Spoznávanie Jánovej apokalypsy (8): Božia odpoveď na volanie o pomoc

Drahí poslucháči,

Po opise siedmej kapitoly Knihy zjavenia, ktorá predstavovala krátku vsuvku do opisu siedmich pečatí, sa dostávame k ôsmej kapitole. Tá pokračuje opisom siedmej pečate, ktorá v sebe ukrýva ďalších sedem prvkov – tentokrát sedem anjelov s trúbami.

Nadviažeme na rozprávanie šiestej kapitoly, prerušené označením Božích služobníkov. Duše zabitých volali spod oltára „Dokedy, Pane?“ a pri otvorení šiestej pečate sa králi a mocnári zeme s hrôzou schovali pred blížiacim sa Božím zásahom. Následné otvorenie siedmej pečate sprevádza polhodinové ticho, vyjadrujúce napäté očakávanie 

Božej reakcie na úpenlivé volanie o pomoc. Po ňom sa na scéne objaví sedem anjelov, ktorí dostanú trúby, aby trúbili. V biblickej tradícii trúby sprevádzali dôležité momenty Izraela: začiatok boja, liturgické slávenia aj samotné Božie zjavenie. U proroka Joela a Sofoniáša, ale aj u Pavla, je trúba alebo inak povedané poľnica nástroj, ktorý ohlasuje deň zavŕšenia ľudských dejín.

Skôr ako anjeli začnú trúbiť, prichádza iný anjel a stavia sa pred oltár so zlatou kadidelnicou. Dostáva veľa kadidla, aby ho pridal k modlitbám svätých, čiže Božích verných, a všetko to predniesol pred Božiu tvár. Reakciou na to je Boží súd nad zlom, odvíjajúci sa postupne, znázornený siedmimi trúbeniami, ktorého predohrou je hrmenie, burácanie, blesky a zemetrasenie, typické pre apokalyptickú reč. Oheň z neba ako bezprostredná reakcia na modlitby ľudí, môže predstavovať na jednej strane súd a trest, avšak na druhej strane oslobodenie a záchranu. Boh reaguje čiastkovými súdmi, až kým nepríde k definitívnemu odsúdeniu zla. Tretina stvorenia zasiahnutého rozličnou ničivou silou označuje ohraničenie zla. Kým prorok Zachariáš hovorí o zničení dvoch tretín zeme, Kniha zjavenia obracia pomer a hovorí o jednej tretine, ktorá bude zničená, kým dve tretiny ostanú zachránené. V opise trúbení môžeme vidieť egyptské rany, ktorými Boh bil tých, ktorí utláčali jeho ľud a ktoré predchádzali vyvedeniu ľudu z Egypta.

Kapitola opisuje rozličné „katastrofy“, ale toto slovo netreba chápať s negatívnym významom, ako sme všeobecne zvyknutí. „Katastrofa“ doslova znamená radikálnu zmenu, absolútnu novosť, ktorá je tu znázornená kozmickým prevratom. Katastrofy tejto kapitoly sa často mylne spájajú s opisom konca sveta, avšak Boží súd nad zlom sa neodohráva až na konci ľudských dejín, ale v samotnej smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Boh v udalostiach Veľkej noci odsúdil zlo a zvíťazil nad ním, a tým priniesol svetu absolútnu novosť vzťahu s ním, znázornenú kozmickým prevratom sveta.

Tretie trúbenie predstavuje pád veľkej hviezdy, horiacej ako fakľa. Jedná sa o akési spätné rozprávanie, akoby Ján pripomínal, kto môže za zlo vo svete. V židovskej predkresťanskej tradícii existovala náuka a páde anjelov, ktorí po páde na zem začali zvádzať ľudí na hriech. Tu ide o padnutého anjela menom Absinthos, po slovensky Palina, ktorý bol z neba zvrhnutý na zem. Palina je rastlina, z ktorej sa robil povestne známy horký nápoj a tu označuje horkosť utrpenia. Jeho pád na zem má za následok zhorknutie vôd, od ktorých zomiera mnoho ľudí. Ľudsky nebolo možné vyslobodiť sa z následnej nadvlády zla, ktoré sa vo svete rozmohlo, mohol to urobiť iba mocný Boží zásah.

Štvrté trúbenie, ako posledné opísané v tejto kapitole, privádza na scénu orla, ktorý letí stredom neba a volá trojité „beda“. Napriek nepriaznivej situácii vo svete poznačenom hriechom, ľud naďalej očakáva vyvrcholenie Božieho spásneho konania, ktoré ešte má prísť vo svojej plnosti.

Text Jánovej Apokalypsy sa nevyhráža ľudstvu rôznymi prírodnými katastrofami v zmysle nešťastí, ktoré by mali prísť na konci časov, ale používa tradičný jazyk pre opis Pánovho dňa, rozhodného a definitívneho, ktorý ohlasovali proroci a ktorý sa naplnil vo smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. On porazil nepriateľské mocnosti prostredníctvom vlastnej obety na kríži a prostredníctvom vyliatia vlastnej krvi, nie krvi svojich nepriateľov. Napriek porážke zla, toto ešte vo svete pôsobí s obmedzenou mocou, kým nebude definitívne odsúdené na konci časov. Dovtedy ešte musí Cirkev vydávať svetu svedectvo a tým konať svoju prorockú úlohu. O tom sa dočítame v nasledujúcich kapitolách.