Biblické postavy (22): Abram (III. časť)

Zdá sa, že zakaždým, keď sa Abram odvrátil od sebectva, ktorým je takpovediac poznamenaná „genetická výbava“ jeho rodu, stal sa schopným zachytiť Boží hlas. V dvanástej kapitole knihy Genezis Abram poslúchol Božiu výzvu: „Odíď z svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu...“ (Gen 12,1). Keď to Abram urobil a došiel do krajiny Kanaán, oslovil ho Pán znovu s prísľubom: „Túto krajinu dám tvojmu potomstvu“ (Gen 12,7). Podobne i po tom, čo v trinástej kapitole poskytol synovcovi Lotovi možnosť slobodne si vybrať preferovaný podiel, Abram opäť od Pána počul: „Zdvihni oči a z miesta na ktorom si, hľaď na sever a na juh, na východ i na západ, lebo celú zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu  naveky“ (Gen 13,14-15). I po tom, ako Abram veľkoryso pomohol ohrozenému Lotovi a odolal paktovaniu s miestnymi kráľmi (Gen 14), znovu ho oslovuje Pán.

Tentokrát sa však medzi Pánom a Abramom odvíja skutočný dialóg. Abram už nie je len pasívny poslucháč, ale aj aktívne reaguje na to, čo mu Pán hovorí. Z rozhovoru je pritom zrejmé, že Abram ešte nie je v cieli. Povyrástol, ale ešte potrebuje rásť. Zreje, ale ešte celkom nedozrel. Podnikol už nejeden krok dobrým smerom, ale ešte stále podlieha pokušeniu urputne sa zameriavať na seba.

Pán sa prihovára Abramovi takto: „Neboj sa, Abram, ja som tvoj štít. Tvoja odmena bude veľmi veľká!“ Abram odpovedá: „Pane, Bože, čože mi dáš?“ (porov. Gen 15,1-2). Pán ponúka Abramovi predovšetkým osobný vzťah. Abrama ale zaujíma, čo dostane. Pán hovorí o veľkej odmene. Abram je ale urputne zahľadený na nedostatok, ktorý prežíva: „Veď ja odídem bezdetný...“ Neregistruje bohatstvo, ktoré už dostal, ba dokonca nazhromaždil i vďaka svojej nekorektnosti v Egypte, ale upína sa k tomu, čo mu chýba. Vyslovuje na Pánovu adresu dokonca i trpkú výčitku: „Veď si mi nedal potomstvo...“ (Gen 15,3). Pán sa ale zjavne nenecháva odradiť a pozýva Abrama, aby sa narovnal zo svojej egocentrickej zakrivenosti do seba: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy...“ (Gen 15,5).

Text nás neinformuje, či Abram naozaj pozdvihol hlavu a uprel oči na nebo, ale uvádza pozoruhodnú vetu: „Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gen 15,8). Tradícia, ktorá je zrejmá i z Pavlovho odkazu na toto miesto v Liste Rimanom (Rim 4,3), zjavne počíta s tým, že hodnotiteľom spravodlivosti je Boh, pričom Abram je nositeľom tejto kvality. Hebrejský text tu ale vôbec nie je jednoznačný. Z gramatického hľadiska je veta otvorená i úplne inej interpretácii. Možno jej rozumieť i tak, že Abram uveril Pánovi a započítal Pánovi za spravodlivosť, teda vyhodnotil ako prejav Pánovej priazne to, čo mu práve Pán prisľúbil. Z tohto pohľadu to paradoxne nie je Pán, kto vyhodnocuje Abramove postoje, ale Abram hodnotí Pána... a rozhodne sa mu uveriť.

Pán to nijako nekomentuje, ale potvrdzuje svoj prísľub, pričom prezrádza pozoruhodný detail: „Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu.“ Na začiatku celého Abramovho príbehu – v jedenástej kapitole knihy Genezis – sa predsa dočítame, že „Táre vzal svojho syna Abrama, svojho vnuka Lota, aj svoju nevestu Sarai a vyviedol ich z Chaldejského Uru“ (porov. Gen 11,31). Teraz Pán tvrdí, že to urobil on. Kto teda vyviedol Abrama z Chaldejského Uru? Bol to jeho majetnícky otec, alebo sám Pán? Text nám umožňuje usudzovať, že Abram je Bohom pozvaný čítať i nepochopiteľné a ťažké epizódy vo svojom živote ako pôsobenie Božej Prozreteľnosti.