Pútnici nádeje - decembrový Apoštolát modlitby

Keď chlapec pozve dievča do kina na nejaký dobrý film, zväčša to nie je až tak o tom samotnom filme, ale v prvom rade je to o nich dvoch. Chcú byť spolu, rásť vo vzájomnom vzťahu, spoločne tráviť čas, niečo zažiť, prejaviť si pozornosť a lásku a aj na verejnosti ukázať, že patria k sebe. Kino je pre nich prostriedok, cieľom je vzájomný vzťa

Aj pre nás je Jubilejný rok, ktorý v Cirkvi začneme sláviť 24. decembra, iba prostriedok. Jednotlivé jubilejné podujatia majú byť cestou k cieľu. Čo je tým cieľom? Posilniť si vieru ako vzťah s Kristom a naučiť sa čerpať Boží dar nádeje. Pred otvorením Jubilea nás Svätý Otec pozýva uvedomiť si tento cieľ a modliť sa za jeho dosiahnutie.

Odrazový mostík

Veľké celocirkevné podujatie s mottom „Pútnici nádeje“ je ako odrazový mostík k niečomu, čo sa ešte len udeje. Dobrý gymnasta vie, že pred skokom je potrebný správny rozbeh a odraz. Starostlivo naplánované podujatia Jubilejného roka vytvárajú rámec pre stretnutie s Bohom. To stretnutie však zostáva nevypočítateľné a nezriedka prekvapivé.

Boh sa vo veľkodušnosti nedá prevýšiť. Naša motivovanosť a vstupná túžba preto musí byť vysoká. Možno sme už zažili pri iných duchovných podujatiach, že ovocie nakoniec mnohonásobne prevýšilo naše  očakávania. Spomeňme si napr. na Veľké Jubileum 2000 v Ríme alebo na návštevu Svätého Otca Františka u nás pred troma rokmi. V pamäti sa nám možno vybavia aj zážitky z troch návštev sv. Jána Pavla II. na Slovensku.

Šanca zažiť dotyk

Veľké cirkevné podujatia slúžia na vytvorenie priestoru, v ktorom môže pôsobiť Duch Svätý. Sú prostriedkami na novú evanjelizáciu, na posilnenie vo viere. Aj tento Svätý rok sa organizuje kvôli živým a neopakovateľným stretnutiam, kvôli príležitostiam zakúsiť Boží dotyk ako niečo veľmi osobné a určujúce na celý život. Je to veľká šanca zažiť Cirkev ako spoločenstvo, rásť vo vzťahoch.

Jubilejný rok sa môže pre nás stať duchovným cvičením. Sv. Ignác odporúča pred každým cvičením vopred vysloviť prosbu o ovocie. To, ako ju Boh vypočuje, musíme nechať na neho, ale svoju túžbu si potrebujeme uvedomiť a môžeme sa pokúsiť ju aj vyjadriť. K tomu nás vedie aj decembrový úmysel Apoštolátu modlitby.

Túžba po ovocí

Môže to byť napr. túžba po vnútornom uzdravení alebo obrátení. Takéto dobrodenia si nemôžeme naprogramovať ani nárokovať. Môžeme ich len prijať ako Boží dar, ktorý príde znenazdajky. My sami však musíme urobiť všetko pre to, aby sme ten dar, Boží dotyk, v správnej chvíli vnímavo zachytili a prijali. My konáme svoj diel a Boh urobí ten svoj.

Potrebujeme sa vystaviť stretnutiu s Pánom. Je to ako keď natiahneme biele plátno na rám, aby Boh mohol vziať do ruky štetec a urobil zopár ťahov obrazu. Na dokončovaní toho obrazu budeme potom pokračovať v dialógu s ním.

Kráčať znamená vystaviť sa Božiemu vplyvu, tak ako sa pri putovaní vystavujeme vetru, slnku a dažďu, ale najmä stretnutiam s ľuďmi. Skleslí emauzskí učeníci sa zmenili na pútnikov kresťanskej nádeje pri kráčaní, keď sa k nim pripojil neznámy pocestný. Spoznali ho, až keď sa im sám dal spoznať. V bežnej životnej situácii, pri stole. Ježiš sa nám môže dať spoznať v nestráženej chvíli.

Pútnik nie je tulák. Pútnik má na pamäti svoj cieľ a pri kráčaní sa opätovne zveruje Bohu. Cesta sa potom pre neho stáva modlitbou. Premeniť sa na pútnikov kresťanskej nádeje znamená stať sa mužmi a ženami modlitby. Každým krokom si vyprosovať vytúžené duchovné ovocie a mať aj ochotu sa s prijatým ovocím podeliť. Zdieľať cestu s inými a priať posilnenie nádeje aj im.

Nádej

Nádej! Toto slovo som zbadal odliate v poklope kanála na chodníku pri bratislavskom františkánskom kostole. Ten nenápadný nápis na poklope kanála si azda všimne ten, kto tú nádej naozaj potrebuje. Ten, komu sa zrak príliš lepí k zemi. Či už je to z vysokého veku, z veľkého bremena na pleciach, z únavy, osamelosti, výčitiek svedomia alebo zo slabnúcej nádeje.

Vojny, nevraživosť, nové zdroje lži, nové formy chudoby. Svet potrebuje nádej a sám si ju nevie dať. Potrebujeme zázrak. Človek možno tisíckrát kráča tou istou ulicou, a tam sa ten zázrak udeje. Premena. Niekto uponáhľaný, na úteku pred sebou samým, bezcieľny tulák či nenásytný turista sa zmení na pútnika, na človeka nádeje, na fascinovaného objaviteľa, ktorý odteraz už smeruje k cieľu.

Nádej je viac než diamant. Je nepredajná, nemá trhovú hodnotu. Nedá sa kúpiť a sami si ju nevieme zaistiť. Treba sa k nej prepracovať. Cesta k nádeji vedie cez vieru. Viera znamená vedomie, že som milovaný. Verím, že je tu ten, kto ma miluje.

Cesta k nádeji vedie cez Ježiša Krista. On je Boh s nami, Emmanuel, Boh, ktorý sa z lásky k nám stal jedným z nás. Je symbolické, že do Svätého roka vstúpime práve na Štedrý deň, vo svätej noci Narodenia Pána.

Cieľom jubilejného roka je teda prežívať radosť zo stretnutia so živým Ježišom v našej každodennosti. Byť pútnikom nádeje, to je život vo vzťahu. Osobný vzťah s Bohom môjho života. Apoštol Pavol hovorí: „pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21) a „už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20).

Apoštolát modlitby slávi 180 rokov

V radostnej adventnej atmosfére si pripomíname 180. výročie vzniku Apoštolátu modlitby, ktorý je v neustálom vývoji a nedávno dostal od Svätého Otca aj nové stanovy. Výročie pripadá na sviatok patróna misií sv. Františka Xavérskeho 3. decembra.

Ako apoštoli modlitby sme povolaní sprevádzať Jubileum našou misionárskou modlitbou, čiže obetovaním všetkého, čo prežívame, na úmysly Svätého Otca a našich biskupov.

Modlime sa teda na úmysel Svätého Otca, „aby tento Jubilejný rok posilnil našu vieru a tak nám pomohol spoznávať vzkrieseného Krista v každodennom živote a aby nás premenil na pútnikov kresťanskej nádeje.“

A pamätajme aj na modlitbový úmysel našich slovenských biskupov: „Aby mladí nachádzali porozumenie u staršej generácie, ktorá ich má viesť svojím príkladom k láske k Bohu i blížnemu.“

Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby