Turínsky arcibiskup o Ecclesiam suam: Objavme hodnotu dialógu

Antonella Palermo – Vatican News

Posolstvo Pavla VI. je „aktuálne aj v dnešnom svete“. Uviedol turínsky arcibiskup Roberto Repole v rozhovore pre vatikánske médiá pri príležitosti 60. výročia prvej encykliky Montiniho pontifikátu „Ecclesiam suam“.

Čo bolo najväčšou zásluhou encykliky Pavla VI. v čase jej vzniku?

Encyklika bola napísaná v čase, keď sa v Ríme konal Druhý vatikánsky koncil, ktorý bol podľa veľkého teológa Karla Rahnera prvým koncilom Cirkvi „o Cirkvi“. Zdá sa mi, že hlavnou zásluhou dokumentu Pavla VI. bolo zameranie sa na sebavedomie Cirkvi, teda na skutočnosť, že je predovšetkým tajomstvom, že patrí do Božieho spásonosného plánu pre ľudstvo. Zároveň bolo zásluhou dokumentu zdôraznenie štrukturálneho poslania Cirkvi vo svete a túžba viesť dialóg so súčasným svetom, poznačeným modernosťou, voči ktorej Cirkev v minulosti zápasila. Tieto dva aspekty už anticipujú niektoré hlavné témy dvoch veľkých konštitúcií Druhého vatikánskeho koncilu, ako sú Lumen gentium a Gaudium et spes.

Ako bola encyklika prijatá?

Povedal by som, že bola prijatá v širšom rámci vnímania tém Druhého vatikánskeho koncilu. Určite sa v encyklike objavili prvky, ktoré boli veľmi nové, napríklad skutočnosť, že poslanie Cirkvi sa musí uskutočňovať podľa pravidiel dialógu, pretože spôsob, akým sa Boh zjavuje človeku, je práve dialóg. Bola to novinka v porovnaní s niektorými spôsobmi nedávnej minulosti, ktoré sa možno nie vždy vyznačovali touto, dá sa povedať, sympatiou Cirkvi so svetom.

Vo svetle tohto textu, mení skúsenosť synody súčasnú Cirkev a akým spôsobom?

Zdá sa mi, že skúsenosť aktuálnej synody môže dať väčšie povedomie o tom, čo je Cirkev, keď sa nesleduje ľahkovážna rétorika súčasnosti. Ako som už povedal, Pavol VI. v Ecclesiam suam zdôraznil, že vedomie Cirkvi o sebe samej spočíva v tom, že je tajomstvom, že súvisí s Kristom, ktorý posiela svojho Ducha. V niektorých pasážach dokumentu sa zdôrazňuje, že medzi Kristom a jeho Cirkvou existuje dôverné puto, bez ktorého nemožno pochopiť, čo je Cirkev. Zdá sa mi, že dnes ide o to, aby sme toto všetko znovu objavili a že toto puto je aj základom väzieb medzi rôznymi cirkevnými subjektmi, väzieb ani nie tak sympatií, protichodných síl, rôznych videní vecí, ako väzieb bratstva v Kristovi, a to na všetkých úrovniach. Ak by to tak nebolo, myslím si, že pod klobúk „synodality“ by sme mohli dať mnohé veci, ktoré nemajú nič spoločné s povahou Cirkvi.

Keď hovoríte o „ľahkej rétorike okamihu“, čo máte na mysli?

Myslím práve na to, že dnes všetci hovoria o „synodalite“, ale niekedy za synodalitu považujú to, čo so synodalitou Cirkvi nemá nič spoločné. V kontexte, akým je súčasný kontext západnej civilizácie, kde sme všetci ovplyvnení individuálnymi právami, a už vôbec nie sociálnymi právami, môže vzniknúť nebezpečenstvo, že sa za „synodalitu“ bude vydávať napríklad mentalita, ktorá nemá so synodalitou Cirkvi vôbec nič spoločné.

„Náprava chýb členov Cirkvi“ bola jednou z hlavných obáv vyjadrených v encyklike. Aké sú podľa vás dnes najrozšírenejšie chyby?

Povedal by som, že nedostatky sú rovnaké ako vždy, ale zároveň nadobúdajú charakteristiky spojené s dobou, v ktorej dnes žijeme. Teológ Yves Marie-Joseph Congar v komentári k textu Druhého vatikánskeho koncilu o misii povedal, že v nás je vždy niečo neevanjeliové, čo treba obrátiť. Zdá sa, že je užitočné pripomenúť si túto úvahu aj na tomto mieste. Možno je koreňom nedostatkov členov cirkvi proces obrátenia, ktorý nie je dovŕšený. Ak by som mal povedať, ako sa to prejavuje dnes, povedal by som, ak sa pozrieme najmä na Západ, že neschopnosť obrátiť sa sa prejavuje v tom, že sa viera považuje za samozrejmosť v čase, keď sa už viera nepovažuje za samozrejmosť, že sa neberie dostatočne vážne potreba prehlbovania a duchovného napredovania zo strany veriacich. Niekedy sa prejavuje v nedostatočnej dôvere, že Kristov Duch naďalej prebýva v Cirkvi aj dnes: súčasná doba nie je nevyhnutne dobou úpadku. Opäť: prejavuje sa v tom, že aj v Cirkvi preberá mentalitu dnešného komunikačného sveta, ktorý nie je ani tak dialogický, ani dialektický, ale často založený na vzájomnom očierňovaní. V tomto ohľade možno v dnešnom svete opäť oživiť náuku Pavla VI.

To, čo Pavol VI. v encyklike viackrát zdôrazňuje, pokiaľ ide o vzťah Cirkvi so svetom, je „veľmi namáhavý záväzok“, ku ktorému je Cirkev sama povolaná, aby našla rovnováhu medzi nebezpečenstvom, že sa stratí v prispôsobovaní sa zvyklostiam a mysleniu svetského prostredia a rizikom, že sa uzavrie do akéhosi odmietania dialógu, do ktorého sa uzavrie zo strachu, že sa rozplynie v neužitočnom napodobňovaní. Stručne povedané, rozlišovanie, ale nie oddeľovanie: čo to dnes znamená?

Zdá sa mi, že to znamená neprispôsobiť sa určitej súčasnej mentalite, podľa ktorej sú identity nevyhnutne protikladné. Je iste pravda, že zdôrazňovanie identít môže viesť ku konfliktným situáciám a odcudzeniu jedných od druhých, ale keď sa to stane, musíme si položiť otázku, či téma identít bola dobre nastavená a či sa skôr nestretávame s paródiou skutočných identít. Pravá identita je vo svojej podstate dialogická. Aby mohol existovať dialóg, musí zároveň existovať aj identita. Zdá sa mi, že v Cirkvi musíme obnoviť toto vedomie: máme identitu, ktorá nevychádza z nás samých, ale z Kristovho evanjelia, o ktorom sme povolaní svedčiť vo svete. To nás neodporuje svetu, naopak, dáva nám to pocítiť, že sme v službe ľudstva a štrukturálne vo vzťahu so všetkými ženami a mužmi, s ktorými žijeme.

Apoštolát, ako napísal Pavol VI. v Ecclesiam suam, nemôže robiť dvojznačné kompromisy so zásadami myslenia a konania, ktoré musia kvalifikovať naše kresťanské vyznanie. Kde v dnešnej Cirkvi nachádzate tieto dvojznačnosti?

Ako som už povedal, k dialógu s modernou dobou sme prišli trochu neskoro. V tomto zmysle bola encyklika Pavla VI. skutočne priekopnícka, pomohla Cirkvi svojej doby, pretože ju vrátila na cestu dialógu s modernou dobou, v rámci ktorej sa má ohlasovať evanjelium. Zdá sa mi, že toto oneskorenie môže dnes vysvetliť jemný, nevedomý pocit viny z toho, že sme boli nekritickí voči niektorým postojom modernej doby, ktoré sú v rozpore s evanjeliom. Existuje mnoho veľmi krásnych aspektov súčasnej doby, ktoré majú príchuť evanjelia. Napríklad kultúra práv, úcta k osobám, vyšší zmysel pre spravodlivosť, rovnaká dôstojnosť všetkých osôb, zmysel pre subjekt, slobodu... Verím, že sú to hodnoty, ktoré nám súčasnosť vrátila, ale nie sú až také cudzie kráse evanjelia. Môžu však existovať aj deformácie pokroku, na ktoré sa Cirkev musí vždy pozerať s evanjeliovým rozlišovaním. Myslím si, že dnes sa považuje za samozrejmosť napríklad to, že racionalita je len technicko-vedecká, čo redukuje svet na dusivý funkcionalizmus.

Šíria sa trendy, ktoré sú veľmi v móde a ktoré vedú, často aj kresťanov, k tomu, že hľadajú čoraz viac foriem spirituality odtrhnutej od návštevy kostola, kontaktu s nadprirodzenom bez cirkevných štruktúr. Ako možno tieto javy vysvetliť?

Na jednej strane sa treba vždy pýtať na obsah, ktorý sa vedie k hľadaniu transcendencie a spirituality. V kresťanstve je transcendencia otvorením sa Kristovi, ktorý je Božím Synom, ale zároveň naším bratom, preto stretnutie s Bohom nevyhnutne prechádza cez stretnutie s naším bratom. Stretnutie s Bohom a skúsenosť Cirkvi teda nemôžu byť dve protikladné veci. Keď si myslíme, že môžeme obísť Cirkev kvôli bezprostrednejšiemu stretnutiu s Bohom, mali by sme si položiť veľkú otázku: Aká je Božia tvár, ktorú by sme mali stretnúť? Na druhej strane, a v tom spočíva celý význam Druhého vatikánskeho koncilu, je pravda, že Cirkev sa musí vnímať ako tajomstvo, že je miestom Božej prítomnosti, nástrojom stretnutia Krista s človekom. Tu si naozaj potrebujeme neustále spytovať svedomie: nakoľko naše štruktúry a naše spôsoby realizácie kresťanského spoločenstva, diecézy, farnosti vedú iných k prežívaniu stretnutia s Kristom ako centra všetkého? Nakoľko sú to skôr miesta, kde sa niečo robí, kde sa ľudia stretávajú kvôli nejakej potrebe, ale nie okolo toho oporného bodu, ktorým je Kristus? Musí nás viesť k uvažovaniu skutočnosť, že veľa ľudí dnes hľadá odpovede na svoju túžbu po duchovnosti mimo Cirkvi: často nie sú postavení do pozície, aby vnímali, že Cirkev vlastní nesmierne duchovné bohatstvo.

V Ecclesiam suam hovorí pápež Montíni o pokoji. Uvádza, že musí byť „slobodný a čestný“: jednoznačne odsudzuje ako zločin a skazu agresívnu, dobyvačnú alebo panovačnú vojnu. Je to veľmi aktuálne označenie...

Povedal by som, že áno. Hovorí nám, že s agresiou a násilím sa nikam nedostaneme. Hovorí nám, že hľadanie mieru musí byť zároveň hľadaním spravodlivosti. Rovnako ako nám hovorí, že hľadanie mieru musí nájsť aj cesty zmierenia a milosrdenstva, pretože vojny zanechávajú dedičstvo krutých rán. Zdá sa mi, že toto posolstvo sa týka nielen makrosveta, ale aj našich malých svetov. Nakoniec je to pozvanie: vojna sa vždy začína v ľudských srdciach, existujú hnevy, nepriateľstvo, nenávisť, ktoré možno pestovať aj bez toho, aby patrili ku krajinám, ktoré sú vo vojne. Zaráža ma, ako sa v našich spoločnostiach, hoci formálne žijúcich v mieri, ukrýva toľko foriem nenápadného násilia. Snaha o mier nemôže byť sloganom, ale záväzkom všetkých, ktorí po ňom skutočne túžia.

Petrov primát nemá byť prvenstvom duchovnej pýchy a ľudskej nadvlády, čítame opäť v encyklike, ale prvenstvom služby. Pápež František nám to dokazuje vo svojom pontifikáte... Ako hľadíte na ekumenické výzvy spojené aj s naliehavou témou mieru?

Je to mimoriadne aktuálna téma, pretože rozdelenie cirkví nepomáha pochopiť, že ľudstvo je povolané kráčať v znamení jednoty a bratstva. Ak sú už cirkvi rozdelené medzi sebou, chýba im znamenie spoločenstva, ku ktorému sú povolané. Ekumenickú cestu je dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebné pociťovať ako životne dôležitú a naliehavú, ak má Cirkev priniesť svoj nevyhnutný evanjeliový príspevok k jednote ľudstva a k mieru.

Preklad Martin Jarábek