Anjel Pána v 13. nedeľu: Dve podmienky, aby nás Ježiš uzdravil

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium dnešnej nedele (porov. Mk 5,21-43) opisuje dva zázraky, ktoré urobil Ježiš, pričom ich vyobrazuje ako určitý druh víťazného pochodu za život.

Najprv evanjelista rozpráva o istom Jairovi, jednom z predstavených synagógy, ako prichádza k Ježišovi a prosí ho, aby išiel do jeho domu, lebo jeho dvanásťročná dcérka umiera. Ježiš súhlasí a ide spolu s ním; avšak, ešte počas cesty ich dostihne správa, že dievča umrelo. Môžeme si predstaviť, ako na to asi zareagoval jej otec. Ježiš mu ale hovorí: „Neboj sa, len ver!“ (v. 36). Keď prišli do Jairovho domu, Ježiš nechal odísť von trúchliaci ľud – boli tam totiž i  takzvané ženy-plačky, ktoré nahlas nariekali – a vstúpil do izby dievčaťa iba s jeho rodičmi a tromi svojimi učeníkmi. Potom povedal dievčaťu: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ (v. 41). Nato dievča hneď vstalo, akoby sa len bolo zobudilo z hlbokého spánku (porov. v. 42).

Doprostred rozprávania o tomto zázraku vkladá Marek hneď ďalšie:

uzdravenie ženy trpiacej na krvotok, ktorá ozdravela len čo sa dotkla Ježišovho odevu (porov. v. 27). Tu do popredia vystupuje fakt, že viera tejto ženy pritiahla – chce sa mi až povedať, že si „ukradla“ – Božiu spásonosnú silu, ktorá je v Kristovi, ktorý keď zacítil, že „z neho vyšla sila“, snažil sa zistiť, kto to bol. Keď sa žena – s veľkým zahanbením – dostavila pred neho a priznala všetko, on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“ (v. 34).

Máme tu teda dva, cez seba prepletené príbehy, no s jedným spoločným stredobodom: tým je viera. Príbehy predstavujú Ježiša ako prameň života; ako toho, ktorý navracia život tomu, kto sa mu vo viere úplne odovzdá. Dvaja protagonisti, t. j. otec dievčaťa a chorá žena, nie sú Ježišovými učeníkmi, a predsa boli vypočutí pre svoju vieru. Veria v toho muža. Z tohto môžeme pochopiť, že na Pánovej ceste sú vítaní všetci: nikto nesmie mať pocit, že je len votrelec, že je len trpený alebo nemá na to právo. Aby človek mohol pristúpiť Ježišovmu srdcu, je tu len jediná podmienka: cítiť potrebu uzdravenia a zveriť sa do jeho rúk.

Spýtam sa vás: cíti každý z vás, že potrebuje uzdravenie? Uzdravenie z niečoho, z nejakého hriechu, z nejakého problému? A ak áno, veríte v Ježiša? Toto sú totiž dve podmienky na to, aby sme boli uzdravení, aby sme mali prístup k jeho srdcu: cítiť, že potrebujeme uzdravenie a zveriť sa do jeho rúk.

Ježiš prichádza objaviť tieto osoby v dave a vytŕha ich z anonymity, vyslobodzuje ich zo strachu žiť a nabrať odvahu. Robí to pohľadom a slovom, ktoré im dávajú opäť vykročiť po mnohých utrpeniach a ponižovaniach. Aj my sme povolaní naučiť sa a napodobňovať tieto slová, čo oslobodzujú, a tieto pohľady, čo prinavracajú vôľu žiť tým, ktorým chýba.

V tejto evanjeliovej stati sa prelínajú témy viery a nového života, ktorý Ježiš prišiel ponúknuť všetkým. Po vstupe do domu, kde mŕtvo leží to dievča, vyháňa von všetkých, čo robia rozruch a bedákajú (porov. v. 40), a hovorí: „Dievča neumrelo, spí“ (v. 39). Ježiš je Pán, a pred ním je fyzická smrť ako spánok: nie je dôvod si zúfať. Pred inou smrťou treba mať strach: smrťou srdca stvrdnutého zlom! Tejto smrti sa nám naozaj treba báť!

Keď zacítime, že máme stvrdnuté srdce; srdce, ktoré sa zatvrdzuje a – dovolím si ten výraz – srdce, ktoré je mumifikované, musíme mať z toho strach. Ide totiž o smrť srdca. Ale ani hriech, ani mumifikované srdce, nie sú pre Ježiša tým posledným slovom, lebo on nám priniesol nekonečné milosrdenstvo Otca. A ak sme aj padli veľmi hlboko, jeho vľúdny a mocný hlas k nám dorazí: „Hovorím ti, vstaň!“ Je nádherné počuť tieto Ježišove slová adresované každému z nás: „Hovorím ti, vstaň! Choď! Hore sa, odvahu, vstávaj!“ A Ježiš prinavracia život dievčaťu a prinavracia život uzdravenej žene: život a vieru obidvom.

Prosme Pannu Máriu, aby nás sprevádzala na našej ceste viery a konkrétne prejavovanej lásky, najmä voči tým, čo sú v núdzi. A prosme o jej materinský príhovor za našich bratov, ktorí trpia na tele i na duchu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-