Hľaďme na kríž a žime vo svetle, nebuďme netopiermi – stredajšia homília Svätého Otca

Slávenie Eucharistie v kaplnke Domu sv. Marty uviedol Svätý Otec František týmto úmyslom: „V tomto čase, v ktorom je veľmi nevyhnutná jednota medzi nami, medzi národmi, modlime sa dnes za Európu: aby Európa dokázala mať túto jednotu, túto bratskú jednotu, o ktorej snívali otcovia zakladatelia Európskej únie.“

V homílii komentoval pápež Jánovo evanjelium z liturgického dňa (Jn 3,16-21), kde Ježiš hovorí Nikodémovi: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Dialóg Ježiša s Nikodémom predstavil Svätý Otec ako ozajstný teologický výklad a poukázal v ňom na dva hlavné body pre náš život: v kríži poznať nekonečnú Božiu lásku a nebyť slepí vo tme hriechu, ale kráčať vo svetle.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Tento úsek Jánovho evanjelia, tretia kapitola, dialóg medzi Ježišom a Nikodémom, je opravdivým teologickým výkladom, traktátom. Je tu všetko: kerygma, katechéza, teologická reflexia, povzbudenie... To všetko je tu, v tejto kapitole. A zakaždým, keď ju čítame, nachádzame väčšie bohatstvo, viac vysvetlení, viac vecí, ktoré nám dávajú pochopiť Božie zjavenie. Bolo by krásne čítať si ju mnoho ráz, aby sme sa priblížili k tajomstvu vykúpenia. Dnes si vezmeme iba dva body z tohto všetkého, dva body, ktoré sú v dnešnom úryvku (porov. Jn 3,16-21).

Prvým je zjavenie Božej lásky. Boh nás miluje, a ako hovorí jeden svätec, „bláznivo nás miluje“: Božia láska sa zdá byť bláznovstvom. Miluje nás: „Tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Dal svojho Syna, poslal svojho Syna, a poslal ho zomrieť na kríži. Zakaždým, keď hľadíme na kríž, nachádzame túto lásku.

Kríž je tou veľkou knihou Božej lásky. Nie je to nejaký predmet na umiestnenie tu či tam, krajší či menej pekný, skôr starodávny či skôr moderný... nie. Je samotným vyjadrením Božej lásky. Boh nás takto miloval: poslal svojho Syna, ktorý sa ponížil až k smrti na kríži kvôli láske. Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho Syna (porov. Jn 3,16).

Koľkí ľudia, koľkí kresťania trávia čas hľadením na kríž... a tam nachádzajú všetko, pretože pochopili, Duch Svätý im dal pochopiť, že tam je všetko poznanie, všetka Božia láska, všetka kresťanská múdrosť. Pavol hovorí o tomto, keď vysvetľuje, že všetky ľudské úvahy, ktoré rozvíja, slúžia len po istý bod, avšak skutočné uvažovanie, ten najkrajší spôsob ako premýšľať, a ktorý aj najviac všetko vysvetľuje, je Kristov kríž. Je to ukrižovaný Kristus, ktorý je pohoršením a bláznovstvom (porov. 1 Kor 1,23), ale on je cesta.

A toto je Božia láska. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“. A prečo? „Aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). To je láska Otca, ktorý chce mať svoje deti pri sebe.

Hľadieť na kríž v tichu, hľadieť na rany, hľadieť na srdce Ježiša, hľadieť na celok: ukrižovaný Kristus, Boží Syn, odrovnaný, pokorený... z lásky. Toto je prvý bod, ktorý nám dnes dáva vidieť tento teologický výklad, ktorým je dialóg medzi Ježišom a Nikodémom.

Druhý bod nám taktiež pomôže: „Svetlo prišlo na svet, ale ľudia milovali viac tmu ako svetlo, pretože ich skutky boli zlé“ (Jn 3,19). Ježiš aj toto znovu objasňuje. Existujú ľudia – mnohokrát aj my – ktorí nemôžu žiť na svetle, pretože sú zvyknutí na tmu. Svetlo ich oslepuje, nedokážu hľadieť. Sú ľudskými netopiermi: vedia sa pohybovať iba v noci. A aj my, keď sme v hriechu, sme v tomto stave: neznášame svetlo.

A pohodlnejšie je pre nás žiť v tmách; svetlo nás zauškuje, ukazuje nám to, čo nechceme vidieť.

Ale horšie je, že oči, oči duše, si od toľkého života v tmách navykli až tak, že skončili v ignorovaní toho, čo je svetlo. Stratiť zmysel svetla, pretože som si viac zvykol na tmu. A toľké ľudské škandály, toľké skazenosti nám toto signalizujú. Skazení nevedia čo je svetlo, nepoznajú ho. Aj my, keď sme v stave hriechu, v stave vzdialenia sa od Pána, stávame sa slepými a cítime sa lepšie v tmách, a kráčame takto, bez pozerania, ako slepí, pohybujúc sa ako sa dá.

Dovoľme, aby Božia láska, ktorá vyslala Ježiša, aby nás zachránil, vstúpila do nás. A to svetlo, ktoré prináša Ježiš, svetlo Ducha Svätého, nech vstúpi do nás a pomáha nám vidieť veci v Božom svetle, v pravom svetle, a nie vo tme, ktorú nám dáva pán temnôt.

Dve veci na dnes: Božia láska v Kristovi, v ukrižovanom, v každodennosti. A každodenná otázka, ktorú si môžeme položiť: „Kráčam vo svetle, alebo kráčam v tmách? Som Božie dieťa, alebo som dopadol ako úbohý netopier?“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Záverečná poklona a duchovné prijatie Eucharistie

Pápež František pred vystavením Sviatosti oltárnej, po ktorej udelil eucharistické požehnanie, pozval veriacich sledujúcich omšu k duchovnému svätému prijímaniu modlitbou:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Na záver zaznela mariánska antifóna veľkonočného obdobia Regina Caeli (Raduj sa nebies kráľovná) spievaná v latinskom jazyku.

-mh, jb-