Za rodičov v žiali - novembrový Apoštolát modlitby

Pri návštevách cintorínov vnímame prítomnosť modliacich sa ľudí: čo asi prežívajú? Oči nám padnú na čerstvý hrob. Nápis prezrádzajúci útly vek v nás vyvolá otázky. Myslíme na preťatý život a ešte viac na ubolených rodičov. Zvládli to? Vedeli sa s tým vyrovnať? Našli potrebnú oporu? Platí aj o nich, že „v núdzi spoznáš priateľa“ a že „podelená bolesť je polovičná bolesť“?

Tešiť zarmútených a modliť sa za živých i mŕtvych sú skutky duchovného milosrdenstva. Sú to skutky náročné, ktoré preverujú našu ľudskosť, naše priateľstvo, ale aj našu vieru. Ak zostaneme pri rozcítení, urobili sme len prvý krok. Pápež František nás vo svojej modlitbovej výzve upriamuje na dôležitosť ľudskej podpory rodičom v ich žiali a zároveň na to, že jedine Boh, Duch Svätý, Duch lásky, Tešiteľ, je zdrojom opravdivej útechy a uzdravenia rán.

Straty najbližších sú dvojnásobne náročné, keď zostanú trpké otázniky. Novembrový úmysel nás pozýva premietnuť si ubolené tváre rodičov aj s ich otáznikmi. Sú tu tí, ktorých o dieťa obral spontánny potrat, ťažká choroba, úraz, dopravná nehoda. Sú tu otcovia a mamy tých, čo si siahli na život. Sú tu potoky sĺz rodičov obetí vojen, aj tej na Ukrajine, obetí násilia, drog a organizovaného zločinu, nevysloviteľný bôľ rodičov detí navždy nezvestných.

Skúška našej vlastnej viery

Vieme, že človeka raneného žiaľom nesmieme ponechať bez pomoci. Rodič v konfrontácii so smrťou alebo zmiznutím dieťaťa prežíva fázy šoku, odmietania strašnej správy, reakcie hnevu či pociťovania viny, stavy hlbokého smútku. Je ako úbohý Jób. Prepracovať sa k úteche nie je ľahké ani pre tých, čo mu chcú byť nápomocní. Je to kríza pre oboch.

Kniha Jób hovorí, že naivní priatelia svojím poúčaním ešte viac rozjatrili Jóbovu bolesť. Jób musel prejsť procesom vyzrievania v dialógu s Bohom. Až dlhotrvajúci rozhovor so Stvoriteľom mu priniesol úľavu v hĺbke duše a nové vykročenie.

Jóbovi priatelia narazili na svoje vlastné limity. To je poučenie aj pre nás, aby naša pomoc trúchliacim rodičom nebola povrchná, formálna, uponáhľaná či mechanická.

Len Ježiš dokáže priniesť útechu zakúsením dotyku Boha. Spomeňme si na Pánov spolucítiaci postoj pri pohľade na naimskú vdovu, plačúcu nad márami svojho jediného syna: „Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ (Lk 7,13) ... Udalosť mala zavŕšenie vo vzkriesení: „A Ježiš ho vrátil jeho matke“ (Lk 7,15). Naša viera vo vzkriesenie je viera v nové stretnutie. Vierou prekračujeme smrť: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1 Kor 15,55)

Prameň všetkej útechy

V litániách k Božskému Srdcu sa modlíme: Srdce Ježišovo, prameň všetkej útechy, zmiluj sa nad nami. Svätý Otec František vo svojej najnovšej encyklike s názvom Miloval nás (Dilexit nos) píše o ľudskej a božskej láske Srdca Ježiša Krista. Hovorí aj o Ježišových citoch v konfrontácii so smrťou, napr. o jeho plači nad mŕtvym priateľom Lazárom, ale aj o jeho plači nad mestom Jeruzalem, i o jeho úzkosti zoči-voči vlastnej smrti, keď sa potí krvou v Getsemani.

V 46. bode encykliky pápež František vysvetľuje to, čo je v úcte k Ježišovmu Srdcu najpodstatnejšie a čo si zvolil aj za názov encykliky: Miloval nás. Vysvetľuje, že v úcte k Ježišovmu Srdcu nejde len o nejaké rozciťovanie sa, o sentimentálne sústreďovanie sa na Ježišove city, ale o uvedomovanie si Ježišovej osobnej lásky ku každému z nás. A táto Ježišova láska je dokonale vyjadrená jeho prebodnutým Srdcom.

Pápež František píše o úcte k Ježišovmu Srdcu takto:

„Pri povrchnom pohľade sa môže zdať, že ide len o náboženský romantizmus. No ide tu o niečo nanajvýš závažné a rozhodujúce, čo nachádza svoje najvyššie vyjadrenie v Kristovi pribitom na kríž. To je najvýrečnejšie slovo lásky. Nie je to prázdna škrupina, nie je to čistý sentiment, nie je to duchovný únik. Je to láska.

Preto svätý Pavol, keď hľadal správne slová na vysvetlenie svojho vzťahu s Kristom, povedal: „On ma miloval a vydal sám seba za mňa“ (Gal 2, 20). To bolo jeho najväčšie presvedčenie: vedieť, že je milovaný. Kristova sebaobeta na kríži si ho podmanila, ale mala zmysel len preto, že existovalo niečo ešte väčšie ako táto sebaobeta: „On ma miloval“.

Keď mnohí hľadali záchranu, útechu či istotu v rôznych aspektoch nábožnosti, Pavol, dotknutý Duchom Svätým, dokázal hľadieť ďalej a obdivovať to najväčšie a najzákladnejšie: „Miloval ma“. (Dilexit nos, 46)

Miloval nás - miluje nás. Miluje našich drahých, ktorí zomreli. „Prameňom všetkej útechy“ je táto Ježišova láska, jeho Srdce prebodnuté z lásky k nám.

Záchytná sieť spoločenstva

V Apoštoláte modlitby nám ide o vytváranie modlitbovej siete, ktorá človeka v kríze zachytí a podrží. Je to sieť modlitby príhovoru, modlitby spolucítenia. Plakať s plačúcimi, spolucítiť, niesť spolu s nimi žiaľ, to patrí k evanjelizačnému poslaniu kresťanov. Ježiš plakal nad smrťou Lazára (Jn 11,33-35). Spoločenstvo Cirkvi sprevádza rodičov v ich žiali, vytvára priateľské a modlitbové zázemie, dôležitá je aj pastoračná blízkosť kňaza pri poslednej rozlúčke. V posledných rokoch sa stále viac praktizuje aj pochovanie dieťaťa, ktoré zomrelo pred narodením. Rodičia môžu využiť svoje právo na vydanie telesných pozostatkov a na niektorých cintorínoch sú zriadené aj osobitné detské sektory.

Opora v spoločenstve je dôležitá. Dôležitá je aj psychologická podpora. Načerpať nádej však potrebujeme zo spojenia so vzkrieseným Pánom. Ježiš vo svojej milosrdnej láske zostúpil k zosnulým, sám zakúsil telesnú smrť, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale bol vzkriesený spolu s ním. V novembri sa preto na podnet Svätého Otca modlíme za rodičov, ktorí oplakávajú syna alebo dcéru, aby našli oporu vo svojom spoločenstve a aby od Ducha Svätého načerpali pokoj a útechu.

O tejto nádeji nám jasne hovorí aj naša šaštínska Pieta, patrónka Slovenska. Sedembolestná Panna Mária, ty, ktorá sa modlíš s telom mŕtveho Syna na kolenách, stoj pri matkách a otcoch strápených žiaľom.

Prehlbovať si motiváciu ku skutkom milosrdenstva voči zosnulým nás v tomto mesiaci pozývajú i naši biskupi svojím modlitbovým úmyslom: „Aby sme radi a obetavo pomáhali svojimi modlitbami a obetami dušiam v očistci.“

Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby