Anjel Pána na sv. Petra a Pavla: „Kriste, nevyhnutne ťa potrebujeme“

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes Cirkev, pútnička v Ríme ako i v celom svete, prichádza ku koreňom svojej viery a oslavuje apoštolov Petra a Pavla. Ich telesné pozostatky, uchovávané v dvoch im zasvätených bazilikách, sú veľmi vzácne pre Rimanov i mnohých pútnikov, ktorí si ich prichádzajú uctiť z každého kúta sveta.

Chcel by som sa pristaviť pri evanjeliu (porov. Mt 16,13-19), ktoré nám liturgia ponúka pre dnešnú slávnosť. Rozpráva sa v ňom o udalosti, ktorá má  zásadný význam pre našu cestu viery. Ide o dialóg, v ktorom Ježiš kladie svojim učeníkom otázku o svojej identite. Najprv sa pýta: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (v. 13). Potom sa s otázkou obracia priamo nich: „A za koho ma pokladáte vy?“ (v. 15). Týmito dvomi otázkami Ježiš ako by chcel povedať, že jedna vec je nasledovať všeobecne rozšírenú mienku, ale druhá je stretnúť sa s ním a otvoriť sa jeho tajomstvu: tam objavujeme pravdu. Verejná mienka obsahuje odpoveď síce pravdivú, ale čiastkovú. Peter, a s ním Cirkev – včera, dnes i vždy – odpovedá vďaka Božej milosti plnú pravdu: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (v. 16).

V priebehu stáročí svet definoval Ježiša rôzne: ako veľkého proroka spravodlivosti a lásky; ako múdreho učiteľa života; ako revolucionára; ako toho, kto sníva Božie sny... a tak ďalej. Sú to mnohé pekné veci. V zmäti týchto a ďalších hypotéz až dodnes vystupuje do popredia jednoduché a jasné vyznanie Šimona, zvaného Peter, muža pokory a plného viery: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (v. 16). Ježiš je Synom Boha: je teda po všetky veky živý, ako je večne živý jeho Otec. Toto je tá novosť, ktorú milosť Božia zapaľuje v srdci toho, kto sa otvorí Ježišovmu tajomstvu: je to istota nie matematická, ale ešte silnejšia, vnútorná, v tom, že sme stretli Prameň Života, sám Život, ktorý sa stal telom, viditeľným a hmatateľným uprostred nás. Toto je skúsenosť kresťana, no nie jeho zásluhou, nie zásluhou nás kresťanov, ale pochádza od Boha, je to milosť Boha - Otca, Syna a Ducha Svätého. Všetko toto je už v zárodku obsiahnuté v Petrovej odpovedi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“.

A ďalej, Ježišova odpoveď je plná svetla: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (v. 18). Je to po prvýkrát, čo Ježiš používa slovo „Cirkev“: a robí tak vyjadrujúc svoju plnú lásku voči nej, keď ju nazýva „moja Cirkev“. To je to nové spoločenstvo Zmluvy, ktorá sa už viac nezakladá na pokrvnom príbuzenstve a Zákone, ale na viere v neho, Ježiša, Tvár Boha. Na viere, ktorú blahoslavený Pavol VI. ešte ako arcibiskup Milána vyjadril touto obdivuhodnou modlitbou:

„Ó, Kriste, náš jediný prostredník, nevyhnutne ťa potrebujeme:

aby sme žili v spoločenstve s Bohom Otcom;

aby sme sa stali spolu s tebou, ktorý si jediný Syn a náš Pán, jeho adoptívnymi synmi;

aby sme sa nanovo zrodili v Duchu Svätom“ (Pastiersky list, 1955).

Na príhovor Panny Márie, Kráľovnej apoštolov, nech Pán udelí Cirkvi, v Ríme a v celom svete, aby bola vždy verná Evanjeliu, ktorého službe svätí Peter a Pavol zasvätili svoj život.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-