Ranná homília: Kňaz má hľadieť na svet očami človeka i očami Boha

Svätý Otec pripomenul slová matky dona Bosca, pokornej ženy, roľníčky, „ktorá neštudovala na žiadnej teologickej fakulte“. V deň jeho vysviacky mu povedala: „Dnes začneš trpieť“. „Je to proroctvo mamy“, jednoduchej ženy, avšak so srdcom plným ducha, uviedol pápež. Pre kňaza je teda utrpenie znamením, že veci idú tak, ako majú, avšak nie pre to, aby „zo seba robil akéhosi fakíra“. Tak, ako don Bosco, kňaz má mať odvahu hľadieť na skutočnosť očami človeka i očami Boha. Don Bosco vo svojej epoche videl na cestách množstvo mladých a povedal si: „Tak to nemôže byť“:

 „Hľadel očami človeka – človeka, ktorý je bratom a tiež otcom, a povedal: Nie, takto to nemôže byť!“ Títo mladí možno skončia u dona Cafassa, na šibenici... nie, takto to nemôže byť“. Ako človek bol zasiahnutý a ako človek začal hľadať spôsoby, aby pomohol mladým rásť, aby im pomohol dozrievať. Hľadal ľudské spôsoby. A potom, mal odvahu hľadieť Božími očami – obrátiť sa na Boha a povedať: „Ukáž mi, ako na to... Toto je nespravodlivosť... Čo robiť tvárou v tvár tomuto? Ty si stvoril týchto ľudí pre plnosť, no oni sú v skutočnej pohrome...“ A takto, hľadiac na realitu s láskou otca – otca a učiteľa, ako hovorí dnešná liturgia – a hľadiac na Boha s očami žobráka, ktorý prosí o trochu svetla, začína napredovať.“

Don Cafasso, ktorého spomenul Svätý Otec, bol veľkým priateľom Dona Bosca, venoval sa väzňom v Turíne a častokrát sprevádzal odsúdencov až na popravisko.

Kňaz má teda na skutočnosť hľadieť očami človeka a očami Boha. A toto znamená stráviť „veľa času pred svätostánkom“. Tak ako don Bosco:

 „Tento druh pohľadu mu pomohol vidieť cestu, pretože on za mladými nešiel len s katechizmom a krížom, hovoriac, „robte toto“... Mladí by mu povedali: „Dobrú noc, uvidíme sa zajtra“. To nie: on sa k nim priblížil, a to aj s ich elánom. Zapájal ich do hry, urobil z nich skupinu, bratov... Šiel s nimi, kráčal s nimi, cítil spolu s nimi, hľadel spolu s nimi, plakal spolu s nimi a takto im pomáhal ísť vpred. Ako kňaz, ktorý ľudsky hľadí na ľudí, ktorý je vždy po ruke.“

Ako zdôraznil pápež František, kňazi nemajú byť akýmisi funkcionármi či zamestnancami, ktorí prijímajú ľudí len v úzko vymedzenom čase. Spolu so správnym pohľadom kňaz časom nadobudne i ten pocit a múdrosť poznania, že ľudia sú jeho synmi či bratmi.

Treba mať však i odvahu zápasiť – kňaz je totiž tým, kto zápasí s Bohom, uviedol pápež. Vždy tu bude riziko nerovnováhy – že budeme hľadieť príliš ľudskými očami či príliš duchovne, „avšak, ak neriskujeme, v živote nič nedosiahneme“, podotkol Svätý Otec a dodal, že kňaz musí mať i odvahu riskovať rovnako ako otec riskuje pre svoje dieťa či brat pre svojho brata.

Pápež pri svätej omši vzdával Bohu vďaku za sv. Jána Bosca, ktorý už od detstva pracoval – vedel, čo to znamená každý deň si zarobiť na chlieb a rozumel aj tomu, čo je to zbožnosť. Tento muž dostal od Boha jedno obrovské srdce otca a učiteľa, skonštatoval v závere homílie pápež František.

 „A čo je znakom toho, že kňaz napreduje správne, hľadiac na skutočnosť očami človeka i očami Boha? Radosť. Keď kňaz nenachádza vo svojom vnútri radosť, nech sa rýchlo zastaví a pýta sa prečo. A radosť dona Bosca je známa: on je učiteľom radosti. Pretože on vyvolával radosť u druhých a aj on sám mal radosť. Trpel však sám. Vyprosujme si dnes na príhovor dona Bosca od Pána milosť, aby naši kňazi boli radostní: radostní, pretože majú skutočný zmysel pre to, aby na pastoračné veci, na Boží ľud, hľadeli očami človeka i očami Boha.“

-zk-