Zamyslenie sr. Kataríny Pavelovej SSpS: Druhá adventná nedeľa

Druhá adventná nedeľa – 10.12.2023

O evanjeliu sv. Marka sme si už niečo povedali minulý týždeň. Dnes nám liturgia ponúka prvých osem veršov tejto radostnej zvesti Ježiša Krista, Božieho Syna.

Evanjelista nestrácal čas dlhými úvodmi, ale okamžite predstavil Jána Krstiteľa. Od čias objavenia zvitkov (rukopisov) od Mŕtveho mora vieme, že v Izraeli boli mnohí, ktorí očakávali príchod Božieho Kráľovstva. Jednou takou skupinou bola aj komunita Kumránu, ktorá nielen žila v tomto očakávaní, ale tiež praktizovala očistné rituály. Hoci neexistujú dôkazy o tom, že by bol Ján súčasťou tejto skupiny, jeho posolstvo a správanie sú podobné. Ohlasuje a očakáva príchod Niekoho väčšieho a mocnejšieho ako je on a vyzýva k pokániu:  Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! (Mk 1,1-8)

Väčšina biblistov sa zhoduje na tom, že prvých trinásť veršov evanjelia (Mk 1,1-13), do ktorého patrí náš text (1-8), je Prológom k ohlasovaniu Božej radostnej zvesti.

Môžeme ich rozdeliť do troch scén, ktoré zodpovedajú trom veľkým častiam evanjelia: 

(i) 1,2-8 : 1,14-14,50 Ohlasovanie Krstiteľa pripravuje ohlasovanie Ježiša, vďaka ktorému Božie kráľovstvo je už prítomné, ukazuje svoju moc, a napĺňa túžbu človeka po spáse. 

(ii) 1,9-11 : 14,51-15,57 Krst vo vodách Jordánu pripravuje krst „krvou“, ktorý vyvrcholí v umučení a smrti Ježiša. 

(iii) 1,12-13 : 16,1-8 Premena púšte na pôvodný raj pripravuje premenu Golgoty; miesto trestu smrti, na miesto ohlasovania nádeje.

Text dnešného evanjelia môžeme rozdeliť do štyroch častí:

• Mk 1,1: Otvorenie a názov evanjelia podľa Marka

• Mk 1,2-3: Citát zo Starého Zákona

• Mk 1,4-5: Obsah a dôsledky kázania Jána Krstiteľa

• Mk 1,6-8: Význam kázania Jána Krstiteľa

Otvorenie a názov evanjelia podľa Marka

Arché, je grécky výraz, ktorý môže mať viacero významov: začiatok, východisko, základ, pôvod. Toto slovo použil aj Ján vo svojom prológu (Jn 1,1.2) a nachádza sa na začiatku prvej biblickej knihy Genezis (Gn 1,1). Marek ho používa v dvoch zásadných momentoch svojho učenia, v 10,6 : kde hovorí o vzťahu muža a ženy, a v 13,8.19: v Ježišovej eschatologickej reči. Pre evanjelistu je začiatok evanjelia termínom, ktorý má nielen chronologickú, ale aj teologickú hodnotu: malo svoj začiatok, vývoj a stále rastie pod vnuknutím Ducha.

Evanjelium[1]- Ježišov príbeh, nie je len jednou novinkou medzi mnohými inými, ale dobrou správou, samotným Ježišom, radostnou zvesťou pre všetkých (1,14-15).

Ježiš, ktorého meno v hebrejčine znamená Boh zachraňuje, je Ježiš Nazaretský, syn tesára, syn Márie, brat Jakuba, Jozesa, Judáša a Šimona, ktorých sestry sú tiež známe (6,3) - skutočný muž, a predsa taký jedinečný.

Kristus znamená Mesiáš (gr.), a Pomazaný (heb.). Pre Židov bol Pomazaný ten človek, ktorého si Boh vybral, aby ustanovil jeho kráľovstvo. Ježiš sa s týmto titulom nestotožňoval, pretože mnohí ho interpretovali ako politického osloboditeľa, človeka s mocou. Tento titul prijal až keď bol odsúdený (14,61-62). Tieto dva pojmy (Ježiš a Kristus) sú spojené iba tu a jediný raz v celom Markovom evanjeliu.

Výraz Syn Boží bol v čase Ježiša ekvivalentný synovi Dávida (2Sa 7,14). Tento titul sa nachádza tu (1,1), v ústach stotníka pod krížom (15,39), v Otcovom hlase pri krste (1,11) a pri Premenení (9,7). Marek upresňuje, na stránkach celého svojho evanjelia, že ono má len jeden zámer, a to hovoriť o Božom Synovi, Ježišovi Nazaretskom.

Citát zo Starého Zákona

Citát[2], pripisovaný Izaiášovi (v. 2), je v skutočnosti súborom textov z troch biblických kníh: Exodus (23,20), Izaiáš (40,3) a Malachiáš (3,1)[3], ktoré hovoria o nádeji ľudu. Pre Marka je semenom radostnej zvesti nádej, ktorú v ľuďoch vzbudili veľké zasľúbenia, ktoré dal Boh v minulosti prostredníctvom prorokov. Jána predstavuje ako posla, ktorý predchádza Pánovmu príchodu, a zároveň ako hlas ohlasujúci slobodu od väzenia a vyhnanstva.

Cesta Pána v citáte proroka útechy skôr predstavovala návrat vyhnancov z Babylonu[4]. Marek zachytáva dvojaký význam cesty: cesta ako priestor na chodenie, cestovanie, premiestnovanie sa[5], ale tiež cesta ako proces nasledovania - učeníctva[6].

Púšť má v Biblii často význam ako miesto, ktoré umožňuje stretnutie a rozhovor s Bohom. V Izaiášovom texte je to miesto, kde musí byť pripravená cesta pre Pána. Pre Marka je to miesto, kde sa Ján pohybuje a pracuje.

Obsah a dôsledky kázania Jána Krstiteľa

Mohli by sme povedať, že Ján svojím učením a krstom vyprovokoval veľké ľudové hnutie. Celý región (gr. pasa) Judei a všetci obyvatelia (gr. pantes) Jeruzalema[7] sa ponáhľali k vodám Jordánu. Vidíme tu prvé znaky, ktoré hovoria o univerzálnosti prijatia posolstva.

Ján teda ohlasoval krst[8] obrátenia (v. 4) [gr. metanoia; heb. shuv, znamená „vrátiť sa/odpovedat/reagovať“], na odpustenie hriechov (v. 5). Pozýval k zmene mentality, postoja, ktorá je tiež znakom túžby stretnúť Pána, ktorý prichádza.

Tieto typické prvky starozákonného prorockého kázania: obrátenie človeka a Božie odpustenie, spolu úzko súvisia. To znamená, že človek sa vracia k Bohu a Boh sa vracia k človeku. Boh prichádza na cestu milosrdenstva a odpustenia a stretnutie sa uskutoční len vďaka jeho milosti a jeho hľadaniu každého človeka, nie vďaka iniciatíve človeka.

Krstiteľ svojim krstom ponoril kajúcnika do vody, zatiaľ čo Ježiš ho ponorí do samotného božského života, do Ducha Svätého. Ako voda pôsobí na telo, Duch vykonáva svoje očisťujúce pôsobenie na duše. Dar Ducha[9], ako ohlásili už proroci, bol jednou z charakteristík mesiášskej doby. Mesiáš, ktorý má prísť, je jediný, kto môže vliať Ducha, a tak začať nové a definitívne stvorenie (Ez 37).

Možno sa zdá zvláštne, že Marek hovoril, že Ján krstil „na púšti“, kde prirodzene nie je voda. Evanjelista pozýval ľudí, aby vykonali predovšetkým morálnu ‘operáciu’ krstu a obrátenia, ktorá sa má uskutočniť v ich srdciach.

Význam kázania Jána Krstiteľa

V. 6 hovorí o spôsobe života, aký viedol Krstiteľ a predstavuje ho ako pravého Božieho muža. Oblečenie z ťavej srsti predstavuje silu a odolnosť. Kožený opasok okolo bokov symbolizuje zdržanlivosť a striedmosť. Kobylky pripomínajú rany Egypta a divoký med evokuje to, čo bolo opísané ako mlieko, ktoré tieklo v krajine, ktorú Boh zasľúbil Abrahámovi a jeho potomkom.

Vo vv. 7-8, evanjelista opisuje veľkosť Krstiteľa a jeho vedomie umenšovania sa, jeho pripravenosť postaviť sa za Majstra a prijať krst, ktorý môže dať iba Ježiš, a to v Duchu Svätom.

Výraz opisó (za mnou) používa Ježiš, keď pozýva učeníkov, aby ho nasledovali (1,17). Ján je prvým Ježišovým učeníkom a jeho život by v skutočnosti bez Ježiša nemal zmysel. Tým, že opisuje Ježiša ako mocnejšieho, predstavuje ho ako postavu veľkej moci (1,22.27) a ako toho, kto je schopný vyplieniť dom silného muža (3,20-27).

Zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi[10]: je to obraz, ktorý evokuje vzťah medzi pánom a otrokom[11]. Táto veta tiež pripomína gesto, ktoré bolo urobené pri žiadosti o súhlas zosobášiť sa s vdovou po bratovi (Dt 25,1-5; Rt 4,7-10). Bol to židovský zákon levirátu: vyzuť sandále znamenalo privlastniť si právo manžela[12]. Ján toto právo nemá. Nevestu pripravuje a očisťuje, aby bola hodná prichádzajúceho ženícha, no nemá zákonnú moc privlastniť si ju. Nezaujme miesto Mesiáša, je len priateľom ženícha, ktorý sa raduje, keď počuje jeho hlas, a je pozvaný ‘ubúdať, aby On  rástol (Jn 3, 27-30)[13].

Návrhy na meditáciu

Hlas nájdeme v Biblii, napr. v Ex 5, 2; Dt 28,1,15 - Pánov hlas; Ž 26,7 - hlas modliaceho sa. Známa epizóda, ktorá hovorí o dôležitosti ľudského hlasu pri vnímaní posolstva, sa nachádza v Novom zákone, a je to Máriina návšteva u Alžbety (Lk 1, 44). Máriin hlas vystačil na to, aby Krstiteľ v matkinom lone tancoval od radosti.

1. Aké hlasy by som chcel/a denne počúvať?

2. Ako vnímajú iní môj hlas?

Cesta vysvetľuje život učeníka, ktorý je od prírody pútnik. V Skutkoch apoštolov sa kresťanská viera nazýva „cesta“ (Sk 16,17). Ježiš o sebe hovorí, že on je cesta (Jn 14,6).

1. Kto mi počas môjho života ukázal cestu k Ježišovi?

2. Pomohol/hla som niekomu objaviť v živote správnu cestu - dobrú zvesť o Bohu? Bol/a som pre niekoho predchodcom ako Ján?

3. Aké sú moje cesty? Sú ploché, alebo sú plné kopcov a hôr, a prekážajú nielen nasledovaniu, ale aj pohľadu na Pána?

Púšť je obrazom nekonečna. Tí, ktorí žijú na púšti, žijú v tichu, samote, pretože sa nechávajú navštíviť Tajomstvom. Púšť očisťuje a oslobodzuje. Je zakorenená v podstate, stavia človeka pred Pravdu.

1. Prečo sa zámerne nechávam vzďaľovať od Boha hlukom sveta, neusporiadanými vzťahmi, túžbou po majetkum?

2. Vyhľadávam počas dňa ticho a samotu ‘púšte’, aby som objavil/a Pravdu

[1] Slovo evanjelium (euanghélion) bolo v čase, keď Marek písal, dobre známe. Jeho pôvodný význam označoval posla radosti, ktorý niesol správu o víťazstve, o mierovej zmluve. Potom sa tento výraz používal v kulte cisára, ktorý sa začal Augustom, a stal sa ‘odborným’ výrazom pre všetky správy o cisárovi (jeho zákony, jeho prejavy, najmä správy o jeho narodení a tróne), lebo podľa vtedajšej mentality bol spasiteľom, dobrodincom, bohom. Preto evanjelista, ktorý používa toto slovo, poukazuje na to, že medzi mnohými evanjeliami, ktoré kolovali o rímskom cisárovi v jeho dobe, a medzi mnohými dobrými správami, je iba tá, ktorá sa týka Ježiša, Mesiáša, Božieho Syna, základom a princípom, a teda aj najvyššiou radosťou každej živej bytosti.

[2] Z citovaných textov vyplýva, že Markovi čitatelia poznali obsah aj spôsob citovania Starého zákona. Je to tiež znak vysokej úrovne vzdelania medzi židmi a židovskými kresťanmi prvého storočia. Historik Joseph Flavius ​​​​píše: Zákon prikazuje, aby sa [deti] naučili čítať a aby sa naučili zákony aj skutky svojich predkov.

[3] Marek ich pripísal Izaiášovi, ako najznámejšiemu zo starovekých prorokov.

[4] Iz 40,3; 42,16,19; 48,17; 49,11; 51,10.

[5] Mk 2,23; 4,4.15; 6,8; 8,3; 10,17; 10,46.

[6] Mk 8,27; 9,33-34; 10,32; 10,52; 11,8; 12,14. V Skutkoch 9:2 sa prví kresťania nazývajú „stúpenci tejto Cesty (tí, ktorí nasleduju Krista“.

[7] Evanjelista svojim ohlasovaím oslovuje veľké publikum, do ktorého patria všetci obyvatelia hlavného mesta a celého regiónu (tu treba chápať Judeu ako krajinu Židov, ktorej súčasťou je aj Galilea). Marek možno trošku preháňa, no veľkú obľubu, ktorú mal Ján Krstiteľ, dosvedčuje aj Jozef Flavius.

[8] Krst, ponorenie do vody, bol bežnou židovskou praxou ako spôsob očisty pred účasťou na veľkých náboženských sviatkoch. Ján aplikuje tento rituál na túžbu po pokání ako prípravu na prichádzajúce Kráľovstvo.

[9] Iz 11,2; 44,3; Jl 3,1; Za 12,10; 13,1; Ez 11,19; 18,31; 36,25-29.

[10] Tento výraz je jednohlasne spomenutý u všetkých evanjelistov a tiež v Sk 13:25.

[11] Rabín Joshua Ben Levi v babylonskom Talmude povedal: Všetky služby, ktoré robí otrok pre svojho Pána, musí robiť žiak pre svojho Majstra, s výnimkou rozväzovania sandálov.

[12] V tom čase, keď žena zostala po manželovi ovdovená bez detí, mal švagor povinnosť „dať potomstvo mŕtvemu bratovi“. Dieťa narodené z tohto zväzku malo mať meno zosnulého manžela. Išlo o ochranu ženy, ktorú v tomto prípade neposlali späť do pôvodnej rodiny, ktorá si neželala, aby sa vrátila, a bola ochranou dedičstva rodinného klanu. V prípade odmietnutia sa konal tzv. obrad Halitsa, počas ktorého musela žena napľuť švagrovi do tváre a vyzuť mu jednu z topánok, To znamemalo oslobodenie oboch protagonistov od ich vzájomného záväzku.

[13] Od prorokov, najmä od Hozeáša, sa vzťah medzi Bohom a jeho ľudom považoval za manželský vzťah: Boh bol ženíchom a ľud nevestou. Ale pre hriechy spáchané touto manželkou bolo toto spojenie prerušené, takže ľudia boli ako „vdovy“ Božie.