Úcta k Božskému Srdcu vo východných katolíckych cirkvách (3)

Milí poslucháči,

Náš posledný príspevok o úcte k Božskému Srdcu vo východných katolíckych cirkvách bol zameraný na tému duchovného zápasu a očisťovania vlastného srdca. Očistené srdce je disponované na to, aby mysticky priľnulo k srdcu svojho Vykupiteľa  a ustavične mu spievalo pieseň chvály a vďaky. Keďže Kristus je hlavou a Cirkev je jeho telom; telo nemôže žiť bez hlavy, ináč by to bolo len mŕtve torzo, ani Cirkev bez Krista by nebola Cirkvou, 

zmenila by sa na sektu alebo na nejakú firmu či spoločnosť. Kresťan žije z Krista, lebo je s ním jedno, a preto srdce kresťana má byť nevyhnutne spojené so srdcom Krista. Ak svätý Pavol vyznal: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus, mohli by sme v tomto duchu povedať tiež: už nebije vo mne iba moje srdce, ale bije vo mne srdce Krista.

O tejto vzájomnej prepojenosti sŕdc a zjednotení vlastnej vôle s Kristovou vôľou veľmi pekne píše jeden z najväčších byzantských mystikov Mikuláš Kabasilas nasledovne: „Je nevyhnutnou vecou, aby naša vôľa bola zjednotená s vôľou toho, na krvi ktorého máme účasť. Nestačí totiž milovať iba na jednej strane a na druhej byť odporcom; tu milovať a tam byť protivníkom; byť synom, ale hodným pokarhania; byť údom, ale mŕtvym, oddeleným od pravého vínneho kmeňa. Nič mu neprospeje, že bol s ním predtým zjednotený a že sa narodil, lebo nakoniec bude aj tak odsúdený na vyschnutie a na spálenie v ohni.

Preto ten, kto sa rozhodol žiť s Kristom, musí byť spojený s jeho srdcom a s jeho hlavou, lebo z nijakého iného prameňa k nám nebude prúdiť život. A nie je to vôbec možné, ak človek netúži po tom istom, po čom túži Kristus. Je to nevyhnutné, nakoľko je toho človek schopný, aby uskutočňoval svoju vlastnú vôľu vo vôli Krista a aby sa usiloval mať tie isté túžby a tešil sa spolu s ním tou istou radosťou. Zlý človek – ako to on sám vraví – vynáša z pokladu svojho srdca iba zlé veci, kým dobrý človek vynáša z neho to, čo je dobré (Lk 6, 45). Preto mali veriaci v Palestíne jedno srdce a jednu dušu (Sk 4, 32), pretože mali tie isté túžby. Ak teda niekto nežije v jednote s Kristovou vôľou a vedie život, ktorý je v rozpore s jeho prikázaniami, jeho život nie je v súlade s Kristovým srdcom, ale určite je závislý na srdci niekoho iného.“

Táto jednota s Kristom a túžba nikdy sa neoddeliť od neho je veľmi silno prítomná v modlitbách po svätom prijímaní, ktoré sa kňaz po svätej liturgii modlí ako poďakovanie. Jedna z nich, pochádzajúca od sv. Jána Damascénskeho, hovorí: „Bože, Bože môj, plápolajúci a neviditeľný oheň, ktorý napája aj plam svojich anjelov. Ty si mi z nevýslovnej lásky dal za pokrm svoje prečisté telo a tým si mi dal účasť na tvojom božstve skrze prijatie tvojho tela a drahocennej krvi. Prenikni celé moje telo a dušu, všetky moje kosti a spáľ moje hriechy, osvieť moju dušu, rozjasni moju myseľ, posväť moje telo a urob si vo mne príbytok spolu s tvojím požehnaným Otcom i presvätým Duchom, aby som aj ja bol v tebe naveky na prosby tvojej prečistej Matky a všetkých tvojich svätých. Amen.

Ak hovoríme o kulte Božského Srdca vo východných cirkvách , treba zdôrazniť že oficiálny názov tohto sviatku neobsahuje vo svojom názve slovo srdce, nakoľko východnej teológii nie je blízke oslavovať nijaký telesný orgán, ale Božiu lásku ako takú, lásku, ktorá sa vyliala na nás všetkých. Preto aj oficiálny názov sviatku je sviatok Preľúbezného Pána, Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista milujúceho ľudí. Milujúci ľudí je po grécky filántropos, čo staroslovienčina prekladá ako Čelovikoľúbec. Milujúci človeka, ten, ktorý miloval svojich a miloval ich až do krajnosti, teda do extrému, zaslúži si našu kladnú odpoveď: odpovedať na lásku láskou, na jeho túžby našimi túžbami, na jeho vôľu našou vôľou, aby sme sa s ním a v ňom stali jedno, teda aby sme boli jeho živou a dôveryhodnou ikonou v tomto svete.