Teologické aspekty Jubilejného roka (4)

Čas pôstu a askézy  

Príbeh stvorenia sa odohráva v záhrade a „túžba vlastniť“ prostredníctvom jedla je príčinou záhuby; Dobrá novina sa otvára na púšti a sprevádza ju pôst: to je antinómia, ktorú symbolicky znovu predkladá pôst. Každý veriaci je povolaný na púšť, aby sa stiahol od zbytočností, ktoré duchovné indikácie ho rozptyľujú, a vnútorne sa pripraviť na prijatie daru spásy. V tomto zmysle nás pôst pripravuje na zrieknutie sa zakázaného ovocia, aby sme mohli prijať Chlieb života. 

Je pravda, že kým Ján Krstiteľ sa postí, Pán Ježiš sa rád delí o jedlo so svojimi učeníkmi a svoj návrat na konci čias predstavuje ako večnú hostinu plnú radosti. Nepostí sa, hovorí Ježiš, keď je prítomný ženích, ale prídu dni, keď bude ženích odvedený a vtedy sa treba postiť (porov. Mt 9, 15; Mk 2, 20; Lk 5, 35). Samozrejme, Pán je s nami po všetky dni života (porov. Mt 28, 20), ale vidieť ho z tváre do tváre nám ešte nie je dopriate, a preto vzývame jeho návrat. Medzi pôstom a čakaním je teda úzky vzťah, ktorý pripomína vzťah medzi časom „ešte nie“ a časom plnosti. Musíme bdieť a modliť sa, pretože nevieme, kedy Majster príde.

Liturgia tohto veku, a teda aj liturgia Jubilea, v plnosti prežíva toto napätie medzi Kráľovstvom, ktoré je prítomné uprostred nás, a tým, na čo ešte stále čakáme. Tento paradox je jednou z nekonečností, ktoré sa objavujú v liturgiách východných cirkví a v ich teológii, ktorá sa zastavuje na prahu tajomstva a rešpektuje jeho nevysloviteľnosť. Rovnakú antinómiu možno na Východe nájsť v dialektike medzi Eucharistiou a pôstom: v niektorých tradíciách je totiž Eucharistia nezlučiteľná s pôstom: Eucharistia je vlastne sviatkom Cirkvi, hostinou prítomnosti jej Pána, zatiaľ čo pôst, dokonca aj od Eucharistie, je znakom očakávania, je bdením, ktoré predchádza sviatostnej parúzii; je vzývaním a prípravou na sviatosť. Človek sa nepostí, aby sa zdržal Eucharistie, ale aby sa pripravil na Eucharistiu. To bol pôvodný zmysel vigílie pred nedeľami a sviatkami. 

Pôst je tiež askéza, príprava, posilňovanie: Kristus sa postil v rámci prípravy na svoju službu (porov. Mt 4, 2) a len vďaka pôstu boli niektorí démoni vyhnaní (porov. Mt 17, 21). Ak potom satan zviedol Adama a Evu zakázaným ovocím, pôst je zrieknutím sa zvodu, exorcizmom proti diablovi, potvrdením, že človek nežije len z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst (porov. Mt 4, 4). Nielen: „Modlitba a pôst sú zbrane lásky, ktoré menia dejiny, zbrane, ktoré porážajú nášho jediného skutočného nepriateľa: ducha zla, ktorý podnecuje vojnu“ (List pápeža Františka katolíkom Blízkeho východu, 7. októbra 2024); a to je v čase zmietanom konfliktami, ktoré dramaticky zasahujú práve územia pôvodu mnohých východných cirkví, ešte srdečnejšia a naliehavejšia výzva, ktorú Svätý Otec nikdy neunaví adresovať veriacim. V tomto duchu konkrétnej solidarity cirkevní otcovia tiež zdôrazňovali, že pôst umožňuje deliť sa o každodenný chlieb s núdznymi ľuďmi, čo je aspekt, na ktorý sme dnes našťastie citlivejší.

Pôst neznamená odmietanie radostí, ktoré Boh dáva s nekonečnou štedrosťou. Ale ak je život v Kristovi účasťou na živote Cirkvi a tajomstvo Cirkvi je manželským tajomstvom, predpokladá to radikálnu vernosť lásky; a my sa vychovávame k vernosti tým, že každý deň trpezlivosťou a vnútorným cvičením dávame odumierať sebectvu v nás. Preto Cirkev po stáročia liturgicky oslavovala mučeníkov najmä s Presvätou Bohorodičkou. Mučeníctvo bolo dôkazom svätosti nie preto, že by odmietalo hodnotu alebo krásu života, ale preto, že bolo znakom lásky prežívanej až do konca. Ako uvádza Chryzostom, láska bez mučeníctva môže vytvoriť nasledovníkov, ale nikdy nie sú nasledovníci vytvorení mučeníkmi bez lásky (porov. De Sancto Romano martyre I, 1).

V Jubilejnom roku, ktorý sa vyznačuje kresťanskou nádejou (porov. Spes non confundit 1), sa naše myšlienky obracajú ku koncu času, keď Pán príde súdiť živých i mŕtvych. Nie každý podstúpi mučenícku smrť kvôli evanjeliu, každý však je pozvany šíriť duchovné prejavy, svedectvo vernej lásky. Práve preto začala Cirkev prirovnávať k mučeníkom tých, ktorí askézou zomreli sebe, aby žili pre Krista, a najmä mníchov. Askéza sa potom stáva cvičením lásky pre duchovnú plodnosť. A ak očakávať jubilejnú udalosť milosti znamená upierať svoj pohľad s nádejou na toho, ktorý je Pánom života a smrti, potom to bude príležitosť myslieť na našu smrť nie ako na koniec života, ale ako na prechod k pravému zrodeniu, aké sa uskutočnilo vo sviatosti krstu: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 20). V krstnej katechéze cirkevných otcov je tento koniec, symbolizovaný krstom, iba začiatkom, táto smrť je životom a každý z nás vo svojej každodennej existencii žije a vyjadruje všetko ako alter Christus.