Biblické postavy (20): Abram (I. časť)

Abram na Pánovu výzvu opúšťa Haran a takpovediac začína svoju dlhú biblickú kariéru. Pán Abramovi zdôraznil: „Odíď zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva a z domu svojho otca...“ (porov. Gen 12,1). Naozaj sa Abramovi konečne podarilo vymaniť sa zo zovretia nezdravého majetníctva, ktorým boli presiaknuté vzťahy v Táreho rodine? „Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. Išiel s ním aj Lot“ (Gen 12,4), uvádza biblický text a na prvý pohľad sa zdá, že všetko je tak, ako má byť. Vzápätí sa ale do príbehu začína vkrádať podozrenie, lebo rozprávač dodáva: „Abram vzal so sebou svoju ženu Sarai a svojho synovca Lota i celý majetok, čo nadobudli, aj služobníctvo, ktoré v Harane získali“ (Gen 12,5). Odchádza Lot s Abramom naozaj slobodne, ako rovnocenný spoločník, alebo zas Abram organizuje život všetkým okolo seba? A čo Sarai? Je Abramovi rovnocennou partnerkou, alebo s ňou manžel zaobchádza ako s jednou z položiek na zozname hnuteľného majetku? Zatiaľ čo tieto otázky zostávajú otvorené, Abram prichádza do Kanaánu. Abram tu vzýva Pánovo meno a zdá sa, že v poriadku dorazil do správnej destinácie. Lenže, keď v krajine nastáva hlad (porov. Gen 12,10), Abram opäť balí kufre. Biblický text Abramovo rozhodnutie nijako nekomentuje. Ani Pán sa k tomuto kroku nevyjadruje, hoci k Abramovi osobne prehovoril už dvakrát. Čitateľ si preto právom kladie ďalšiu otázku: Nemal by azda Abram prejaviť trochu viac dôvery a spoľahnúť sa, že Pán ho predsa nenechá zahynúť hladom v krajine, ktorú mu hodlá darovať? Pán ale zjavne nie je tyran, ktorý by Abramovi pri vstupe do Kanaánu odobral cestovné doklady. Navzdory opakovanému Božiemu prísľubu má Abram stále pred sebou široké horizonty osobnej slobody, ale aj veľké príležitosti k osobnému rastu a dozrievaniu. A ako vychádza najavo už pred vstupom do Egypta, Abram ešte naozaj potrebuje dozrievať. Hoci prijal Pánovo pozvanie, ešte nie je dokonalý. Dokázal síce zanechať neblahé prostredie svojej famílie, ale jeho mentalita je ešte stále nasiaknutá nezdravou logikou.

Abram v biblickom príbehu doteraz ešte ani raz neprehovoril. No keď kúsok pred hranicou Egypta konečne zaznieva jeho hlas, veľmi sa nevyznamená. Abram sa prejavuje ako človek plný negatívnych predsudkov voči obyvateľom krajiny, od ktorej očakáva pohostinnosť, a ku svojej manželke pristupuje ako mazaný manipulátor, ktorý myslí len na seba a na svoj prospech. „Viem, že si pekná žena,“ (porov. Gen 12,12) uvádza Abram svoje špekulácie komplimentom, avšak je zrejmé, že mu ide len o jeho vlastné dobro: „Hovor, že si moja sestra, aby sa mi kvôli tebe dobre viedlo a aby som tvojim pričinením ostal nažive“ (porov. Gen 12,13). Dávať život a udržovať pri živote je úlohou matky. Abram teda vykazuje známky vývojového regresu, keď adresuje svojej manželke takéto požiadavky.

Prečo teda Pán nezasiahne vinníka? Prečo nevychováva ranami Abrama, ale bije nič netušiaceho faraóna? Abram bol povolaný k tomu, aby sa stal prostredníkom požehnania pre všetky pokolenia zeme. Egypťania sú tiež jedným z pokolení zeme. Nešťastie faraónovho domu zapríčinené Abramovou špekuláciou teda jasne ukazuje, že nevernosť a nespoľahlivosť toho, koho si Pán vyvolil, nie je len osobným zlyhaním so zanedbateľnou odozvou v súkromných záležitostiach, ale má závažný negatívny dopad doposiaľ netušených rozmerov.