Peter Dufka SJ (5): Ďakovná modlitba

V duchovnej oblasti je to podobne. I keď z času na čas v rámci modlitieb ďakujeme Bohu za prijaté dobrá, nie vždy slovám modlitby zodpovedá i naše vnútro. Dlhodobá prežívaná vďačnosť nám často chýba.  

Modlitba vďaky vychádza z rovnakého rozpoloženia ako modlitba prosby s tým rozdielom, že jedna hľadí do budúcnosti, druhá do minulosti. Prosba sa sústredí na naše potreby a núdze s pohľadom do budúcnosti, vďaka upriamuje pozornosť na dobrotu prijatých darov.  

Pri modlitbe vďaky nejde natoľko o istú formu modlitby, ale o jej obsah. Akákoľvek forma modlitby môže byť vhodná na to, aby sme do nej vniesli vďačnosť za prijaté dary, spoznanie dobier, ktorých sa nám dostalo. Už v VII. storočí sýrsky spisovateľ Martitio Sahdona pozbieral rôzne formy modlitby, kde píše o osobných a liturgických modlitbách, o speve, o hnutiach duše, o modlitbe tela, o duchovných povzdychoch atď.  Všetky tieto modlitby by sa mali podľa neho odohrávať akoby v atmosfére vďačnosti, to jest podvedomého vnímania minulosti, v ktorej človek zakúsil Božiu dobrotu a štedrosť.  

Každá modlitba by mala obsahovať vďačnosť. Ale čo je vlastne vďačnosť?

Je to udivené uvedomenie si Božej veľkodušnosti, radostný impulz, ktorý nás vedie k uznaniu jeho dobrodení, uctievanie, ktoré vzdávame jeho zvrchovanosti. Vďačnosť ako taká má dva významy: poznávací a aktívny. V poznávacom význame ide o  uznanie návratom mysle k niečomu už známemu. Znamená úlohu pamäti pri spomienke na prijaté dary, ktorých sa nám dostalo, alebo na udalosti, ktoré nás mimoriadne obohatili. Druhý význam vďačnosti je vyjadrený aktívne v daroch za prijaté dobrá.  Tieto dva významy vďačnosti dobre vyjadrujú dve latinské slová: recognitio – uznanie  a compensatio – vynáhrada.

Vďačnosť je podľa sv. Tomáša Akvinského otázkou spravodlivosti. Úlohou cnosti spravodlivosti je dať každému človeku to, čo mu patrí. Do kategórie spravodlivosti spadá i darovanie a vrátenie toho, čo sme dostali. Avšak v mnohých prípadoch sa dlh nedá splatiť, nikdy nebudeme schopní nahradiť dary, ktoré sme prijali od Boha či od rodičov. Nerovnosť medzi dobrodincom a dlžníkom zostáva trvalá. Takto sme voči Bohu zaviazaní povinnosťou nábožnosti, voči rodičom povinnosťou úcty a lásky. Sú to čisto morálne dlhy a nijaký vonkajší zákon ich nie je schopný vyžadovať. Avšak ak tento vnútorný zákon ľudia nerešpektujú, stanú sa z nich pokrivené osobnosti. Existujú totiž morálne dlhy, ktoré musíme vynahradiť, aby sme dosiahli istú ľudskú a duchovnú úroveň.

V dnešnom svete sme svedkami mnohých nespravodlivostí. Spravodlivosť je ideál, o ktorý sa usilujeme. Celkom nás prekvapí, keď zažijeme veľkodušnosť, keď niečo dostaneme nezaslúžene, zadarmo, grátis. Už samotná podobnosť dvoch latinských slov gratis – zadarmo a gratitudo – vďačnosť, naznačuje súvislosť. Vďačnosť by mala byť odpoveďou na dar, ktorý sme dostali. Hovorí sa, že vďačnosť je pamäť srdca.

K dvom latinským slovám, gratis a gratitudo sa pripája i tretie, začínajúce tým istým písmenom,  gaudium – radosť. Je prirodzené, že dar vedie k radosti. Tu sa zdá priam kľúčová schopnosť rozoznať dar, vedieť o ňom, vidieť jeho pozitívny dopad na nás samotných i na naše okolie. Kto dar nevidí, napriek tomu, že ho dostal, nebude nikdy schopný skutočnej vďačnosti a nezažije ani vnútornú radosť. Radosť je takmer vždy sprevádzaná  vďačnosťou. Tichá radosť zohrieva srdce človeka, ktorý si je vedomý daru, ktorý nemusel dostať.                                                               

Zdalo by sa, že vďačnosť bude najľahšou zo všetkých čností. Čo to stojí človeka povedať „ďakujem“ za dobro, ktoré mu niekto spôsobil? Ale nie je to tak. Niekto nevie poďakovať. Prečo? Možno je to dôsledok ukrytej pýchy, ktorá po hriechu prarodičov zanechala stopy v našom vnútri. Básnik George Herbert raz povedal: „Tak veľa si mi dal, Pane. Daj mi, prosím, ešte jednu vec: vďačné srdce!“                           Nedostatok vďačnosti spočíva v tom, že si človek neudržiava živú spomienku srdca na prijaté dobrá, a že zanedbávame skutky vďačnosti. Nevďačnosť najčastejšie pramení z chamtivosti alebo sebectva. Nevďačný človek nevie otvoriť seba alebo svoju ruku k odmene. Považuje za normálne natiahnuť ruku, aby dostal. Niekedy vedome popiera  dary,  ktoré má, a tak potláča akékoľvek pocity vďačnosti, ktoré by sa mohli objaviť v jeho srdci. Takýmto spôsobom riskuje, že sa stane neschopným pociťovať vďačnosť. Jeho srdce sa stane necitlivým a uzavretým voči milostiam, ktoré by mohol prijať. Nevďačný človek predovšetkým ruší puto závislosti a uznania dobra, ktoré sa mu dostalo. Vďačný človek sa cíti zaviazaný a nemá najmenší problém s uznaním závislosti.

Vďačnosť sa teda buduje postupne a má tri stupne.

1.        Prvý stupeň je pozornosť voči prijatým dobrám. Ide o to, aby sme si všimli zdedené, ale i nadobudnuté dary, ktorých sa nám dostalo prostredníctvom rôznych životných okolností. Túto pozornosť voči prijatým darom treba však neustále oživovať, pretože zvyk postupne otupuje. Narcistické uzavretie sa do seba samého bráni otvorenosti voči druhým a citlivosti na dary, ktorých sa im dostalo. Sebaláska nás robí neschopnými veriť v ich štedrosť a predovšetkým v štedrosť Darcu všetkých darov, ktorým je samotný Boh. Pocit vďačnosti si vyžaduje zabudnutie na seba a schopnosť veriť v lásku a dobro.

2. Druhý stupeň vďačnosti spočíva v tom, že srdečne prijímame dobrodenia a nemáme najmenší problém hovoriť o nich. Bez servilnosti a samoľúbosti, vo všetkej úprimnosti. Spomienka na prijaté dobrodenia sa udržuje živá tým, že ich pri vhodnej príležitosti spomenieme. Vďačnosť je spomienkou srdca. V prítomnosti rekapituluje milosti prijaté v minulosti. Aktualizuje minulosť, často tým, že ju idealizuje. Tento proces je normálny, pretože dobrodenia zbavené empirických okolností, za ktorých boli prijaté, spôsobujú blahodarný pocit štedrosti. 

3. Tretím stupňom vďačnosti je snaha vrátiť podľa svojich možností dar za dar. Je dobré dať svojej vďačnosti materiálnu, konkrétnu podobu. Hmotná hodnota daru,  ktorým chceme akoby vykompenzovať prijate dobra, je málo dôležitá, pretože dôležitá je predovšetkým jemnosť gesta a kvalita úmyslu. Kvety natrhané na poli dokonale vyjadrujú vďačnosť malého dievčatka, ktoré daruje svojej matke kyticu.  

Milí priatelia, vo Veľkonočnej oktáve sme si častejšie pripomínali nesmierny dar nášho vykúpenia. Nech nám Veľkonočné obdobie, ale i Nedeľa Božieho milosrdenstva, otvoria oči srdca, aby sme neustále vnímali prijaté dary a aby vďačnosť za ne bola trvalou súčasťou našich každodenných modlitieb[1].

[1] Porov. Raymond Saint-Jean, «Gratitude» in Dictionnaire de Spiritualité XXXIX-XL, Paris 1965, 776-782.