Jadrom kresťanstva je stretnutie: Pán ide naším tempom a trpezlivo načúva

Pápež František v úvode svätej omše vyslovil nasledovný úmysel:

„Modlime sa dnes pri tejto svätej omši za všetkých, čo trpia smútkom, lebo sú sami, či preto, lebo nevedia aká budúcnosť ich čaká alebo sa nedokážu postarať ďalej o rodinu, keďže nemajú peniaze, lebo sú bez práce. Toľko ľudí trpí smútkom. Modlime sa dnes za nich.“

V homílii Svätý Otec komentoval príbeh o emauzských učeníkoch z Evanjelia podľa Lukáša (24,13-35). Vzkriesený Ježiš kráča s nimi a necháva ich rozprávať o svojom nepokoji v srdci. Trpezlivo a ohľaduplne sa tvári, že o ničom nevie, aby im potom dal odpoveď, ktorá im otvorí oči a srdce.

Takto Ježiš sprevádza a necháva hovoriť aj nás, aby sme mu rozpovedali svoj nepokoj, vysvetlil pápež František. Ježiš je spolupútnikom na našej ceste a v plnej úcte berie ohľad na tempo, akým kráčame, zdôraznil pápež František.

Celá homília pápeža Františka

Veľakrát sme počuli, že kresťanstvo nie je len doktrína, spôsob správania sa, nie je to iba kultúra. Áno, je týmto všetkým, ale dôležitejšie a prvoradé je to, že je stretnutím. Človek je kresťanom, pretože sa stretol s Ježišom Kristom, nechal sa ním postretnúť.

Tento úryvok Lukášovho evanjelia nám rozpráva o stretnutí, aby sme takto dobre pochopili, ako koná Pán a aký je náš spôsob konania. Je v nás vrodený nepokoj. Boh to takto chcel: nepokojná túžba po nájdení plnosti, nepokoj po nájdení Boha, neraz aj bez uvedomovania si tohto nepokoja v nás.

Naše srdce je nepokojné, naše srdce je smädné: smädné po stretnutí s Bohom. Hľadá ho, veľakrát po zmýlených cestách: zablúdi, potom sa vráti, hľadá ho... Na druhej strane, Boh je smädný po tomto stretnutí, až tak veľmi, že poslal Ježiša, aby sa s nami stretol, aby prišiel v ústrety tomuto nášmu nepokoju.

Ako koná Ježiš? V tomto evanjeliovom úryvku (porov. Lk 24,13-35) dobre vidíme, že je ohľaduplný, berie ohľad na našu vlastnú situáciu, nepredbieha. Iba niekedy, s tvrdohlavcami - pomyslime na Pavla, keď ho zhadzuje z koňa. Avšak obyčajne koná pomaly, ohľaduplný k nášmu tempu. On je Pánom trpezlivosti. Toľko trpezlivosti má Pán s každým z nás!

Pán kráča po našom boku, ako sme to videli u týchto dvoch učeníkov. Načúva našim nepokojom, pozná ich, a v istej chvíli nám niečo povie. Pán rád počúva ako my hovoríme, aby nám dobre porozumel a dal nám správnu odpoveď na ten nepokoj. Pán nezrýchľuje krok, ide vždy našim krokom, mnohokrát pomalým, ale taká je jeho trpezlivosť.

Je jedno staré pútnické pravidlo, ktoré hovorí, že pravý pútnik musí ísť tempom podľa najpomalšej osoby. A Ježiš to dokáže, robí tak, nezrýchľuje, čaká, kým urobíme prvý krok. A keď príde správna chvíľa, položí nám otázku. V tomto prípade je to jasné: „O čom sa to zhovárate?“ (porov. v. 17). Robí sa nevedomým, aby nás nechal hovoriť. Jemu sa páči, keď my rozprávame. Rád si nás vypočuje, má rád, keď to takto porozprávame.

Aby si nás vypočul a odpovedal, nechá nás hovoriť. Ako keby o ničom nevedel, avšak s veľkou ohľaduplnosťou. A potom odpovedá, vysvetľuje až pokiaľ treba. Tu nám hovorí: „«Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?» A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ (v. 26). Vysvetľuje, objasňuje. Priznám sa, že mám zvedavosť dozvedieť sa ako to Ježiš vysvetlil, aby som to urobil rovnako. Bola to prekrásna katechéza.

A potom sa ten istý Ježiš, ktorý nás sprevádzal, ktorý sa k nám priblížil, tvári, že ide ďalej, aby videl mieru nášho nepokoja: „Nie, len poď, poď a zostaň chvíľu s nami“ (porov. v. 29). Takto sa odohráva stretnutie. Ale stretnutím tu nie je iba tá chvíľa lámania chleba, ale je ním celá cesta. Stretáme Ježiša v tme našich pochybností, aj v tej otrasnej pochybnosti našich hriechov, On je tam, aby nám pomohol v našich nepokojoch...

Je stále s nami.

Pán nás sprevádza, pretože sa s nami túži stretnúť. Z tohto dôvodu hovoríme, že jadrom kresťanstva je stretnutie: je to stretnutie s Ježišom. - „Prečo si kresťan? Prečo si kresťanka?“ A veľa ľudí nevie odpovedať. Niektorí z tradície. Iní nevedia povedať, pretože stretli Ježiša, ale neuvedomili si, že to bolo stretnutie s Ježišom. Ježiš nás vždy hľadá. Vždy. A my máme svoj nepokoj. Vo chvíli, keď sa náš nepokoj stretne s Ježišom, tam sa začína život milosti, život plnosti, život kresťanskej cesty.

Nech nám všetkým dá Pán túto milosť stretávať sa Ježišom každodenne. Vedieť a rozpoznať práve to, že on kráča s nami v každej našej chvíli. Je naším spoločníkom na púti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Eucharistické požehnanie

Svätú omšu pápež František ukončil adoráciou, po ktorej nasledovalo eucharistické požehnanie. Veriacich sledujúcich priamy prenos pozval k duchovnému prijímaniu modlitbou:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Slávenie uzavrela spievaná mariánska antifóna veľkonočného obdobia Regina Caeli (Raduj sa nebies kráľovná) v latinskom jazyku.

-mh, jb-