať, či pochádza od Adama, či je slovom rozprávača biblického príbehu, alebo ho dokonca vyslovuje sám Stvoriteľ: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gen 2,24). V každom prípade ale z hľadiska starovekej orientálnej mentality obsahuje veľmi prevratné posolstvo.

V patriarchálnej starovekej spoločnosti členovia jednej domácnosti podliehali hlave rodiny. Avšak vo chvíli, keď sa muž oženil, už nebol viazaný k pôvodnej rodinnej jednotke, ale k svojej manželke. Na prvý pohľad len technická poznámka v knihe Genezis bola teda zárukou toho, že vydatá žena nebude považovaná len za jednu z položiek na zozname hnuteľného majetku svojho muža. Hoci žena prichádzala bývať do pôvodnej domácnosti svojho manžela, kniha Genezis jej garantovala, že jej slovo bude mať váhu, jej manžel na ňu musí brať ohľad a jej názor má mať dokonca prednosť pred názormi manželových rodičov.