Úcta k Božskému Srdcu vo východných katolíckych cirkvách (1)

Možno ste zachytili správu o tom, že vo francúzskom meste Paray le Monial bol nedávno zahájený mimoriadny jubilejný rok pri príležitosti 350. výročia zjavenia sa Božského Srdca rehoľnej sestre Márii Margite Alacoque. Toto okrúhle výročie bude určite vhodnou príležitosťou na opätovné zvýraznenie kultu Božského Srdca, na pripomenutie si významu a dôležitosti pobožnosti deviatich prvých piatkov a pod. V našej rubrike pre gréckokatolíkov, a nielen pre nich, by som sa chcel zamyslieť spolu s vami nad tým, ako bola úcta k Božskému Srdcu vnímaná a prijímaná u východných katolíkov.

Ak si predstavíme, že sama sv. Margita Alacoque si musela veľa vytrpieť od svojich spolusestier a teológov svojej doby pre zjavenia, ktoré mala, a že úcta k Božskému Srdcu si musela svoju cestu ťažko vydobyť, potom nás neprekvapí, že na kresťanskom Východe sa tento kult stretával s ešte väčšími ťažkosťami, nakoľko bol mentalite východného človeka cudzí.

Jednou zo základných právd kresťanskej viery je výrok svätého apoštola Jána: Boh je láska (1 Jn 3, 16). Ten istý apoštol vkladá do úst Ježiša Krista slová: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život (Jn 3, 16). Toto je Božie slovo, takže žiadna kresťanská tradícia mu nemôže protirečiť. Rozdiel je len v tom, ako jednotlivé tradície túto pravdu vnímajú a z akého uhla sa na ňu pozerajú. Kým v západnej tradícii sa rozvinul kult srdca, čo môžeme veľmi často vídať na obrazoch a sochách zobrazujúcich Krista s otvoreným srdcom - symbolom lásky, východná teológia sa sústreďuje na celú osobu Krista s jeho božskou i ľudskou prirodzenosťou a preto namiesto výrazu Božské Srdce uprednostňuje výraz Kristus človeka milujúci, po grécky Filántropos, čo staroslovienčina prekladá ako Čelovikoľúbec.

Celá cirkev verí a vyznáva, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek, nosiaci v sebe dve nezmiešané prirodzenosti, božskú a ľudskú. Ale čo do spôsobu vnímania tejto pravdy viery môžeme vidieť, že kresťanský Východ sa viac zameral na božskú prirodzenosť Krista, čo sa prejavuje tým, že ho vníma väčšmi vo svetle vzkriesenia a preto aj Kristov kríž zobrazuje skôr ako oslávený, vznešený a triumfálny, kým kresťanský Západ sa viac zameriava na ľudskú prirodzenosť Krista, preto Kristovo utrpenie, rozjímanie o jeho mukách, pobožnosť ku Kristovým ranám, krížové cesty  a pašiové hry tešili sa na Západe vždy veľkej obľube a v západnej mystike zaujímajú významné miesto. Tu patrí aj zobrazovanie srdca ovenčeného tŕňovou korunou s veľkou otvorenou jazvou a krížom, ktorý sa týči na jeho vrchole.

Napriek tomu, že sa tu stretávame s rozdielnym pohľadom na vec, všetkých kresťanov, tak východných ako aj západných, spája spoločná túžba, a síce oslavovať lásku trojjediného Boha, najmä druhej božskej osoby, Ježiša Krista, ktorý priniesol spásu celému ľudskému rodu. Nábožnosť západného človeka uctieva Božiu lásku, ktorá trpí a zomiera za nás, preto pozýva k súcitu a zdieľaniu onoho utrpenia, ako to aj vyjadruje na západe dobre známy hymnus Stála Matka bolestivá, slovami: „Svätá Matka, Krista rany, ktorými bol doráňaný, hlboko mi v srdce vtlač. Daj, nech s tebou plačem, kvílim, a nech s Kristom spolucítim, kým len tuná budem žiť.“  Nie žeby na východe nepoznali Krista zraneného a trpiaceho, nie žeby im Kristov otvorený bok bol neznámy, východní Otcovia však radšej hľadeli na Kristov otvorený bok ako na predobraz Svätého Ducha, predobraz Cirkvi, svätých sviatostí, no najmä ako na prameň živej vody. Ako ukážku vypočujme si krátky poetický úryvok z diela Ódy Šalamúna, ktoré vzniklo v sýrskom prostredí  koncom prvého alebo začiatkom druhého storočia:

„Čerpajte vodu z Pánovho živého zdroja, veď kvôli vám je otvorený. Príďte, vy, ktorých trápi smäd, prijmite nápoj, ktorý smäd uhasí. Utrápení, odpočiňte si pri Pánovom žriedle; je pekné a čisté, a nasycuje duše. Jeho vody sú sladšie než med, plást včiel sa im nevyrovná. Z Pánových úst tryská a z Pánovho srdca si berie meno. Plynie nevyčerpateľné a neviditeľné, neukázalo sa, nik ho nevidel. Šťastní sú tí, čo z neho pili a utíšili ním svoju vyprahnutosť.“