Úmysel Apoštolátu modlitby: Za aktívny život zdravotne postihnutých

Jozef Bartkovjak SJ

Na človeka s hendikepom sa niekedy okolie pozerá nie ako na aktívneho, ale ako na pasívneho, odkázaného na druhých. Tento mesiac sa modlíme za to, aby to tak nebolo. Ani z našej strany, ani zo strany spoločnosti, za ktorú sme spoluzodpovední.

Svätý Otec František má k „inak obdarovaným“ vrúcny vzťah, ktorý prejavuje pri osobných stretnutiach. Zaviedol aj pápežské posolstvá k Medzinárodnému dňu osôb so zdravotným postihnutím, ktorý si pripomíname 3. decembra.

Zdravotné postihnutie zapríčiňuje odkázanosť na technickú, ekonomickú a zdravotnú pomoc. Sociálna izolovanosť je pre človeka to najnáročnejšie. Bariéry, ktoré ho

odrezávajú od spoločenského kontaktu nie sú len fyzické, upozorňuje Svätý Otec:

„Vytvoriť farnosť, ktorá je plne prístupná si vyžaduje nielen odstránenie stavebných bariér, ale predovšetkým postoje a činy solidarity a služby zo strany farníkov voči osobám so zdravotným znevýhodnením a voči ich rodinám. Cieľom je, aby sme dospeli k tomu, že už nebudeme hovoriť o „nich“, ale jednoducho o „nás“.“ (Katechéza 19. aug. 2020)

Ako občania sme k týmto postojom vedení rozumom, etikou a slušnosťou. Ako kresťania to máme umocnené vierou a jej mystickým rozmerom. Veď načo by nám bol taký

svet, v ktorom by sme v druhom človeku nestretávali Krista? Svet ekonomických výkonov a výkonov v ľudskosti nie sú dva nesúvisiace svety. Je len jeden svet a je Boží.

Aktívnu úlohu človeka so zdravotným postihnutím vidíme v Cirkvi veľmi jasne na poli apoštolátu. Krstné povolanie svedčiť o Bohu realizuje takýto človek neraz mimoriadnym spôsobom, priam cez neho presvitá podobnosť s Ježišom. Nedávne synodálne zasadnutie v Ríme to vyjadrilo takto:

„Pri podpore spoluzodpovednosti za misiu všetkých pokrstených uznávame apoštolské schopnosti osôb so zdravotným postihnutím. Chceme oceniť prínos k evanjelizácii, ktorý vyplýva z nesmierneho bohatstva ľudskosti, ktoré v sebe prinášajú. Uznávame ich skúsenosti utrpenia, marginalizácie, diskriminácie, ktorými niekedy trpia aj v samotnom kresťanskom spoločenstve.“ (Súhrnná správa synodálneho zasadnutia 2023 v Ríme, č. 8/k)

Zdravotný hendikep je jednou stranou mince. Býva vyvážený inými darmi, ktoré prezrádzajú človeka s veľkým Č. Jedným z takých ľudí bol pre mňa Dušan, ktorého som občas zašiel navštíviť do Domu sociálnej starostlivosti v Prešove. So sklerózou multiplex bol pripútaný na lôžko. Fungoval ako dobíjačka bateriek pre každého, kto prišiel za ním. Na vnútornej strane dverí mal napísané: „Kto nedokáže byť šťastný medzi štyrmi stenami vlastnej izby, nebude šťastný ani mimo nej.“

Dušan bol napriek boľačkám šťastný človek plný humoru. Stelesňoval Ježišove blahoslavenstvá a žil s Cirkvou. Živil sa sviatosťami a sám sa stal akoby sviatosťou. Bol dôkazom pôsobenia Božej milosti, smerovníkom k Bohu, človekom počúvania a neraz aj uzdravujúcim Božím znamením pre ľudí okolo seba.

Aktívne zapojenie človeka so zdravotným postihnutým do života Cirkvi a spoločnosti, za ktoré sa modlíme, sa týka prekonávania každého druhu zdravotných bariér, aby neboli bariérami pre medziľudské vzťahy. Dušan, ktorý je už u Pána, mal vďaka ústretovosti pracovníkov spomenutého prešovského zariadenia dvere prístupné aj pre neohlásené návštevy. Je krásnym príkladom apoštola, Kristovho svedka, ktorý zanechal za sebou stopu.

Priateľstvo s trpiacim človekom nám môže pomôcť ľudsky vyrásť, prekonať ťažké obdobie, dokonca objaviť svoje osobné povolanie v duchovnej, charitatívnej alebo aj profesionálnej oblasti. Človek na vozíčku je niekedy doslova „záchranárom zdravých“. Prostredie, v ktorom žije osoba s hendikepom, sa môže stať „trenažérom“ ľudskej dôstojnosti, nádeje, vypočutia, vzájomnej opory. Miestom vytvárania nepominuteľných hodnôt.

Len pred pár dňami uplynulo desať rokov od vydania apoštolskej exhortácie Radosť evanjelia – Evangelii gaudium o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete. „Vďaka krstu sa každý člen Božieho ľudu stáva učeníkom misionárom“, zdôrazňuje tam Svätý Otec (č. 120). A takto to upresňuje v poslednom posolstve na Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím:

„Drahí bratia a sestry! Pri príležitosti vášho svetového dňa sa chcem obrátiť priamo na vás, ktorí žijete s nejakým zdravotným postihnutím, a povedať vám, že Cirkev vás miluje a potrebuje každého z vás, aby naplnila svoje poslanie v službe evanjeliu.

Ježiš je náš priateľ! ... Mať Ježiša za priateľa je nesmiernou útechou. Môže to každého z nás premeniť na vďačného a radostného učeníka, ktorý je schopný svedčiť o tom, že vlastná krehkosť nie je prekážkou pri prežívaní a odovzdávaní evanjelia.

Dôveryplný a osobný vzťah s Ježišom môže totiž byť duchovným kľúčom na prijatie obmedzení, ktoré všetci pociťujeme, a pre život zmierený s vlastným stavom. Stadiaľ sa môže zrodiť radosť, ktorá „napĺňa srdce a celý život“ (Evangelii gaudium, 1), pretože ... priateľstvo s Ježišom je „iskrou, ktorá zapaľuje nadšenie“.“ (Posolstvo na Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím, 2021)

Čo dodať na záver? Práve v Apoštoláte modlitby majú chorí a zdravotne znevýhodnení osobitné miesto. Nie sú pasívni, ale plne aktívni. Môžu tu dokonca objaviť svoju životnú „parketu“, tak ako sv. Terezka. Modlitba prinášania vlastného utrpenia ako obety z lásky k druhým v spojení s Ježišovou obetou na kríži je najcennejším príspevkom pre doráňaný svet.

K decembrovému úmyslu Svätého Otca sa pripája úmysel slovenských biskupov, ktorý je za rodičov: „Aby rodičia dokázali poskytovať deťom správnu výchovu a potrebné rodinné zázemie.“