Peter Dufka SJ (4): Modlitba ľútosti

Čo je podstatou tejto modlitby, dobre vyjadrujú nasledujúce slová zo skutkov apoštolov: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom“. Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce, a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ (Sk 2, 36 – 39).

Podstatou modlitby ľútosti je bolesť, ktorá preniká srdce človeka. Nie je to však bolesť deštruktívna, ale práve naopak. Ide o bolesť duše nad spáchanými hriechmi, nad naším oslabeným vzťahom k Bohu. Je to smútok, ktorý má očistný charakter, a ktorý sa v kresťanskej tradícii nazýva pentos.  

Práve tento ozdravujúci smútok, ktorý prináša modlitba ľútosti, by sme mali počas pôstneho obdobia nadobudnúť. Niektorí autori sú presvedčení o tom, že toto je kategória smútku, ktorá pochádza od dobrého ducha. Človek však zažíva celú sériu iných smútkov, ktorých pôvod je zlý, pochybný alebo zbytočný.  

Zlý smútok súvisí so stratou vecí alebo vzťahov, ktoré nám duchovne ubližovali.  Môže ísť o stratu nadmerného majetku alebo zlých priateľov, na ktorých sme si zvykli a neradi ich opúšťame. Niektorí autori však upozorňujú na zbytočný smútok. Jedna apoftegma hovorí o tom, ako istému mníchovi, žijúcemu dlhé roky v kláštore, priniesli správu, že jeho otec zomrel. Tento mních bol známy svojou modlitbou ľútosti a bol mimoriadne citlivý na duchovné dobro svojich spolubratov. Preto očakávali, že správa o smrti sa ho hlboko dotkne. Jeho reakcia však bola prekvapujúca: „Nerúhajte sa Bohu, povedal. Môj otec je nesmrteľný, má nesmrteľnú dušu.“

Sv. Ján Chryzostom túto apoftegmu komentuje takto: „Prečo smútiť či plakať nad tým, že smrteľný človek zomrie? Skôr treba smútiť nad tým, že zdravý človek v mladom veku duchovne zahynie.“

Podobný postoj k fyzickej smrti človeka mali i  stoici, ktorí sa usilovali o indiferenciu. Život i smrť sú podľa nich skutočnosti, ktoré nemáme v našich rukách, a preto sa nad nimi netreba veľmi trápiť. Treba sa trápiť skutočnosťami, ktoré môžeme naším rozhodnutím ovplyvniť, a ktoré máme plne v rukách.

I sv. Ignác hovorí o indiferencii voči fyzickému zdraviu či chorobe, ale nikdy ani náznakom nehovorí o indiferencii voči duchovnému zdraviu či chorobe. Tu by mala mať bdelosť a modlitba ľútosti svoje stabilné miesto.

V kresťanských komunitách už od prvých storočí sa pestovalo presvedčenie, že smrť je narodenie pre večnosť. Večná spása je náš trvalý cieľ a je pomerne jedno, kedy sa náš prechod do večnosti uskutoční. Dôležité je, aby bola duša na taký prechod pripravená. A práve modlitba ľútosti a smútok nad hriechmi boli jedným z indikátorov tejto pripravenosti.

U mníchov dominovala aj indiferencia k majetku. V známom texte Verba Seniorum nájdeme takéto upozornenia: „Nikdy netreba smútiť nad stratou materiálnych dobier. Treba smútiť nad stratou dobier duchovných.“ Modlitba ľútosti vedie práve k bdelosti nad takouto stratou.

Jedna z apoftegiem hovorí o tom, ako sv. Makaria v noci prekvapili zlodeji. Mysleli, že osamelý domček je prázdny. Keď ho zbadali v jeho izbe, čakali odpor a vzdor. Ale nedočkali sa. On im spokojne dal to, čo chceli ukradnúť, a ešte sa s úsmevom spýtal, či si zobrali všetko, čo chceli.

Sv. Barzanúfio, palestínsky mních, mal podobne ako Makario veľmi jasno vo veciach potrebných pre život večný. V liste jednému zo svojich adresátov odporúča, aby nebol nikdy smutný nad stratou vecí tohto sveta, ktoré i tak skôr či neskôr stratí.  Má smútiť len nad stratami hodnôt, ktoré presahujú do večnosti, a ktoré súvisia so stratou priateľstva s Bohom. Nabáda ho k bdelosti a k modlitbe ľútosti nad takýmito stratami. 

V známom diele Evagria Pontica Antiretikos sa nachádza 76 rôznych druhov smútku, ale všetky sú úplne zbytočné. Tento autor je udivený, nad čím všetkým človek dokáže smútiť, ale skutočný dôvod smútku mu z jeho pozornosti takmer úplne uniká. Podotýka, že skutočnú bolesť duše nad svojimi hriechmi, skutočnú modlitbu ľútosti nevedia vysloviť ústa, ktoré stále lamentujú, ani zbabelé srdce, ktoré nechce priznať svoju vinu.

Modlitba ľútosti sprevádzala mníchov, ktorí sa rozhodli konať dlhoročné pokánia, a ktorí boli presvedčení o tom, že takto najlepšie pracujú na svojej spáse. Inšpiroval ich text apoštola Pavla z listu Kolosanom: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).

Každý hriech sa zapíše do nášho vnútra nesmierne hlboko. Boh nám vždy odpustí spáchaný hriech, keď ho úprimne vyznáme a oľutujeme. I ľudia sú naklonení reagovať podobne. I keď nie všetci, ale v mnohých prípadoch sú ochotní odpustiť previnenia, ak si vinník chybu prizná a poprosí o odpustenie. Avšak naša vlastná prirodzenosť, my sami si nevieme odpustiť. Každý hriech sa totiž zapíše do nášho vnútra akoby hrubými písmenami a my ho nevieme vymazať. Jediným prostriedkom, ako hriechy z nášho vnútra odstrániť, je modlitba ľútosti, dobrovoľné pokánie, pentos. Duchovní autori hovoria o slzách duše, ktoré jediné sú schopné zmazať stopy hriechu, zapísané v našom srdci. 

A na záver ešte jeden celkom praktický pohľad na stratu modlitby ľútosti. Vždy ma prekvapí, keď niektorí praktizujúci veriaci pri sviatosti zmierenia nevedia slovne vyjadriť ľútosť. Tu vôbec nejde o recitáciu formulky, ale o ducha, ktorý je pri tejto sviatosti potrebný. A to je práve pentos, vyjadrenie a modlitba ľútosti. Sme plní falošných smútkov a ľútosti, ale skutočná ľútosť nad našim duchovným stavom nám neraz chýba.

Milí priatelia, využime pôstne obdobie na to, aby sme si osvojili modlitbu ľútosti a aby sme sa naučili rozlišovať, čo by malo byť dôvodom pravého smútku v našom živote.