Peter Dufka SJ (7): Modlitba srdca

Pre dnešného technicky zameraného človeka nie je ľahké porozumieť, čo z hľadiska antropológie výraz srdce znamená. Nemá nič spoločné so sentimentálnosťou alebo afektovanosťou, ale ide o centrum človeka, z ktorého vychádza všetko to, čo neskôr nadobudne podobu konkrétnych činov. 

K modlitbe srdca je potrebné kultivovať duchovné city, vďaka ktorým človek poznáva  a  smeruje k Bohu.    

1. Duchovné city  

Pri akejkoľvek modlitbe vnímame rozdiel medzi činnosťou mysle a činnosťou srdca. Činnosť mysle a rozumu sa nikdy nezaobíde bez rozptyľovania a nedostatku sústredenosti, na ktoré si dnes sťažuje nemálo ľudí.  

Ak sa nám však podarí do modlitby zapojiť srdce, situácia sa zmení. Rozptýlené, utekajúce myšlienky zrazu pominú a človek je oveľa viac vtiahnutý do modlitby, do toho, čo sa odohráva v jeho srdci. Tu už nejde len o recitované slová, ale oveľa viac  o city či akési povzdychy srdca, nasmerované k Bohu. Je to niečo podobné, ako keď prežívame hlboký smútok alebo intenzívnu radosť. Bez toho, aby sme chceli, táto emócia nás prenikne do takej miery, že nám myšlienky prestanú utekať. Všetko, čo sa odohráva okolo nás, čo počúvame alebo vidíme, je akoby v tieni nášho citového rozpoloženia. Podobne je to i pri modlitbe srdca. Srdce je preniknuté duchovným citom a všetko, čo sa odohráva okolo nás, čo  počujeme alebo vidíme, je v tieni tohto citu, ktorý je nasmerovaný na Boha.   

Pri modlitbe má byť ľudský duch vedený Božím Duchom, ktorý prebýva v čistom srdci človeka. Boží Duch vedie človeka k tomu, aby videl skutočné potreby spoločnosti, v ktorej žije, ale i svoje vlastné potreby. Podľa Sv. Písma Duch nám prichádza na pomoc v našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť (porov. Mt 20, 22).  

Modlitbu srdca charakterizuje jednota medzi Božím Duchom a srdcom. Ak sú Duch a srdce od seba oddelené, ak srdce človeka príliš lipne k pozemským veciam, takéto srdce nebude nikdy schopné duchovných citov pri modlitbe.   

Teofan Zatvorník, keď chcel vyjadriť duchovné city srdca, použil príklad divadla. Ak divadelník recituje svoju úlohu mimo scény, jeho recitácia má len študijný charakter. Ale keď vyjde na javisko, nestačí len recitovať naučené frázy. Treba sa do danej úlohy úplne vložiť. Toto nie je činnosť len rozumu alebo pamäti, ale celého človeka, ktorú vyjadruje slovo srdce. Preto je srdce považované za centrum človeka, za stred jeho existencie. Človek je taký, aké je jeho srdce.

2. Poznávanie srdcom

Pojem srdce zahŕňa v sebe istú formu poznania, ale veľmi odlišnú od racionálneho poznania. Je to úplne osobné poznanie, ktoré funguje nie na princípe intelektuálnej a racionálnej činnosti. Výkon intelektu má svoj odraz v rozlišovaní medzi pravdivým a nepravdivým, dobrým alebo zlým, užitočným alebo škodlivým. Racionálne uvažovanie oddeľuje tieto dva póly s presnosťou, ale aj s neosobným chladom a odstupom. Gréci na túto činnosť intelektu používali výraz diacrino, oddelenie jedného od druhého.

Ľudské srdce tiež poznáva a rozlišuje. Súhlasí, alebo nesúhlasí, odlišuje  dobré od zlého, avšak robí to osobne, zainteresovane. Nepopiera racionálne fakty, ale necháva  priestor i pocitom a intuícii. Zachytáva akési vnútorné našepkávanie, dojem ktorý zanechá daná osoba. I na tento druh poznávania a rozlišovania mali Gréci svoj výraz: dokimazo, čo znamenalo oťažkanie, posudzovanie, preskúmanie. Toto hodnotenie skutočnosti sa prejavuje množstvom dojmov, ktoré srdce zachytáva a rozlišuje.

Poznávanie srdcom patrí do kategórie vyšších poznávacích schopností. Kardiognózia, ktorú mal napríklad sv. Páter Pio, patrí do tejto kategórie poznania. Tento svätec vedel presne, čo sa odohráva v srdciach ľudí, ktorí ho navštevovali, a čítal z ich srdca ako z otvorenej knihy.   

Preto jednou z podmienok duchovného vodcu bolo poznávanie srdcom, čo je jeden z účinkov modlitby srdca. Zdravá zásada duchovného sprevádzania bola obrátiť sa s prosbou o radu iba na človeka, ktorý praktizuje túto modlitbu.    

3. Pohyb srdca

Srdce človeka je v neustálom pohybe, je v stave ustavičného vnímania, prehlbovania či opotrebovania podnetov. Srdce môže otupieť, môže sa uzavrieť pred istým druhom vnemov, ktoré sa zo zaujímavých stanú všednými a nič nehovoriacimi. I vznešená vec či osoba môže človeku zovšednieť a viac sa už nedotýkať jeho srdca. Avšak i zdanlivo nepatrná vec či osoba môžu v ňom vyvolať silnú rezonanciu, hnutia srdca. I na nepatrné podnety môže srdce človeka reagovať. A presne o toto ide pri modlitbe srdca. Akýkoľvek nepatrný podnet je schopný pohnúť citlivé srdce človeka smerom k Bohu. Všetko, čo zarezonuje v srdci citlivého človeka, nezostane len v horizontálnej rovine, nezostane na úrovni kritiky či komentára, ale je takmer automaticky predkladané Bohu.

A tak srdce nie je len prijímačom udalostí, ale všetko prijaté vie premeniť na modlitbu. Srdce podnecuje a motivuje človeka. Veľké veci sa nedajú dosiahnuť len silnými vôľovými vlastnosťami. Je potrebný i pohyb srdca. Stačí si všimnúť, ako rýchlo človek dosiahne to, čo má rád. Sila, ktorá uvádza vôľu do pohybu, pochádza zo srdca, a pretože vychádza z tohto miesta, je už samotnou modlitbou. 

Milí priatelia, modliť sa srdcom neznamená recitovať naučené formulky. Znamená zapojiť do našej modlitby srdce, ktoré oplýva duchovnými citmi, pravdivo poznáva a pohýna človeka k Bohu[1].

[1] Porov. Tomáš Špidlík, Il Cuore e lo Spirito: La dottrina spirituale di Teofane il Recluso, Città del Vaticano 2004, 47-68.