Peter Dufka SJ (11): Modlitba sv. ruženca

Medzi modlitby, ktoré najviac napomáhajú  rastu duchovného života, možno nepochybne zaradiť modlitbu sv. ruženca. Je to nenáročná modlitba, ktorá podľa niektorých názorov charakterizuje nevzdelaných a jednoduchých ľudí, ale práve opak je pravdou. Modlitba sv. ruženca  zušľachťuje srdce človeka a vedie  ho k duchovnému nazeraniu na pravdy viery, ktorých sa rozumom možno zmocniť len veľmi obmedzene. Tieto pravdy nás totiž na jednej strane presahujú, ale na strane druhej nás postupne menia a formujú.  

Vďaka svojej jednoduchosti a princípu opakovania je ruženec ozvenou „modlitby srdca“, akousi paralelou „Ježišovej modlitby“, 

ktorá na kresťanskom východe celé stáročia formovala velikánov ducha. Veľmi silná straka tejto modlitby spočíva v tom, že tajomstvá, ktorých sa človek dotýka, sa postupne stávajú zrkadlom jeho vlastnej  existencie. Kontemplujúc jednotlivé etapy Ježišovho života človek vnáša svetlo do etáp svojho vlastného života. Podvedome osvetľuje temné zákutia svojho srdca a upravuje ich podľa vzoru, na ktorý duchovne nazerá. Možno povedať, že každé tajomstvo ruženca, nad ktorým rozjímame, dáva nový rozmer zodpovedajúcim oblastiam nášho života, ktorý prežívame. Vnáša Božie svetlo do radostných, bolestných i slávnostných udalostí nášho života.  

Okrem kontemplácie jednotlivých tajomstiev ruženca jestvuje i iný, jednoduchší  prístup k tejto modlitbe. Človek jednoducho recituje Zdravas po Zdravase, držiac v ruke ruženec a fyzickým dotykom postupne strieda jedno zrnko za druhým. Nerozvíja žiadnu meditáciu, nezapája do činnosti ani pamäť, rozum či vôľu.  Kvôli únave, roztržitosť či z iných dôvodov len jednoducho opakuje krátky text naučenej modlitby. Keď mu zíde na um myšlienka na prácu, povinnosti, známych alebo rodinu, jednoducho ju zakomponuje do recitovanej modlitby akoby povedal: Pane, i týchto ľudí, i túto vec Ti predkladám.   

Istý rehoľný brat povedal o svojom vzťahu k ružencu toto: „V minulosti som potreboval meditácie a intelektuálne úvahy. Už mnoho rokov mi stačí láskavá myšlienka na Boha, a predsa stále potrebujem ruženec v ruke, aby som udržal svoju myseľ a srdce nasmerované k Nemu“ .[1]   

Takáto modlitba nemá menšiu hodnotu, ako hĺbková meditácia, ktorá sa človeku nemusí vždy podariť. Skúsenosť nás učí, že náš ľudský a duchovný rast sa nezaobíde bez problémov, ťažkostí, únavy a pádov. Meditácia sv. ruženca, ale i jeho jednoduchá recitácia, toto všetko premieňa na príležitosť dozrievania a rastu. V modlitbe ruženca bije rytmus Božieho ducha, aby ho zharmonizoval s rytmom nášho srdca, našej vlastnej  existencie.
Je však i tretia forma modlitby ruženca, v ktorej môžeme prežívať podobné city, ako Panna Mária. Môžeme prežívať podobným spôsobom ako ona Ježišovu blízkosť, ale i jeho vzdialenosť. Dve reality vzťahu, ktoré so sebou úzko súvisia.

1. Blízkosť.

Pre modlitbu ruženca duchovní autori odporúčajú odstup od rušivých aspektov, aby sme zažili Božiu blízkosť. K dosiahnutiu tohto odstupu odporúčajú recitovať Žalm 15,8. „Pána mám vždy pred očami a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa“. Sv. Bazil hovorí, že Pán nie je len po našej pravici, ale priamo v našom srdci. Tam ho treba hľadať, hlavne počas modlitby. Zdá sa, že nikto nepraktizoval túto radu sv. Bazila viac, ako Panna Mária. Ježiša mala v bezprostrednej blízkosti každý deň. Mohla sa s ním rozprávať, klásť otázky a počúvať ho. Bol to dialogický vzťah, kde nechýbali odpovede i na Máriine otázky. Ako každá matka, i Mária bola blízko svojmu synovi nie len fyzicky, ale predovšetkým duševne. Celkom isto zachytávala hnutia jeho duše, pretože ho nosila vo svojom vlastnom srdci. Matky vedia o hĺbke vzťahu k svojím deťom, ktoré najprv nosila pod srdcom a potom neustále vo svojom srdci. Na tomto hlbokom vzťahu sa nič nemení i vtedy, keď deti dorastú, alebo matky opustia tento svet. Túto blízkosť jeho prítomnosti v našom živote môžeme nadobudnúť modlitbou sv. ruženca. Netreba nič viac, len si strážiť vedomie Božej prítomnosti počas recitácie jednotlivých Zdravasov. Je všade, kadiaľ prechádzam, je po mojom boku, ba dokonca v mojom srdci.  

2. Vzdialenosť.   

„On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 35).

Ak mal Ježiš svoj osud smrti a zmŕtvychvstania jasne pred očami, pre Máriu bolo tajomstvo jej Syna tým, čo treba postupne objavovať. Jej blízkosť k Ježišovi bola paradoxne sprevádzaná Jeho vzdialenosťou, konkrétnym odstupom v chápaní jeho slov a činov. Zo Simeonovho proroctva vedela o meči bolesti, ktorý má preniknúť jej srdce a jasne vnímala, že jej Syn je znamením, ktorému budú mnohí odporovať. To v nej vyvolávalo „úzkosť či bolesť srdca“. Pociťovala akúsi vzdialenosť Božích ciest od tých našich. Ide o niečo, čo zažívali viacerí mystici a sv. Ján z Kríža to nazýva „Temnou nocou duše“.   

I toto je spôsob, akým Mária dlhé roky zostávala v blízkosti svojho Syna. A toto je i náš spôsob, ako zažívame Boha pri modlitbe sv. ruženca. Pri jeho recitovaní, môžeme prežívať Jeho blízkosť, kedy sa nás priam fyzicky dotýka. Ale ako často pri tejto modlitbe zažívame Jeho bolestnú vzdialenosť. Akoby sa vzdialil nie len od nás, ale i od vecí, udalostí a vzťahov, na ktorých nám záleží.

Zo života sv. Antona pustovníka je známa jedna udalosť, keď tento svätec po nesmierne ťažkých pokúšaniach zlého ducha takmer zúfalý sa obrátil na Pána s vyčítavou otázkou. „Kde si bol v týchto ťažkých chvíľach, ktoré ma stáli toľko námahy?“  Zrazu požul Boží hlas. „Anton, ja som tam bol s tebou. Chcel som vidieť tvoju vernosť a vytrvalosť. Bol som tam s tebou“.

Milí priatelia. Pri modlitbe sv. ruženca je tu Pán s nami a je takmer jedno, či jeho prítomnosť cítime, alebo nie, či prežívame chvíle radosti alebo smútku, či sa nám darí kontemplovať tajomstvá, alebo len jednoducho recitujeme naučené Zdravasy.  Je tu s nami tak, ako bol s Pannou Máriou a ona s Ním[2].

[1] Porov.: I. HAUSHERR, Noms du Christ et voies d’oraison, Roma 1860,  294-295.

[2] Porov. Enciclopedia della preghiera, C.Rossini e P. Sciadini (edd.), Libreria Editrice Vaticana, Città del Vaticano 2007, 176-177.