Peter Dufka SJ (12): Modlitba za zosnulých

Duchovní autori však poznamenávajú, že nie naša pamäť, ale náš život je dôležitý. Uctenie si pamiatky zosnulých je vďačnosť za život, ktorý sme  poznali a na bohatstve ktorého sme mohli mať účasť či už priamo, alebo nepriamo. Neznamená to vychutnávanie si našich spomienok alebo nosenie zosnulých v pamäti bez toho, aby nemali vplyv na náš život. Znamená to uctievanie osôb, ktoré sme poznali, vediac i to, že majú teraz  o skúsenosť viac, ktorú by nám chceli odovzdať. 

Ján Zlatoústy hovorí, že zosnulí majú predovšetkým osobnú skúsenosť fyzickej smrti, čo my zatiaľ nemáme.  Hovorí o troch typoch smrti.   Ide o  telesnú, duchovnú smrť  a smrť zlým višniam a návykom. 

1. Telesná smrť označuje prirodzený proces, pri ktorom sa duša oddelí od tela. Je to stav, ktorý každý človek zažije ako dôsledok dedičného hriechu. Telesnou smrťou sa však život nekončí, iba mení. Je len bránou, ktorou duša prechádza do nového spôsobu bytia. No i napriek tomu sa naša prirodzenosť   búri voči smrti a ťažko sa s ňou zmierujeme. Je nám jasné, že smrť je koniec istej formy vzťahu, ktorý nenahradí ani naša pamäť či akékoľvek živé spomienky. Osoba,   odchádza z fyzického priestoru v ktorom sme ju poznali. Chceli by sme odchádzajúcich príbuzných zdržať či zastaviť, ale to sa nedá. Ježiš by zrejme povedal to isté nám, ako Márii Magdaléne po svojom zmŕtvychvstaní. "Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi“(Jn 20,17). A tak je čas, kedy treba v pokoji nechať odísť našich blízkych z tohto sveta.  

 2. Duchovná smrť znamená oddelenie duše od Božej milosti. Kým telesná smrť je fyzická, duchovná smrť je dôsledkom hriechu, ktorý spôsobuje, že duša „umiera“ vo vzťahu s Bohom. Tento stav nastáva, keď sa človek vedome odkláňa od Boha a uzatvára sa pred jeho prítomnosťou a pôsobením. Duchovná smrť môže byť dočasná, ale i trvalá. Môžeme jej zabrániť obnovením  vzťahu s Bohom.

3.  Smrť zlým vášne a  návykom  predstavuje akt úmyselného odpútania sa od telesných a svetských túžob. V tomto zmysle ide o druh askézy, kde človek vedome „umiera“ svetu, aby žil v súlade s vyššími, duchovnými princípmi. Tento typ smrti sa prejavuje v praktizovaní cností, ktoré súvisia s ovládaním vlastných vášní a túžob. Táto smrť    je teda akýmsi duchovným cvičením, ktoré oslobodzuje človeka z väzenia tela a vášní. Vedie ho k čistote a harmónii duše.

Tieto tri druhy smrti však zďaleka nezachytávajú obsah dní, ktoré prežívame. Sú len akousi prípravou na to, aby v nás začal rezonovať Boží život. Preto Cirkev silne odporúča vstúpiť do tohto obdobia sviatosťou zmierenia a nie náhodou  pre  získanie   úplných odpustkov  pre duše verných zomrelých v očistci popri  návšteve kostola  a modlitby Otčenáš predpisuje i modlitbu Verím v Boha. V tejto modlitbe totiž zaznie dogma našej viery. Verím v spoločenstvo svätých a v život večný. Čo však znamená toto spoločenstvo svätých? 

 a) Spoločenstvo svätých v sebe implicitne zahrňuje toho, ktorý v kategórii svätých zaujíma prvé miesto, a to je samotný Kristus.  Preto by sme počas týchto dní, kedy chceme zažiť spoločenstvo so svätými a drahými zosnulými, mali prežívať predovšetkým  spoločenstvo s Ním.  Mali by sme zažívať úzke spoločenstvo s Kristom. Viera v spoločenstvo svätých dáva  do centra Krista v ktorého blízkosti sú  svätí.   Našou úlohou počas týchto dní je obnoviť  naše  spojenie so svätými a   žiť v harmónii s nimi a to sa nám najlepšie podarí prostredníctvom vzťahu ku Kristovi.  Je vhodné nanovo obnoviť duchovné priateľstvo s našimi obľúbenými svätými či patrónmi, ktorí nás oslovili svojím životom a v ktorých duchovnej blízkosti sa cítime dobre, ale predovšetkým obnoviť priateľstvo s Kristom.                                       

b) Pre  získanie   úplných odpustkov  pre duše verných zomrelých v očistci Cirkev predpisuje i modlitbu Otče náš.   Ani tento predpis nie je náhodný.   Kto sa modlí túto modlitbu, nech to robí akokoľvek ďaleko od hluku a ľudí, je v duchu spoločenstva, ktoré vyjadruje samotná modlitba Otče náš.  Táto modlitba nikdy  nemá charakter izolácie a individualizmu. Recitovaná modlitba Otčenáš je   vždy  hlasom spoločenstva, a i keď zaznieva z jedných úst, pripájajú sa k ním neviditeľné ústa všetkých tých, ktorí majú skúsenosť s Nebeským Otcom. Je to modlitba bratov a sestier jedného Otca, ktorí i keď nevyslovujú slová,    ich srdcia bijú rytmom tejto modlitby.  Takto dávame plnú hodnotu tomu, prečo hovoríme Bohu: „Otče náš“, a nie „Otče môj“.

c) Ani návšteva kostola či cintorína, ako podmienka odpustkov nie je náhodná. Cirkev nám neodporúča uzavrieť sa do svojej izby alebo na osamelé miesto, ale navštíviť miesta zosnulých. Prežiť tajomné, mystické spoločenstvo s nimi, ale nie len s nimi.   Každý kresťan by mal cítiť zodpovednosť za to, aby jeho duchovné dobrá boli na úžitok ostatným veriacim. Je pozvaný modliť sa   v prospech ostatných členov Cirkvi ale vytvárať i spoločenstvo ľudí, ktoré je jej veľkou silou.  Táto vzájomná duchovná starostlivosť v Cirkvi vždy prekvitala. Svätý Tomáš Akvinsky videl v tejto starostlivosti prejav pravej a vzájomnej lásky. Zároveň   túto duchovnú starostlivosť považuje za požiadavku tej milosti, ktorú nazýva „bratská“, ktorá charakterizuje  spoločenstvo svätých a dodáva:   „Človek musí pomáhať a prinášať úžitok iným milosťou, ktorá mu bola udelená“ (In Symbol. Apost. Expositio, a. 9; Theologi- c, II).Milí priatelia, nech nám spomienky a modlitby za našich zosnulých príbuzných    pomôžu pripraviť sa na našu vlastnú smrť, aby sme mali účasť na Nebeskom kráľovstve v spoločenstve svätých, v ktorého strede je samotný Kristus[1].

.

[1] Porov.  E.Lamas-C.Laudazi, “Comunione dei santi” in Dizionario eciclopedico di spiritualita, 1, cura di E. Ancilli, Roma 1990, 581-587.