Diablovo pokušenie si nachádza ospravedlnenie pre hriech - ranná homília v sobotu 4. apríla

Svätý Otec František pri slávení v priamom prenose predniesol na úvod modlitbový úmysel, aby sa nikto nesnažil využívať túto pandémiu pre svoje záujmy:

„V týchto chvíľach nepokoja, ťažkosti, bolesti, mnohokrát prichádza ľuďom možnosť urobiť to či ono, mnoho dobrých vecí. Ale nechýba aj to, že niekto príde s nápadom vykonať niečo nie veľmi dobré, využiť moment a vyťažiť z toho pre seba, pre vlastný zisk. Modlime sa dnes, aby nám všetkým dal Pán správne svedomie, svedomie transparentné, ktoré sa nemusí pred Božím pohľadom hanbiť.“

V homílii pápež František komentoval Jánovo evanjelium (Jn 11,45-56), ktoré hovorí o rozhodnutí veľrady o zabití Ježiša potom, čo urobil znamenie vzkriesením Lazára. Poukázal na postupný proces, ktorý ich priviedol až k schváleniu vraždy: je to cesta pokušenia, ktorá začína z trošky a potom sa prejaví v hriechu, ktorý si nachádza sebaospravelnenie. Za pokušením, ktoré postupne mení človeku srdce, je chytráctvo diabla. Nech nás Duch Svätý osvecuje v tomto vnútornom vedomí, vyslovil v závere modlitbu pápež František.

Plné znenie homílie pápeža Františka

(Jn 11,45-56)

Je to už nejaký čas, čo zákonníci a tiež veľkňazi boli znepokojení, pretože sa diali zvláštne veci v krajine. Najskôr to bol Ján, ktorého nakoniec nechali tak, pretože bol prorokom, krstil tam a ľudia za ním chodili, ale nemalo to iné dôsledky. Potom však prišiel tento Ježiš, na ktorého Ján ukázal. Začal robiť znamenia, zázraky, ale predovšetkým hovoriť k ľuďom, a ľudia mu rozumeli, išli za ním. No nie vždy zachovával zákon, a toto ich veľmi znepokojovalo.

„Tento je prevracač, pokojný revolucionár... Tento k sebe priťahuje ľud, ľudia ho nasledujú...“ A tieto myšlienky ich priviedli k takýmto rozhovorom medzi sebou: „No len pozri, toto sa mi nepáči... a ešte ďalšie...“, a takto medzi nimi vznikla táto téma konverzácie, dokonca obáv. Potom sa niektorí vybrali za ním, aby ho skúšali, a Pán mal vždy jasnú odpoveď, ktorá im, zákonníkom, neprišla na myseľ.

Pomyslime na tú ženu, sedemkrát vydatú, sedemkrát ovdovelú: „Nuž v nebi, ktorého z tých mužov bude manželkou?“ On odpovedal jasne a oni odišli trochu zahanbení pre Ježišovu múdrosť. A inokedy odišli pokorení, ako vtedy, keď chceli ukameňovať ženu cudzoložnicu a Ježiš im nakoniec povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom“ a Evanjelium hovorí, že poodchádzali, počnúc staršími, pokorenými v tej chvíli.

Týmto medzi nimi vzrastala táto debata: „Musíme niečo urobiť, takto to nejde...“ Potom poslali vojakov, aby ho zajali, a oni sa vrátili hovoriac: „Nemohli sme ho zaistiť, pretože, tento človek rozpráva ako nikto predtým“ - „Aj vy ste sa nechali oklamať,” zlostia sa, pretože ani vojaci ho nemohli zajať.

A ďalej, po vzkriesení Lazára – to, čo sme počuli dnes – mnohí Židia tam išli, aby videli Lazárove sestry, no niektorí tam išli pozorne sledovať, ako sa veci majú, aby o tom zreferovali. A niektorí z nich išli farizejom oznámiť, čo Ježiš urobil. Iní v neho uverili. No tí prv spomenutí, čo sa večne živia donášaním klebiet, im išli podať správy.

V tejto chvíli sa skupina vytvorená zo zákonníkov zišla na formálnej schôdzi: „Toto je veľmi nebezpečné, musíme sa rozhodnúť, čo urobíme. Tento človek koná mnohé znamenia“ – rozpoznávajú zázraky – „a ak ho necháme takto pokračovať, všetci v neho uveria. To je nebezpečné, ľud pôjde za ním, od nás sa oddelí,“ – ľud im nebol oddaný – „prídu Rimania a zničia náš chrám i náš národ.“

V tomto bolo niečo pravdy, ale nie celá, bolo to na sebaospravedlnenie, pretože držali balans s okupantom; síce rímskych dobyvateľov nenávideli, avšak politicky získali rovnováhu. Takto si medzi sebou vraveli.

Jeden z nich, Kajfáš – ten najradikálnejší – bol veľkňazom a povedal: „Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ!“ Ako veľkňaz navrhuje: „Odstráňme ho“. A evanjelista Ján hovorí: „Toto však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roka prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ... A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú.“

Bol to proces, ktorý začal drobnými znepokojeniami v čase Jána Krstiteľa a potom vyústil do tohto zasadnutia zákonníkov a kňazov. Proces postupného narastania istoty v rozhodnutí, akú majú prijať, avšak nikto to nepovedal tak jasne: „Tohto treba odstrániť“.

Tento spôsob postupovania zákonníkov je vzorom toho, ako v nás pôsobí pokušenie, pretože za týmto bol očividne diabol, ktorý chcel zničiť Ježiša - a pokušenie v nás všeobecne takto pôsobí: začína malou vecou, túžbou, myšlienkou, a narastá, nakazí ďalších a nakoniec si nachádza zdôvodnenie.

Toto sú tri kroky pokušenia diabla v nás, a tu sú to tri kroky, akými prechádzalo diablovo pokušenie v osobe zákonníka. Začal trochou, ale tá narastala, vzrástla a potom nakazila ďalších, dostala konkrétnu podobu a nakoniec si nachádza sebaospravedlnenie: „Je nevyhnutné, aby zomrel jeden za ľud“, kompletné zdôvodnenie. A všetci odišli domov pokojní. Povedali: „Toto je rozhodnutie, ktoré sme boli povinní urobiť“.

A my všetci, keď sme premožení pokušením, skončíme pokojní, pretože sme si našli sebaospravedlnenie pre tento hriech, pre tento hriešny postoj, pre tento život nie podľa Božieho zákona. Mali by sme si pestovať zvyk sledovať v sebe tento proces pokušenia. Ten proces, ktorý mení srdce z dobrého na zlé, ktorý nás vedie na cestu pádu. Niečo, čo rastie, rastie, pomaly sa rozvíja, potom nakazí ďalších a nakoniec sa sebaospravedlňuje. Ťažko do nás prídu pokušenia odrazu, diabol je prefíkaný. A ovláda túto cestu, rovnakú ako tá, ktorá viedla k odsúdeniu Ježiša.

Keď sa nachádzame v hriechu, v klesnutí, áno, musíme ísť poprosiť Pána o odpustenie, to je to prvé, čo musíme urobiť, avšak chce to aj niečo ďalej: „Ako som prišiel k tomu pádu? Ako začal tento proces v mojej duši? Ako sa rozvinul? Koho som nakazil? A ako som si nakoniec ospravedlnil tento pád?“

Ježišov život je vždy príkladom pre nás a tie veci, čo sa prihodili Ježišovi, sú veci, čo sa udejú i u nás: pokušenia, sebaospravedlňovania; dobrí ľudia, ktorí sú okolo nás a možno ich nevnímame, a tí zlí, ku ktorým sa vo chvíli pokušenia snažíme priblížiť, aby sa pokušenie rozrástlo. Ale nikdy nezabúdajme: vždy za nejakým hriechom, za nejakým pádom je pokušenie, ktoré začína troškou, ktorá rástla, ktorá rozniesla nákazu, a nakoniec si našla ospravedlnenie pre pád. Nech nás Duch Svätý osvieti v tomto vnútornom poznaní.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-