Sv. Jozafát (5): Dramatické osudy jeho ostatkov

Dnešným príhovorom zakončíme náš krátky cyklus o živote svätého Jozafáta pri príležitosti 400- ročného jubilea jeho mučeníckej smrti. Hoci k zavraždeniu Jozafáta došlo v novembri r. 1623, jeho pohreb sa konal až v januári nasledujúci rok. Pochovali ho v Polocku, v jeho katedrále, v hrobke, ktorú si sám vopred pripravil. Mýlili by sme sa však, keby sme si mysleli, že tu jeho telo našlo nerušený odpočinok. Mnohí v ňom videli nepriateľa aj v čase, keď už nebol medzi živými. 

V časoch nepokoja, keď bola krajina ohrozovaná raz Švédmi, inokedy Rusmi, Jozafátov nástupca,  biskup Gabriel Kolenda, z obavy, aby nedošlo k zničeniu pozostatkov, prenášal Jozafátovo telo a ukrýval ho na viacerých miestach. Tak rakva s ostatkami putovala po krajoch Rusi, Litvy i Poľska. V r. 1696 Švédi i Rusi obsadili vojskami celú Litvu. Šírila sa poplašná správa, že ruský cár Peter I. chce zničiť Jozafátovo telo. Baziliáni nemeškali a Jozafátovo telo opäť vyviezli z Polocka preč. A naozaj, správa sa potvrdila.

Jedného dňa vstúpil do polockej cerkvi opitý cár Peter s vojakmi. Bola večiereň. Keďže mu nič nebolo sväté, sám si otvoril bohostánok, vybral z neho eucharistiu a rozsypal ju po zemi. Jeden z otcov sa  ihneď vrhol na zem a začal ju zbierať, ale to už cár vytasil meč a baziliána zabil. Od baziliánov sa dožadoval, aby mu vydali Jozafátovo telo. Tí však neprezradili, kde sa nachádza. Aj oni zaplatili životom. Celú noc ich mučili a na druhý deň ich cár prikázal obesiť.

Krajina bola pohoršená. Veď cár Peter sa dopustil takého ohavného zločine v cudzej krajine, mimo Ruska. Cár navonok prejavil ľútosť a vyhováral sa na to, že bol opitý. Ale v jeho ľútosti žiadnej úprimnosti nebolo. A medzitým Jozafátovo telo odpočívalo zamurované v stene zámku Radivilovcov. Neskôr bolo prevezené do Bielej a pri príchode Rusov v r. 1764 bolo opäť tajne zamurované. Tak sa po Jozafátovi akoby zľahla zem, takmer nikto o ňom nevedel.

A predsa pamiatka svätého nezhasla. Po viac ako sto rokoch a po vystriedaní sa mnohých generácií, bolo telo znovu objavené a v r. 1916 prevezené do Viedne. Uložili ho v gréckokatolíckom chráme sv. Barbory v nádeji, že tu nájde vytúžený pokoj. Ale ani toto nebola jeho posledná zastávka. Uloženie ostatkov sv. Jozafáta v chráme sv. Barbory vo Viedni malo byť dočasné. Človek mieni, Pán Boh mení, a tak tento „dočasný stav“ trval viac než tridsať rokov.

Do r. 1928 ostatky spočívali v sakristii za oltárom. Potom ich preniesli do osobitnej kaplnky zhotovenej práve kvôli Jozafátovi. Dodnes v chráme svätej Barbory možno vidieť rakvu, v ktorej bolo Jozafátovo telo, sú tam tiež vystavené časti liturgického rúcha, ktoré používal: sakos, omofor a taktiež kúsok drsného kajúceho odevu, čo nosieval na holom tele. Koncom Druhej svetovej vojny bola Viedeň silno bombardovaná. Jozafátovo telo sa ocitlo v novom nebezpečenstve. Previezli ho do kostola sv. Rocha, ale po skončení bojov sa práve tento kostol ocitol v zóne kontrolovanej sovietskymi vojskami. Úbohý Jozafát! Nikdy by si nebol pomyslel, že aj po smrti bude prechádzať z miesta na miesto ako potulný pútnik, čo prosí o prístrešie. A tak ho preniesli do dómu sv. Štefana a ukryli v podzemí. Tam odpočíval až do r. 1949.

O Jozafáta prejavili záujem vatikánske kruhy a pápež Pius XII prosil, aby ho priviezli do Ríma. Telo priviezlo americké vojnové lietadlo,  objednané špeciálne na tento účel. Tu sa ho ujal Mons. Montini, neskorší pápež, dnes už svätý Pavol VI. Uložili ho do jednej z vatikánskych kaplniek, takže málokto o ňom vedel. Až počas II. vatikánskeho koncilu boli ostatky vynesené na verejnú úctu.

Práve v tom čase prišiel zo sibírskych koncentračných táborov ľvovský metropolita Josif Sľipyj. On navrhol, aby Jozafátovo telo uložili v bazilike sv. Petra. Vatikán súhlasil a tak Jozafáta uložili v sarkofágu pod oltár sv. Bazila. Tam odpočíva dodnes, verme, že nastálo. Je oblečený v červenom biskupskom rúchu a mitre. Tvár a ruky má prikryté striebornou maskou, ktorú podarovali otcovia baziliáni z Kanady. V deň jeho sviatku, 12. novembra, sa nad jeho telom každoročne slávi archijerejská svätá liturgia.