Deti na Ukrajine sa vrátia do školy napriek bombám

Svitlana Dukhovych – Vatican News

Deti v školských laviciach v triede. Tento zdanlivo známy obraz vyvoláva dnes na Ukrajine zvláštne emócie, najmä ak ide o deti v blízkosti bojových oblastí. Mnohé ukrajinské deti, dospievajúci a mladí ľudia boli o túto možnosť pripravení najprv pandémiou a potom vojnou. Takže keď sa pre nich opäť otvorí šanca študovať - nie online, ale prezenčne - znamená to, že život, alebo aspoň jeho dôležitá časť, sa vracia do normálnych koľají.

Málokto možno očakával, že uvidí fotografiu detí sediacich v školských laviciach v Záporoží, čo je asi 30 km od bojovej línie. Fotografia vznikla 17. augusta 2024, keď Mons. Maksym Ryabukha, pomocný biskup gréckokatolíckeho exarchátu v Donecku, slávnostne otvoril prvú triedu katolíckej školy Dona Bosca, ktorá bude pôsobiť pri farnosti Panny Márie Ustavičnej pomoci. Práve farár o. Roman Vovk bol iniciátorom tejto myšlienky, ktorú realizuje spolu so svojou komunitou. O tejto iniciatíve a plánoch ďalšieho rozvoja školy hovorí v rozhovore pre vatikánske médiá.

Otec Roman Vovk vo farnosti Matky Ustavičnej pomoci v Záporoží

Vytváranie možnosti komunikácie pre deti

Na vysvetlenie toho, čo podnietilo otvorenie triedy, o. Roman pripomenul príklad dvoch chlapcov, ktorí navštevujú mimoškolskú triedu pre deti vo farnosti: „Až tam zistili, že sa už dva roky učia v tej istej triede, ale keďže vyučovanie prebieha výlučne online, nikdy predtým sa nestretli. To, ako zdôraznil kňaz, svedčí o tom, že deti nemajú možnosť vzájomne komunikovať“.

„V našom detskom centre je veľa aktivít,“ - povedal o. Roman, - „vrátane hudby, tanca, fitnes, umenia atď. Celkovo v súčasnosti navštevuje rôzne kurzy viac ako štyristo detí. Máme tu aj materskú školu a tento rok deti z najväčšej skupiny opustili škôlku a mali by nastúpiť do školy, ale v Záporoží sa vyučuje takmer výlučne online, pretože najprv bola pandémia a teraz je vojna a deti už do školy nechodia.“

Kňaz poznamenáva, že to boli samotní rodičia, ktorí ho požiadali, aby našiel spôsob, ako pre ich deti zorganizovať „skutočnú“ školu. V minulom roku, aby sa zabezpečila väčšia bezpečnosť pre deti po vyučovaní, farnosť začala stavať úkryt, a keďže bolo vidieť, že by mohol byť hotový do septembra tohto roku, rozhodlo sa zriadiť aj skutočnú triedu a otvoriť zápis do prvého ročníka. „Takže od septembra,“ vysvetľuje, „sa 25 zapísaných detí bude môcť normálne vzdelávať v reálnom živote, so skutočným učiteľom, budú mať možnosť komunikovať naživo a predovšetkým v bezpečnom priestore“.

Aktivity s deťmi vo farnosti Matky Ustavičnej pomoci v Záporož

Nezvyčajný nápad v čase vojny

Gréckokatolícky kňaz hovorí, že prvá základná škola, ktorá začne fungovať v septembri, bude prvým krokom pri budovaní katolíckej školy, o ktorej vždy sníval a ktorú už začal realizovať. „Uvedomil som si, že na východnej Ukrajine je veľmi potrebná katolícka škola,“ hovorí, „a minulý rok sme kúpili pozemok v blízkosti našej farnosti. Mala by to byť plnohodnotná škola, ktorá bude poskytovať kompletné vzdelanie už od predškolského veku. Tento rok sme pomaly začali s prácami. Je to vlastne veľmi náročná vec, pretože výstavba je vždy drahá záležitosť. Potrebujeme podporu a teraz, keď niekomu povieme, že začíname stavať školu v Záporoží, povedia nám: „Vy ste divní“. Ale uvedomujem si, že keď sa vojna skončí, budeme potrebovať kvalitné školstvo, ktoré bolo príliš dlho ničené, najprv Kovidom a teraz vojnou. Agresor neustále odpaľuje rakety na vzdelávacie inštitúcie: mnohé boli poškodené a iné úplne zničené. Preto budeme zajtra určite potrebovať školy a škola sa nedá postaviť za jeden deň. Budujeme teda pre budúcnosť“.

Otec Roman dúfa, že súčasní žiaci prvého stupňa budú môcť pokračovať vo vzdelávaní v novej škole a dokončiť štúdium: „Myslím, že to zvládneme. Neviem ako, ale veľmi v to verím. Myslím si, že Boh nám určite pomôže“.

Deti zo Záporožia

Ukrajinský kňaz hovorí, že v Záporoží stále žije veľa rodín s deťmi. „Ak na začiatku rozsiahlej invázie niektorí miestni obyvatelia odišli, na druhej strane,“ uvádza, „do mesta prišlo veľa ľudí z okupovaných území (Melitopol, Berdiansk, Prymorsk, Enerhodar a iné). Prišli do Záporožia v nádeji, že sa čoskoro vrátia, pretože všetci si mysleli, že to nebude trvať dlho“.

Hoci posledných niekoľko mesiacov je v Záporožskej oblasti pokojnejšie ako predtým, neustále hrozí nebezpečenstvo ostreľovania, pretože bojová línia je veľmi blízko a najviac trpia deti. Otec Roman hovorí, že niektoré z nich reagujú menej bolestivo, iné tvrdo. Niekedy sa boja pohnúť aj na pár krokov od dospelých alebo majú silné reakcie na ostré zvuky na ceste, napríklad na hluk motorky. „Toto vidíme teraz,“ hovorí kňaz, „a je ťažké povedať, ako veľmi to ovplyvní psychiku detí, aké to bude mať následky. Ale môžem s istotou povedať, že to pre ne nie je ľahké“.

Život v tejto situácii nie je ľahký ani pre dospelých. Sám otec Roman hovorí, že od začiatku rozsiahlej vojny nemal ani jednu dovolenku a mimo svojho exarchátu vycestoval len niekoľkokrát pracovne. „Musím sa priznať, že na jednej strane mi rozum hovorí: ‚Musíš si oddýchnuť‘, ale na druhej strane som to z rôznych dôvodov ešte nedokázal urobiť, pretože cítim, že musím byť prítomný tu a teraz. Nejako sa mi to darí“. Pomáha mu liturgia, modlitby, komunikácia s ľuďmi, so samotnými deťmi, ktoré „im v tomto temnom čase vojny rozdávajú úsmevy“. „Uvedomujete si,“ pokračuje, „že ich detstvo sa vôbec nedá odložiť na neskôr, a tak sa im snažíme ponúknuť možnosť prežiť aspoň kúsok ich detstva. Pomáha im to psychicky sa adaptovať a človek si uvedomí, že si oddýchne po tom, ako bude čeliť výzve tejto fázy“.

Povolanie slúžiť ľuďom, ktorí túžia po Božej láske

Otec Roman Vovk začal svoju službu v Donecku v roku 2001, keď boli tieto územia súčasťou Kyjevsko-vyšehradského exarchátu, ktorý neskôr vytvoril ďalšie štruktúry vrátane Donecko-harkovského exarchátu, ktorý sa zasa neskôr rozdelil na Charkovský a Donecký exarchát. Gréckokatolícky kňaz pôsobil v Donecku do polovice roka 2014, keď ho vojna prinútila mesto opustiť. Na západnú Ukrajinu, odkiaľ pochádza, sa už nevrátil, ale rok a pol slúžil v Kryvom Rohu a od roku 2016 je farárom v Záporoží, kde žije so svojou rodinou, manželkou a štyrmi deťmi.

Na vysvetlenie svojho rozhodnutia zostať v takejto ťažkej oblasti kňaz poznamenáva: „Pochádzam zo Ľvovskej oblasti, moja manželka je z Ivano-Frankovska (západná Ukrajina) a štyri naše deti sa narodili v Donecku. Nevieme, čo bude s ich rodným mestom, ale keď som v roku 2000 prišiel zo západnej Ukrajiny do Donecka, videl som tam veľa ľudí túžiacich po Božej láske a rozhodol som sa, že tam zostanem. Stále nemám pocit, že som urobil to, čo som mal a chcel urobiť“.

Keďže nebezpečenstvo bombardovania v Záporoží je stále vysoké, opýtali sme sa otca Romana, či hovoril s obyvateľmi o možnosti odchodu z mesta. Odpovedal, že toto rozhodnutie robí každá rodina sama za seba. Uviedol svoj osobný príklad: keď vypukla plná vojna, jeho manželka a deti odišli do Ľvovskej oblasti, zostali tam tri mesiace a potom sa vrátili do Záporožia, pretože nechceli byť ďaleko od manžela a otca. „Sme rodina,“ povedali mu, „a musíme zostať spolu. Ak zostaneš ty, my zostaneme s tebou“.

Preklad Martin Jarábek