Biblické postavy (17): Boh v knihe Genezis 1-11. (I. časť)

Od dvanástej kapitoly až do svojho konca sa kniha Genezis venuje patriarchom Abrahámovi, Izákovi, Jakubovi a ich rodinám. Životy jednotlivých praotcov na seba vzájomne logicky i chronologicky nadväzujú a veľká časť Prvej knihy Mojžišovej tak pôsobí ako kompaktná rodová sága. Prvých jedenásť kapitol knihy Genezis však zjavne vykazuje iný literárny charakter. Na prvý pohľad sa síce môže zdať, že aj príbehy o stvorení, o páde človeka, o potope a o stavbe babylonskej veže predstavujú akúsi časovo usporiadanú prehistóriu ľudstva. Účelom týchto stránok však nie je dejepisné zhrnutie udalostí v prvých desaťročiach či storočiach po vzniku sveta. Ich pisatelia nie sú historici ani prírodovedci, ale teológovia. Nehľadajú odpovede na otázky, čo sa kedysi „na počiatku“ stalo a ako sa to odohralo.

Ich zámerom je objasniť, prečo sa dištancujú od dominantnej kultúry a mentality starovekého Blízkeho východu, a kto je Boh, ktorému veria a ktorého uctievajú. Akého Boha teda vyznáva Izrael? Akého Boha predstavuje Biblia, či presnejšie prvých jedenásť kapitol knihy Genezis?

Boh nie je v prvých riadkoch prvej biblickej knihy nijako uvedený. Nespomína sa jeho meno, nepopisuje sa jeho podoba a neuvádza sa žiadne miesto jeho pobytu. Popis jeho vzniku či zrodenia vôbec neprichádza do úvahy. Jeho existencia je samozrejmá. Už tieto skutočnosti sú v kontraste s tým, čo podávajú mezopotámske mýty o pôvode sveta. Tam sa počíta s predchádzajúcou existenciou akýchsi prvotných živlov, pričom božské bytosti medzi sebou bojujú. Z tela porazenej a zabitej božskej bytosti následne vzniká zem. Boh Biblie nepoužíva žiadny predchádzajúci materiál. Jeho pôsobenie nepredpokladá likvidáciu nejakého konkurenta. Božiu aktivitu popisuje výnimočné sloveso bara – „stvoriť“, ktoré v Biblii neprináleží žiadnemu inému subjektu. K tomu, aby z ničoho povstali nové skutočnosti, biblický Boh nepotrebuje s nikým a s ničím zápasiť; postačuje mu jediné slovo: „Buď...“

Prvým produktom aktivity Stvoriteľa je svetlo (porov. Gen 1,3). Striedanie svetla a tmy, noci a dňa je to, čím je definované plynutie času. Na prvom mieste teda Boh určuje časovú dimenziu stvorenej reality. Priestorové danosti prichádzajú na rad až následne (porov. Gen 1,7-10). Čas, stvorený skôr ako priestor, má teda prioritu. Z hľadiska ľudu, ktorý bol nútený opustiť svoj domáci región Judského pohoria a bol svedkom toho, ako nepriateľské vojsko pustoší posvätné priestory jeho chrámu, nesú hneď prvé riadky príbehu o stvorení veľmi dôležité teologické posolstvo. Izrael prostredníctvom nich vyznáva, že jeho Boh nie je limitovaný múrmi sakrálnych stavieb. Jeho moc sa neobmedzuje na jedno konkrétne územie. Biblický Boh, Boh Izraela je Pánom času a na akomkoľvek teritóriu – domácom či nepriateľskom – je svojmu ľudu nablízku. Jeho blízkosť netreba hľadať v monumentálnych a oslnivých chrámoch, ale vo všetkých, i zdanlivo bezvýznamných či dokonca nepriaznivých dejinných udalostiach.

Je zvláštne, že slnko, mesiac a hviezdy sú stvorené až uprostred týždňa, na štvrtý deň (porov. Gen 1,14-18). Logicky by predsa mali povstať súčasne so svetlom, hneď v prvý deň. Ony predsa určujú plynutie času, striedanie tmy a svetla, noci a dňa, mesiacov a rokov. I tento detail má svoj význam. V Babylonskej ríši sa ako tri hlavné božstvá uctievali Aštarta – znázorňovaná hviezdou, Sin – mesiac a Šamaš – slnko. Ak teda biblický príbeh zaraďuje vznik nebeských telies doprostred týždňa, dáva tým najavo, že to, čo sa v dominantnej kultúre uctieva ako najvyššie božstvá, je v skutočnosti iba súčasťou mnohorakého Božieho stvorenia.

Polemické podtóny nesie aj stvorenie človeka. Podľa akkadských a asýrskych textov je obrazom božstva panovník, kráľ. Biblia však prisudzuje túto dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Naviac, podľa mezopotámskych mýtov bohovia tvoria ľudstvo s cieľom zabezpečiť si pracovnú silu, ktorá by im obrábala pôdu a zabezpečovala obživu. V Biblii je to naopak Boh, kto dáva pokrm človeku (Gen 1,29).

Boh teda na prvých stránkach knihy Genezis vystupuje nielen ako Stvoriteľ sveta i všetkých živých organizmov, ktoré ho obývajú, ale tiež ako pôvodca a garant ľudskej slobody a dôstojnosti.